Ježišovou snúbenicou je už 70 rokov

Písal sa rok 1943 a vtedy osemnásťročná Anna Lapšanská sa v júli vybrala do Levoče vzdialenej od jej rodnej obce Ľubica asi dvadsaťpäť kilometrov. Konali sa tam exercície pre dievčatá. Mladá žena ešte netušila, že práve na nich sa osudovo zamiluje.

Niekomu patriť
„Myslela som, že sa vydám a budem mať deti,“ spomína sestra Jana dnes. „Kamarátka mi raz povedala: ‚Anička, sme šťastné, čisté, poďme do kláštora.' Hovorím jej: ‚Ty, Otilka, keď chceš, choď. Ja necítim povolanie. Ak mám byť zlou sestričkou, radšej budem dobrou mamičkou.'“

V tom čase sa okolo plavovlasej radostnej devy točilo viac mládencov, napríklad študent na výtvarnej akadémii Tibor.

„Taký pekný chlapec to bol - mal kučeravé vlasy, iskrivé oči, pekné zuby, a keď sa usmial, urobili sa mu jamky. A ja som bola jeho Anička,“ tvrdí sestra Jana s úsmevom.

„Špacíroval s tetou celé poobedie po okolí, aby ma stretol. Len stretol. S jeho rodinou, teda s rodičmi, bratom a tetou, sme chodili spolu aj po výletoch. Oni mali v Tatrách chatku. Niekedy som sa unavila a zaspala na lavičke. Jeho brat Dundy bol potvora; vzal fľašku, fúkal mi do ucha. A Tibor len: ‚Dundy, prestaň, prestaň, zobudíš Aničku! ' Také to bolo pekné, veselé.“

Práve na letných exercíciách však prepukla náhla túžba navždy patriť Ježišovi. 

"Spomínam si, že som šla na sväté prijímanie; spievala sa pieseň Kdes' moje spasenie, láska moja, láska moja. Bola som zrazu ako v tranze, v čistom šťastí ako nikdy predtým."

„Pripomínalo mi to jednu chvíľu spred asi piatich rokov. V kostole som vtedy sedela ešte v detských lavičkách. Spomínam si, že som šla na sväté prijímanie; spievala sa pieseň Kdes' moje spasenie, láska moja, láska moja. Bola som zrazu ako v tranze, v čistom šťastí ako nikdy predtým. Ja niekomu patrím, mne niekto patrí!“

Dievča vraj v tej chvíli pochopilo, aké to je, keď sa dvaja milujú – a že ju presne takýto cit spája s Ježišom.

V Levoči sa tento pocit opäť sprítomnil.

„Prišlo to rýchlo; ako keď apoštoli chytali ryby a Ježiš ich zavolal, aby šli za ním. Oni všetko nechali a šli.“ Aj mladá žena by v kláštore najradšej ostala; nevedela však, ako by mala postupovať.

„Už sme boli na odchode, pri bráne, a ja som začala plakať. Na vrátnici bola sestrička, ktorá sa ma spýtala, prečo plačem. Vravím: ‚Najradšej by som tu už ostala.' ‚Veď môžete. Spíšeme dotazník, ' povedala - a už to bolo.“ 

Anna vyplnila papiere a dostala termín nástupu 1. až 5. august. 

Čistá, krásna láska
Doma sa najprv bála povedať o svojom rozhodnutí.

„Veď som bola veselá, niekedy aj roztopašná; a hľa, niečo také ide do kláštora,“ komentuje dnes.

Jej mama bola veľmi zbožná žena – zároveň však aj vdova so siedmimi deťmi. Anna v tom čase bola učnicou šitia a rodine pomáhala finančne aj konkrétnou službou, napríklad šila šaty mladším súrodencom. Napokon však sama matka prišla na to, akú túžbu má jej dcéra – našla totiž papier, na ktorom boli vypísané veci potrebné do kláštora.

