Jonáš chcel pred Bohom ujsť

Podľa všetkého Jonáš nebude historická postava. Neexistuje totiž žiadna dejinná zmienka o jeho kázaní či obrátení mesta Ninive, ktoré bolo v čase vzniku tohto spisu opustené. Ide skôr o rozprávanie opradené legendou, no so vzácnym teologickým posolstvom.

Ak na jednej strane v Izraeli nechýbali sklony k uzavretosti a rasizmu – samotný Jonáš je toho svedectvom –, na druhej strane sa pociťovala naliehavosť misijnej angažovanosti v prospech pohanov. Tu Pán volá Jonáša ísť priamo k tradičnému nepriateľovi Izraela, ktorý bol pre neho symbolom zla.

Úsmevné rozprávanie

Každým riadkom spisu k nám preniká zhovievavý Boží pohľad na hlavatosť či nezrelosť Jonáša. V porovnaní s ostatnými menšími prorokmi, keď Pán hrozil svojmu ľudu, že nad ním už-už zlomí palicu, tu s láskavou noblesou sleduje prorokovu dvojznačnosť. Božie slovo v Jonášovi vyvolalo strach, paniku.

Nerozumel Pánovmu volaniu, a preto sa vzpiera. Pri odmietnutí povolania sa Pána na nič nepýta ani nediskutuje ako iní proroci. Odchádza opačným smerom, západne, na vtedajší „koniec sveta“. Prvým úsmevným faktom v knihe je už to, že prorok chce ujsť pred Bohom.

Mal zrejme strach, že obrovské Ninive ho – hneď ako otvorí ústa – zvalcuje. No zúfať si, to je to najľahšie. V druhej ironickej scéne sa počas strašnej búrky na zmietajúcej sa lodi pohania z rôznych národov modlia, len pravoverný prorok spí v podpalubí.

Tomu sa v psychológii hovorí vytesnenie a v spiritualite falošný pokoj. Ďalším úsmevným obrazom je prežitie Jonáša v rybe, ktorou ho Boh úplne nečakaným spôsobom v najväčšej úzkosti zachraňuje. Tá ho má poslušne dopraviť na správne miesto a vypľuť na breh.

V hebrejčine autor naznačuje Jonášovo odmietnutie vystúpiť do Ninive štvornásobným zostupovaním: od zostúpenia do Joppe, na loď, do podpalubia až po veľrybu v mori.

Zdá sa, že v búrke sa Jonáš naveľa predsa len obrátil: chce sa obetovať za záchranu všetkých a v rybe sa už aj modlí. No v skutočnosti jeho vnútorná uzavretosť ostala nedotknutá.

V pohanskom Ninive

Jonášov trojdňový pobyt v bruchu veľkej ryby je vo vzťahu s tromi dňami potrebnými na prechod cez Ninive. Toto zveličenie však nijako nezodpovedá archeologickým vykopávkam.

Veľkosť tohto mesta sa však spomína sedemkrát, čo naznačuje, že v Božích očiach bolo dôležité a štyridsaťdňové pokánie Ninivčanov je v súlade s inými knihami Písma. Jonáš ani nekáže presne to, čo mu Boh povedal – pridáva svoju hrozbu a zlostí ho, že sa podľa nej nestalo.

Rozčuľuje ho, že sa Ninivčania obrátili. Akoby dúfal, že sa neobrátia a bude sa môcť hnevať i na Boha. Jeho hnev sprevádza nezdravá pasivita, či už na lodi, alebo aj pod ricínom, keď čaká na záhubu mesta. Vidí len seba, od čoho je iba krok k depresii.

Iróniou je, že kráľ Ninive si žiada Božie milosrdenstvo, kým Jonáš ho odmieta. Alebo že Boha poslúcha každý pohan, ba i zvieratá a veci, len prorok, ktorý o Bohu vie najviac, nie. Úsmev v nás prebúdza aj kajúce volanie hladných zvierat odetých do vrecoviny či ricínus, ktorý zázračne vyrastie za jednu noc.

Čudácky prorok

No Jonáš má aj dobré vlastnosti. Zachytáva Božie slová a nezakrýva pretvárkou to, čo prežíva vo svojom vnútri. Ani sa nechce modliť dvojtvárne. Je čestný. Akoby hovoril: „Nezvládam sám seba a mám sa starať o iných?“

Iste, Bohu nič nie je nemožné, ani to, aby nás o dôležitých veciach poučil s patričnou dávkou humoru. Podľa knihy pokorný Boh miluje aj zvieratá viac ako Jonáš ľudí. Preto si vie poslúžiť všetkým. Nie je pýcha v skutočnosti hlúposťou? Napokon sa v príbehu obrátili všetci, dokonca aj Boh.

Okrem Jonáša. Ten objaví škandál Božieho milosrdenstva, odchádza z Ninive a na Pánovu otázku buchne dverami. No Boh nestráca trpezlivosť ani s ním. Nejde na Jonáša racionálne ani moralistickými kázňami, ale zážitkom s ricínom, ktorý si prorok obľúbil, mu dáva celú vec zakúsiť na vlastnej koži.

Odkaz pre nás

A predsa Jonáš ostáva najúspešnejším prorokom. Jednou vetou obráti najskazenejšie a najväčšie mesto vtedajšieho sveta. Znamená to, že k čím väčšmi neveriacim nás Pán pošle, tým skôr sa obrátia?! Nám sa zdá, že je ťažké kázať dnešnému svetu.

No v porovnaní s Jonášom to máme ľahšie. Lepšie chápeme, že jediný, kto naozaj mení srdcia, je náš Boh. Napokon i my môžeme mať krásne poslanie, ale to automaticky neznamená, že sme aj dobrí. Spis proklamuje povolanie k viere pre všetkých ľudí a tým anticipuje evanjelium.

Ninivčania a Jonáš sú obrazy, ktorými ilustruje svoje učenie proti úzkoprsému šovinizmu či rasizmu i Ježiš. Aj jemu je ľúto Jeruzalema – ako Pánovi Ninive. Tiež pripodobňuje svojich mučiteľov k tým, ktorí nevedia, čo robia (porov. Jon 4, 11). I Ježiš je tri dni v hrobe, no na túto knihu sa odvoláva ako na celok.

V Jonášovi sa uvádza aspoň trinásť otázok a je to jediná kniha Biblie, ktorá sa pre všetkých fanatikov či netolerantných ľudí otázkou i končí.

Spis je nasmerovaný na finálnu otázku a čaká odpoveď nielen zo strany proroka či celého Izraela, ale hlavne od čitateľa: Či Boh nemá mať súcit so všetkými živými tvormi a poskytnúť im možnosť dosiahnuť záchranu? Podobne otvorený záver má aj podobenstvo o márnotratnom synovi.

I tu posledné slovo patrí Bohu, ktorý nekoná podľa mňa, ale ja mám konať podľa neho. Tak je Kniha proroka Jonáša oslavou univerzálnej Božej lásky, jeho vôle oslobodiť všetkých ľudí zo zla a darovať im radosť.