Ego-obranné mechanizmy naznačujú, je čas na zmierenie

Určite ste už počuli podobné zvesti: „Ekonomický pokles, ktorý vo svete spôsobila pandémia, je najvýraznejší od obdobia veľkej hospodárskej krízy počas 30. rokov 20. storočia.“

Alebo: „Za posledné dve storočia stúpla priemerná teplota na zemi o približne 1,5 stupňa. Pre našu planétu to bude mať katastrofálne následky. Zmena klímy spôsobí extrémy počasia, topenie ľadovcov a vzostup hladiny svetových oceánov, čo sa následne podpíše na cene potravín, kondícii svetovej ekonomiky, a teda predovšetkým na našom každodennom živote.“

Ešte si kladiete otázku, prečo niekedy reagujeme ťažko vysvetliteľným defenzívnym spôsobom? 
 

Sú súčasťou defenzívy 
 

Obranné mechanizmy chránia našu psychiku pred deštrukčnými vplyvmi najmä vlastných pocitov. Keby sme si vzali na pomoc psychoanalytickú teóriu, sú nevyhnutnými spoločníkmi, aby ochránili naše ja.

Stáva sa však, že niektoré mechanizmy sa v určitej situácii tak vyhrotia, že nakoniec nimi zraňujeme iného, ale najmä seba samého miesto toho, aby nás chránili.

Podľa psychoanalytikov sa naše ego riadi princípom reality a prenáša požiadavky z nevedomia do praktického naplnenia potrieb. Ľudské ego je racionálne, a preto sú práve obranné mechanizmy prirodzenou súčasťou správania sa človeka (Drapela, Přehled teorií osobnosti, 2005).

Medzi obranné mechanizmy patrí agresia. Býva súčasťou „odplaty“ za spôsobenú frustráciu alebo poníženie. Z dôvodu nedosiahnutia vytýčeného cieľa môžeme bagatelizovať a zľahčovať význam situácie alebo vzťahu. Môže ísť aj o určitú formu ospravedlnenia.

Ďalšou defenzívnou reakciou je fixácia. Rozumieme ňou opakovanie zaužívaného správania, hoci nemusí prinášať žiadaný efekt. Kompenzáciou sa usilujeme dosiahnuť úspešnosť v inej oblasti ako v tej, v ktorej sme to nezvládli.

Niekedy sa snažíme vytlačiť z vedomia emócie či skúsenosti, aby sme predišli pocitom úzkosti a viny. V extrémnom prípade môže dôjsť k popretiu, to znamená, že človek úplne ignoruje realitu.

Nezriedka sa správame projektívne, a teda týmto mechanizmom pripisujeme iným ľuďom naše vlastné nežiaduce vlastnosti alebo prejavy správania. My ich však ako naše nevnímame.

Často používame racionalizáciu, keď logickým vysvetlením si zdôvodňujeme a ospravedlňujeme vlastné postoje. Ak iné obranné mechanizmy nesplnili účel, prizývame si na pomoc regresiu. Začneme sa správať výrazne infantilnejším spôsobom aj s dôsledkami patriacimi do včasných etáp ontogenézy.

Určite nevynecháme ani somatizáciu. Čiže duševné napätie presúvame do telesnej oblasti, pričom sa nezriedka stotožníme s vybranou chorobou. Vo vyhranených situáciách môže dôjsť k úplnému prerušeniu kontaktu s prostredím, v ktorom sme doteraz žili v zmysle emocionálnej a osobnej účasti na jeho živote.

Sublimáciou sa usilujeme preniesť životnú energiu a snaženie na sociálne žiaduce, respektíve spoločnosťou oceňované aktivity ako charita, dobrovoľníctvo a podobne.  Nakoniec to môže byť aj únik mimo oblasti, v ktorej človek zažil frustráciu či konflikt.

Pasívnym únikom môže byť denné snívanie. Je toho dosť, čo poviete?  V každom prípade by naše obranné systémy nemali skĺznuť do rozmeru extrému a patologického správania. Inak povedané, nemali by zraňovať a ubližovať naokolo a po upokojení ani nám samotným.

 

Úprimnosť k Bohu a k sebe samému
 

Švajčiarsky lekár a psychoterapeut Carl Gustav Jung (1875 – 1961) prevzal do svojej analytickej psychológie od sv. Augustína (354 – 430) termín archetyp. Ak už skutočne nerozumieme vlastnému správaniu a nevieme si ho vysvetliť, je tu takzvané kolektívne nevedomie.

Uchováva v nás mnohé „tajomstvá“ a individuálne dispozície po našich predkoch, tendencie nabité silným emočným obsahom. Každý archetyp má svoj jedinečný vzorec správania. Zabezpečuje človeku zachovať si individualitu pod vplyvom požiadaviek spoločnosti a jej hodnôt.

Jung to nazýva maskou; aby vytvárala dojem pred druhými a skryla slabšie miesta, našu zraniteľnosť. No práve vo vyhranených situáciách nastupuje defenzívne správanie. Každý archetyp môže byť užitočný (napríklad nemecká precíznosť, japonská presnosť či južanská odľahčenosť a žoviálnosť), ale vie byť aj škodlivý.

A to práve v situácii vzájomného stretnutia, rozdielnosti pohľadov na svet a narastajúceho napätia. Vtedy človek nezvláda regulovať vyhranené obranné štruktúry.

Niekedy sa správanie vyprofiluje až do opakovaných výpadov. Problémom nie je náš pôvod, autentickosť osobnosti, ale individuálne vnútorné zranenia a nedostatky, ktoré sme síce objavili, naďalej však nimi disponujeme a zároveň sa nedokážeme s nimi vyrovnať.

V určitom momente akcentujú prostredníctvom neadekvátne sa prejavujúcich ego-obranných mechanizmov.

Z duchovného pohľadu to vystihol jedinečným spôsobom sv. Augustín a radí nám: „Ak mlčíš, mlč z lásky; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa sa nemôže narodiť nič iné, iba dobro.“

Znamená to byť a zostať úprimný k sebe samému. Je podstatné a smerodajné pre našu duševnú imunitu odovzdať sa Božej láske. Byť zjednotený sám so sebou. Integrovať vlastné prežívanie a správanie.

Ak v našom živote neprechovávame nepriateľstvo voči človeku a v spirituálnej rovine ani voči Bohu, strach, obavy či úzkosti zostávajú v pozadí. Na ústupe je aj potreba prílišnej defenzívy v správaní.

Naša psychika zostáva vyrovnaná. Trecie plochy, ktoré nám spôsobovali nepokoj, sú minimalizované. V tej chvíli zažívameme to, čomu psychoanalytici hovoria jednota. Možno je tu čas na dobrú svätú spoveď.