„Keď mamka našla papierik, okamžite sa zorientovala, lebo jej vrelou túžbou vždy bolo, aby sa niektoré dieťa zasvätilo Bohu.“   

Matka Annu podporila – nezabudla ju však upozorniť, že ak chce vstúpiť do kláštora z pýchy, tak to má radšej ostať doma. Obávala sa totiž, či dcéra nechce byť rehoľníčkou len preto, aby si vybavila vzdelanie na učiteľskom ústave. 

Keď si Annine úmysly vyjasnili, rodina dievčine vôbec nestála v ceste. Dokonca jej súrodenci zo svojich malých úspor kúpili potrebné drobnosti do kláštornej výbavy. 

Za svojho života stretla sestra Jana mnoho zaujímavých ľudí. Stretnutia s niektorými má aj zvečnené. Časť z fotografií vyšla aj na väzbe knihy o nej. Snímka: Mária Bilá

Menej pochopenia pre rozhodnutie mladej ženy mala Tiborova mama. „Hovorila mi: ‚Anička, čo vám to napadlo? ' Už ma počítala do rodiny; videla, že s Tiborom sme dobrí kamaráti, že si rozumieme. Odrádzala ma, až sa jej Tibor spýtal: ‚Mama, máš Aničku rada? ' Ona: ‚Čo je to za otázka? ' ‚Tak nechaj byť Aničku šťastnou.' Tibor ma do kláštora nielenže pustil, ale aj povzbudil, nech idem, nech som šťastná. Aká to bola čistá, krásna láska,“ vraví s dojatím sestra Jana. 

Tibor spravil ešte jedno krásne gesto: „Namaľoval mi veľký obraz, Tatry. Z toho miesta, kam sme chodili na výlety. A pretože Tatry menia farbu podľa toho, ako slnko robí tiene,  vždy maľoval len dve hodiny denne. Chodil takto maľovať asi sedem dní. Ten obraz mi dal na pamiatku.“

Anna však bola do Ježiša zamilovaná tak veľmi, že sa rozhodla zriecť sa všetkého svetského a obraz si so sebou do kláštora nevzala.  

Aby sme sa stretli v nebi
„Ešte sme sa potom rozlúčili – bola noc, išli sme po ceste, za ruky sme sa držali, aby sme nespadli, pozerali sme sa na hviezdy,“ opisuje romantické chvíle sestra Jana.

„Tibor bol kalvín, ale o tom sme nejako nerozprávali. Obaja sme verili v Boha, v nebeského Otca; že je niekde tam, že na nás pozerá. Premýšľali sme: Čo je to nekonečno? Ako môže vyzerať? Nevedeli sme si odpovedať – ale vedeli sme, že určite je za tým nebeský Otec – a že nás má rád, keď nám toto všetko dal.“

Boli to chvíle, keď sa dvojica videla na tomto svete naposledy.

"Tibor ma do kláštora nielenže pustil, ale aj povzbudil, nech idem, nech som šťastná. Aká to bola čistá, krásna láska."

„Naše konečné rozlúčenie bolo, že sme si sľubovali: ‚Tibor, budeme tak žiť, aby sme sa v nebi stretli. Hej? ' Povedal mi: ‚Áno, Anička, súhlasím. ' ‚Dobre, tak zbohom. ' ‚Zbohom. ' I tak sme sa rozišli.“ 

Približne o štyridsať rokov neskôr jej do kláštora oznámili, že Tibor umrel. Zaslzila; skôr dojatím než smútkom.

V januári 2018 sa v jej živote pripomenul ešte raz – tá istá známa, ktorá ju informovala o Tiborovej smrti, jej doniesla správu, že ju pozdravuje jeho žena.

„Tá pani mi povedala, že jej sprostredkovala sviatosti. Tak som si hovorila – Tibor musel konvertovať; neverím, že by ostal kalvínom pri žene katolíčke. A to ma veľmi blažilo.“

Neskoro
Annu pred vstupom do kláštora čakala ešte jedna rozlúčka. 

Platonicky sa jej totiž páčil aj iný mladý muž. Vraj ju až fyzicky bolelo pri srdci, keď ho videla. Pozorovala ho na priestranstve pred kinom, medzi mládežou.

Obyčajne stál opretý o múrik. On si však dievčatá veľmi nevšímal. Práve to Annu upútalo – zdal sa jej zdržanlivý a dôstojný.

