Jeho svätiteľom bol poľský kardinál

Pred rokom 1989 František Vikartovský tajne študoval teológiu, pričom ho na tejto ceste duchovne sprevádzal kardinál Ján Chryzostom Korec (1924 – 2015).

Poľský kardinál Stefan Wyszyński (1901 – 1981) ho vysvätil za kňaza. Katolícke noviny oslovili pátra Vikartovského, aby nám priblížil, ako si spomína na tieto dni, ako aj na osobnosť blahoslaveného kardinála Wyszyńského.

Ovplyvnil generáciu mladých

Páter Marián teológiu študoval tajne a rovnako skryto sa počas totality stal kňazom. Po mnohých peripetiách sa jeho svätiteľom stal kardinál Stefan Wyszyński.

Na otázku, ako k tomu došlo a prečo ho vysvätil práve poľský kardinál, vysvetľuje: „Študoval som od roku 1970 v rámci podzemnej Cirkvi teológiu, pričom ma duchovne formoval biskup Ján Chryzostom Korec a jeho spolupracovníci.

V roku 1976 som ukončil skúšky z teológie. Po nich môj vtedajší rehoľný predstavený ústne požiadal práve biskupa Korca, aby mi udelil vysviacku, na čo on odpovedal pozitívne a prisľúbil mi ju udeliť niekedy v lete.“

No nebolo to až také jednoduché, ako ďalej páter Marián spomína: „Problém nastal z toho dôvodu, že v roku 1976 sa začali rokovania medzi Československom a Vatikánom o nových biskupoch. Jednou z požiadaviek, ktorú štát kládol Vatikánu, bolo, aby sa pozastavila aktivita aj biskupovi Korcovi.

Delegácia súhlasila a táto informácia sa mu tlmočila. Keď som zakrátko potom išiel za ním na duchovné vedenie s prosbou o stanovenie termínu, len bezmocne pokrčil plecami a so žiaľom mi povedal, že má pozastavenú biskupskú jurisdikciu až do odvolania.“

Našlo sa riešenie

Pre budúceho novokňaza to bol šok. Pán sa však postaral. „Ihneď som to oznámil môjmu rehoľnému predstavenému. Práve v tom čase bol u neho na návšteve jeho známy kňaz Edward Szajor z Poľska, ktorý sa živo zaujímal o dianie v Cirkvi na Slovensku.

A tak získal odo mňa aj informáciu o prerušení tajných vysviacok kňazov biskupom Korcom. Vtedy nám prisľúbil, že sa bude o tom rozprávať s poľským prímasom Wyszyńským. Zároveň sme hoprosili, či by nebolo možné určiť niektorého poľského biskupa na tajné svätenia kňazov zo Slovenska.

Približne o mesiac sa páter Edward Szajor vrátil na Slovensko a oznámil nám, že prvému udelí vysviacku samotný prímas, pričom prízvukoval, že treba dodržať všetky náležitosti v súlade s kánonickým právom,“ približuje páter Marián.

Aj keby sa mohlo zdať, že Františkovi Vikartovskému už nič nebránilo v ceste, aby naplnil svoju túžbu stať sa kňazom, celkom tak to nebolo.

„Pretože mi dali termín na jún a vtedy som ešte mal ísť na záverečné vojenské sústredenie, aby som mohol riadne ukončiť štúdium na vojenskej katedre na vysokej škole v Liberci. Nakoniec sme sa dohodli, že prídem do Poľska, hneď ako ukončím vojenské cvičenie.

Na začiatku augusta som teda vycestoval do Krakova. List od predstaveného som mal zašitý v nohaviciach.

Vyhľadal som pátra Edwarda Szajora, ktorý mi najskôr ukázal pamiatky kráľovského mesta Krakov a potom ma odprevadil do benediktínskeho kláštora v obci Tyniec, aby som si vykonal týždenné rekolekcie. Po nich som sa spolu s ním odobral do Varšavy na audienciu k poľskému prímasovi.“

Potvrdenie o kňazskej vysviacke od kardinála Stefana Wyszyńského Snímka: archív –MFV–

V Poľsku u kardinála

Keď sa pýtame, ako prebiehala audiencia, páter Marián ju približuje takto: „Dátum a čas audiencie sme mali stanovený na 23. augusta 1976 o 19. hodine. Požičal som si reverendu a spolu s pátrom Edwardom sme vošli do rezidencie kardinála.

Musím priznať, že som mal značnú trému. Po chvíli nás kardinál prijal. Po privítaní sa ma pýtal, prečo som neprišiel už v júni. Vysvetlil som mu dôvod a on to prijal s pochopením. Potom si vyžiadal odo mňa takzvané litterae dimissoriae, teda doslova prepúšťaciu správu od rehoľného predstaveného.

