K známkovaniu patrí aj slovné hodnotenie

Tí z vás, ktorí máte školopovinné deti to určite poznáte. Príde koniec školského roka, dieťa prinesie domov vysvedčenie a nastáva radosť alebo prekvapenie (pozitívne či negatívne), ale aj hnev a niekedy pocit nespravodlivosti za výsledné známky.

Hodnotenie žiakov formou známkovania má na Slovensku pevné miesto a tradíciu. Za tento spôsob hodnotenia je zodpovedná uhorská a česká kráľovná Mária Terézia, ktorá v roku 1774 nariadila povinnú školskú dochádzku a zaviedla systém hodnotenia známkami. Samozrejme, počas 244 rokov prišlo aj k niekoľkým zmenám, ale podstata ostala rovnaká.

Známkovanie a moderný svet
Dnešný svet je veľmi rýchly a týka sa to nielen dospelých, ale aj žiakov a študentov. Žiaci musia zvládať oveľa väčšie množstvo učiva ako v minulosti, dôraz sa kladie na učenie sa v kontexte, na samostatnosť. Memorovanie vedomostí už nie je na prvom mieste. A navyše okrem štátneho školstva tu máme aj iné školské modely, rozličné alternatívy.

Všetci chceme, aby naše deti dosahovali čo najlepšie výsledky a zároveň boli úspešné v živote. Celkom prirodzene tak vzniká otázka, či hodnotenie žiaka známkami už nie je prekonané. Názory sú rôzne, ale odborníci sa zhodnú na jednej veci – žiak, študent, má byť hodnotený.

Katolícke noviny sa o tejto téme zhovárali s Albínom Škovierom (69), špeciálnym pedagógom vyučujúcim na Katolíckej univerzite v Ružomberku a na Univerzite Pardubice, ktorý patrí medzi zástancov známkovania. Ako uviedol, „máme tu dnes rozličné alternatívne vzdelávacie systémy, ktoré používajú inú formu hodnotenia. Je však dôležité povedať, že tie školy často navštevujú aj odlišní žiaci“.

V súvislosti so známkovaním je potrebné si podľa Škovieru uvedomiť, že má niekoľko rovín.

„Prvou rovinou je, že známkovanie by malo odzrkadľovať úroveň vedomostí dieťaťa z pohľadu pedagóga. Samozrejme je v tom istá neobjektívnosť. Druhá rovina je komunikačná. Umožňuje jednoduchú komunikáciu medzi učiteľmi. Zastupujúci učiteľ tak môže jedným pohľadom do klasifikačného hárku vidieť kto kedy odpovedal, akú známku dostal a ako sa žiakom darí. Tretia rovina známkovania spočíva v komunikácii s rodičmi. Tu vidím istý problém. V minulosti boli rodičia v tomto múdrejší a nevnímali horšie známky ako nejakú tragédiu, chápali, že sú veci v ktorých sa nám darí a v ktorých nie. Dnes, keď dieťa donesie dvojku, tak už to vnímajú ako problém.“

Je známkovanie spravodlivé?
Tu si musíme položiť dve otázky: Čo sa vlastne známkuje? Čo je to spravodlivé známkovanie?

Pri niektorých učebných predmetoch je možné presne stanoviť čo žiak musí vedieť, respektíve akú známku dostane za istý počet chýb. Napríklad, keď budete mať v diktáte desať chýb, tak to bude päťka. To je relatívne objektívne. Ale nie vždy je to také jednoduché.

Albín Škoviera vysvetľuje: „Keď niekoho skúšam, a ako vysokoškolský pedagóg to môžem povedať, tak mňa oveľa viac zaujíma ako žiak uvažuje o týchto veciach, a nie, či mi povie presnú definíciu. Ale máme učiteľov u ktorých je to naopak.“

Spravodlivé známkovanie je vždy otázkou toho, čo považujeme za spravodlivé. „Ak vychádzame z toho, aký má dieťa potenciál, tak vieme, že deti majú rozličný potenciál. Preto tá známka nevyjadruje úplne spravodlivo to, čo to dieťa vie,“ uvádza Škoviera. „Na druhej strane, ak známkovanie vnímame ako istú spätnú väzbu, tak v podstate zistíme na čom sme.“

S otázkou spravodlivého známkovania sú úzko spojené aj jasne stanovené pravidlá čo sa bude známkovať a nemalo by sa to zastaviť iba pri známke. „Mali by sme povedať žiakovi čo si na ňom vážime, kde má nejaké problémy s ktorými má pracovať, aby to malo nejaký zmysel.“

Známkovanie s komentárom
Skúsenosť Albína Škovieru z diagnostického ústavu bola pre neho rozhodujúcou v tom, že je zástancom známkovania. Myslel si, že záškolákom na známkach nebude záležať. „Ale jednou z prvých vecí, keď prišli rodičia na návštevu, bolo, že im hovorili o svojich známkach. Pre žiaka je dôležitou informáciou, keď sa zlepšuje. Znamená to, že niečo dokáže.“

Albín Škoviera je toho názoru, že učiteľ by mal byť sprievodcom žiaka za poznávaním. K sprevádzaniu patria nielen príkazy a kontrola, ale aj vysvetľovanie a zdôvodňovanie. Preto si myslí, že známka bez slovného komentára, nie je dobrým riešením. „Samozrejme, dieťa vie kde sa nachádza, ale nevie čo má robiť,“ dodáva.

Spomenul aj skúsenosť svojej dcéry, ktorá jeden rok navštevovala osemročné gymnázium vo Viedni. Na otázku, aký je rozdiel medzi slovenským a rakúskym gymnáziom dostal odpoveď, že tam deti chodia do školy radšej, pretože známky neberú tak vážne. Podľa neho by sa rodičia mali viac pýtať nie na to akú známku dieťa dostalo, ale čo zaujímavé sa v škole dozvedelo.

Albín Škoviera nakoniec upozornil na jednu vec, ktorá podľa neho v našom systéme hodnotenia chýba a napríklad v Maďarsku ju majú. „Okrem známok sa hodnotí aj usilovnosť a ja si myslím, že je to výborná vec. Nehodnotíme dieťa len za to aký výsledok dosiahlo, ale koľko úsilia muselo vynaložiť na splnenie úlohy. Myslím si, že dobrý učiteľ toto vie posúdiť.“