A v to leto, keď sa vrátila z Levoče...

Oslovil ju. Šiel jej oproti na bicykli, keď kráčala ľubickou cestou, zosadol z neho, vyznal jej lásku.

Jana Mária sa teší z knihy, ktorú chápe ako oslavu Boha a skutkov, ktoré spravil v jej živote. Na stene visí fotka jej brata, ktorý bol kňazom. Snímka: Mária Bilá

„Povedala som mu: ‚Neskoro.' ‚Akože neskoro? Ja o vás budem bojovať. ' ‚To môžete. Pozajtra nastupujem do kláštora.' Už sa len rozplakal.“

O dotyčnom viac nepočula. 

Napokon brány kláštora prekročila 5. augusta, v posledný možný deň nástupu – na sviatok Panny Márie Snežnej, ako sa neskôr dozvedela. 

Verím v jeho lásku
Za viac než sedem desaťročí rehoľného života zažila čokoľvek. Napríklad koniec vojnových rokov, a najmä päťdesiate roky, keď nastupujúci režim siahol na kláštory.

Bola svedkom znesväcovania posvätných rúch a kníh, pracovala vo viacerých továrňach, so spolusestrami čelila rôznym úskokom – napríklad keď mladé sestry oddelili od predstavených a umiestnili ich v továrni do prevádzky s mladíkmi.

Nakoniec to dopadlo tak, že mladým mužom sa nielenže nepodarilo zviesť sestry, ale že tie mladíkov dotiahli do kostola.

Ani v najťažších časoch neprestala veriť, že Boh ju miluje. Keď toho na ňu bolo veľa, „zaúradoval dobrý Duch, zaviedol ma pred svätostánok so zošitkom v ruke a to bol môj ‚ventil'. Čo som prežívala, to som si zapísala a pokojne usínala. Boli sestry, ktoré všetko držali v sebe; obetovali to. Ony tu však už nie sú – a ja žijem,“ konštatuje. 

Je krásnym svedectvom, že ani v jej veku ju neopustila radosť, humor, srdečnosť. A láska k tomu, ktorému venovala srdce a život.

"Ak cítite, že vás Pán Boh volá, nebojte sa. A nepohrdnite tým – bolo by to, akoby k vám prišiel kráľovský syn a vy by ste mu dali košom. "

„Mladí ľudia pri mesiačku si sľubujú lásku. Ja keď vidím mesiačik, vravím: ‚Jáj, Ježiš, to je znamenie našej lásky. Ty vo mne, ja v tebe. Dovoľ, aby sme spolu zostávali. ' A čujem: ‚Je to krásne, ale si ešte na zemi. Čím si chceš zaslúžiť spoločenstvo so mnou? ' Možno aj tým odlúčením; tým, že trpím, že ešte nie sme spolu.“

Na otázku, ako si s Ježišom vypestovať taký dôverný vzťah, odpovedá: „Žiť s ním. Často. Uvedomovať si to. Napríklad – ráno som prijala Ježiša; mám ho v srdci. Ale on je v ňom cez deň sám. Potom si však hocikedy spomeniem, že tam je, a vravím mu: ‚Tu som, tu som, vďaka, že si mal trpezlivosť; už ťa objímam, už sa k tebe viniem. ' A cítim, ako ho to blaží, teší.“

Jana Mária zdôrazňuje, že jeho prítomnosť je skutočná. „Nie je to rojčenie, blúznenie, ale život s Bohom. Že ja ho nevidím, to nič, ale verím, že je tu. Miluje ma? Miluje. Verím v jeho lásku.“

A pre dievčatá, ktoré zvažujú vstup do kláštora, má takýto odkaz: „Ak cítite, že vás Pán Boh volá, nebojte sa. A nepohrdnite tým – bolo by to, akoby k vám prišiel kráľovský syn a vy by ste mu dali košom. A Ježiš je omnoho viac ako princ. Treba si uvedomiť, kto je Boh – a že má o mňa záujem. O mňa! Pokojne mohol mať hocikoho, ale on chce mňa,“ usmieva sa.