Podal som mu ju dosť pokrčenú s ospravedlnením, že som ju mal ukrytú v manžete nohavíc. On len mávol rukou a na znak porozumenia ma objal. Následne si ju prečítal a nazrel do kalendára. Určil dátum diakonskej vysviacky na 24. augusta a kňazskej vysviacky o deň neskôr, teda 25. augusta.

No nebolo to všetko. Ešte nás zdržal a odišiel z miestnosti vyhradenej na audiencie. Keď sa o chvíľu vrátil, vysvetlil nám, že chcel, aby sa vysviacka konala na Jasnej Hore, kde aj on začínal, ale, žiaľ, nebolo možné zmeniť narýchlo program v Kaplnke Matky Božej Jasnohorskej.“

A tak im potvrdil, že všetko sa udeje v kaplnke rezidencie na Miodowej ulici vo Varšave. Budúcemu novokňazovi Františkovi Vikartovskému prízvukoval, aby čas do vysviacky prežil v modlitbe a všetko zveril Božej prozreteľnosti a Panne Márii. 

Diakonská i kňazská vysviacka

„Už pred diakonskou vysviackou som nemohol od vzrušenia dobre spať. Dlho som sa modlil. Vstal som o piatej hodine. Kňaz Edward Szajor prišiel po mňa na izbu a potom sme išli do kaplnky, kde odslúžil svätú omšu. Zdôraznil mi, že s kýmkoľvek sa budem rozprávať, nemám spomínať, s akým cieľom som pricestoval.

Doobeda sme si ešte pozreli Varšavu a poobede sme prišli do rezidencie kardinála. Diakonská vysviacka sa konala v poľštine, ktorej som dobre rozumel. Počas obradu mi silne bilo srdce a cítil som, že aj ním odpovedám, nielen slovami.

Po skončení diakonskej vysviacky nás kardinál previedol rezidenciou a po krátkej večeri som sa vrátil do kláštora,“ spomína páter Marián na výnimočné chvíle svojho života a na ich duchovné prežívanie. „Na druhý deň – 25. augusta 1976 – sme prišli do rezidencie približne o pol siedmej ráno.

Vošli sme do kaplnky a po modlitbe k Duchu Svätému som išiel do sakristie, kde som mal už pripravenú albu i ornát. Prítomný kňaz Piasecki, tajomník prímasa, mi pošepol, že tento ornát kardinál používa len na slávnostné príležitosti. O siedmej hodine prišiel otec kardinál.

Na svätej omši sa zúčastnil aj Józef Glemp, neskorší prímas, ktorý prečítal spomínanú prepúšťaciu listinu. Myslel som si, že sa mi to asi sníva, bol som hlboko dojatý a po tvári mi pri litániách tiekli slzy. Po vysvätení sa mi chvel hlas. Ďakoval som v duchu za druhý najkrajší deň v mojom živote.

Ten prvý pri svätom krste si nepamätám a viem o ňom len z úst svojej mamy, ktorá ani netušila, že jej syn prijíma kňazskú vysviacku, a nevedel som, či sa to niekedy dozvie. Môjmu svätiteľovi som daroval kyticu ruží, ktoré mal kardinál veľmi rád. On ma srdečne objal.“

Pri spoločných raňajkách svätiteľ odovzdal novokňazovi obálku s obrázkom Matky Božej Čenstochovskej s osobným venovaním, ruženec a potvrdenie o vysviacke. „Prijatie kňazskej vysviacky od tohto ,mariánskeho‘ kardinála bolo pre mňa Božím darom, ktorý som si vyprosil prostredníctvom Panny Márie.“

Po vysviacke si František Vikartovský dokončil vysokú školu v Liberci a presťahoval sa do Trnavy. Tam pôsobil pod duchovnými krídlami otca biskupa Korca a jeho spolupracovníkov, s ktorými sa pravidelne stretával.

Pripravoval pravidelné stretnutia skupín mládeže, pri ktorých sa modlili a meditovali nad Svätým písmom, čítali si z Knižnice viery otca biskupa Korca. Apoštolátu kňaza Františka napomáhal aj Silvester Krčméry a Vladimír Jukl.

Okrem toho sa spolupodieľal na kurzoch a rekolekciách pre laikov. Pravdaže, tiež tajne, pričom používal rehoľné meno Marián.

Po roku 1978, keď bol zvolený Karol Wojtyła za pápeža, všetci začali byť odvážnejší a začali organizovať rôzne mariánske púte do Šaštína, Levoče, Nitry a aj do samotnej Trnavy k Panne Márii Trnavskej.