K zodpovednosti za spoločné dobro sa pripojili aj kňazi

Hlavnou myšlienkou pri testovaní bolo nielen poznanie vlastného zdravotného stavu, ale aj uvedomenie si, že tým pomáhame ochrániť svojich najbližších i ľudí vo svojom okolí, s ktorými sa stretávame.

V odberných skupinách pracovali aj kňazi Róbert Masicza, Marián Kolenčík a Attila Nemes. Ich kňazský a ľudský príklad spolupatričnosti ocenili viacerí. Rozhodli sme sa vám priblížiť dôvody ich rozhodnutia i to, ako sa zhostili pridelenej úlohy.       

V núdzi poznáš priateľa  

Každé konkrétne rozhodnutie má svoj myšlienkový pôvod. Na otázku, z čoho pramenila jeho ochota ísť pomáhať, Róbert Masicza (48), farár farnosti Štvrtok na Ostrove, vysvetľuje:

„Chcel by som poznamenať, že už na jar z poverenia otca arcibiskupa Stanislava Zvolenského sme niektorí kňazi absolvovali online školenie pre pastoráciu s covidovými pacientmi, najmä v spojitosti s vysluhovaním sviatostí a ochranou zdravia.

Takže sa akosi počítalo s tým, že musia byť vyškolení kňazi, ktorí v prípade potreby budú môcť pomáhať chorým. Keďže som aj zdravotník, bolo to u mňa automatické - že ak treba pomôcť, mal by som využiť talenty, ktoré mi Pán dal v prospech služby druhým.

Keď som počúval z médií prosby ministra zdravotníctva (mimochodom, môjho bývalého kolegu z Detského kardiocentra), že potrebujú čo najviac zdravotníkov pri testovaní, neváhal som ani chvíľu - samozrejme, s povolením otca arcibiskupa.

Veď sa hovorí: v núdzi poznáš priateľa. A v rozhodovaní ma utvrdil aj telefonát starostu obce.“

Oprášil vedomosti i zručnosti

Róbert Masicza pomáhal na odbernom mieste vo farnosti, kde pôsobí už deviaty rok. Pre mnohých bolo asi zaujímavé spoznať svojho duchovného na odbernom mieste.

„Mám zdravotnícke nadstavbové vzdelanie - odbor všeobecná sestra. Pred nástupom do seminára som viac rokov pracoval na kardiochirurgii u dospelých aj detí ako perfuziológ. Aj počas štúdia cez prázdniny som vypomáhal. Úzko spolupracujem s mojím bývalým tímom aj teraz, avšak už na inej úrovni.

Takže som sa aj potešil, že si môžem oprášiť vedomosti z anatómie nosohltana a zopakujem si odbery, ktoré sme v praxi robili. Bola to pre mňa sčasti aj psychohygiena. Kto ma pozná, vie, že nečinne neobsedím a obzvlášť vtedy, keď druhí potrebujú pomoc,“ hovorí Robert Maszica.

Vkĺznuť do atmosféry zdravotníckeho prostredia preto preňho nebol veľký problém. Kňaz Róbert Masicza robil výtery nosohltana, ale pracoval aj na iných úsekoch, kde bolo potrebné pomôcť.

„Určite najkomplikovanejšie bolo dávať si pozor na vlastné zdravie aj na zdravie iných, veď napokon riziku sme boli vystavení všetci. Ľudia reagovali rozlične. Zo začiatku mali pochybnosti aj so štipkou nedôvery. Všimol som si komentár na sociálnej sieti: ,V našej dedine robí farár výtery?'

V tomto smere pomohol starosta, ktorý vysvetlil, že mám aj zdravotnícke vzdelanie a môžem vykonávať danú prácu. Potom to už išlo ako po masle. Spolupráca v tíme bola výborná, a tak som spoznal farníkov aj z inej strany.“

Som iba Ježišov pomocník

„Zažili sme rôzne situácie, veselšie i trochu tenzné, ale to je normálne, keď človek pracuje s vypätím fyzických i psychických síl. Dozvedel som sa, že niektorí čakajúci vraveli, že k farárovi nejdú; iní zase, že chcú ísť len ku mne. Hlavne pri druhom testovaní, lebo vraj boli spokojní,“ dodáva Robert Maszica a delí sa s nami aj o úsmevný zážitok:

„Istá veriaca sa mi prihovorila: ,Hlas mi je známy, ale neviem, kto ste.' Začal som sa smiať. Vtedy sa s prekvapením preriekla Božím menom: ,Ježiši, to ste vy!?' A ja jej nato: Nie, som iba jeho pomocník.̒ Na čo spontánne zareagovala: ,Pochválený buď Ježiš Kristus.' Nasledoval smiech, uvoľnená atmosféra a všetko bolo bez stresu.

Napokon ma už potom takmer všetci veriaci pri odberoch zdravili katolíckym pozdravom. Aj toto je povzbudzujúce a najmä evanjelizačné. Napadlo mi podobenstvo o dobrom pastierovi, kde Ježiš hovorí, ako ovce počúvajú a poznajú jeho hlas. Ľudia ma poznávali po hlase a potom mali väčšiu dôveru.

Snažil som sa ich povzbudiť a upokojiť. Nebol to už len mechanický odber. Náš Pán mi poslal do cesty vzácnych ľudí. Chcem spomenúť nám prideleného vojaka Radoslava z útvaru zo Serede. Ponúkol som mu ubytovanie v priestoroch fary.

Na moje veľké prekvapenie som zistil, že otec troch detí je lektor pri príprave snúbencov na sviatosť manželstva a mimoriadny rozdávateľ svätého prijímania.“ Diskutovali o mnohých spoločných témach; Róbert Masicza si však pochvaľuje úžasnú spoluprácu so všetkými, pri ktorej bolo cítiť aj duchovné spoločenstvo a silu.

„Najviac som sa tešil na slávnosť Všetkých svätých, keď po skončení odberov neskoro v noci som slávil svätú omšu v tichu kostola, obetujúc ju za veriacich. Bola to úžasná posila po náročnom dni.

Dúfam, že toto náročné obdobie čoskoro pominie a vrátime sa do našich spoločenstiev, avšak už nie takí, akí sme boli, ale premenení na lepších ľudí, viac dôverujúcich Bohu, že ak aj on dopustí, nikdy neopustí. Dobrý pastier položí svoj život za ovce a to je veľká výzva pre mňa, ale aj ostatných kňazov.“

Cítil som zodpovednosť

Správca farnosti v Šúrovciach Marián Kolenčík (35) objasňuje, čo znamenala konfrontácia s výnimočnou situáciou plošného testovania preňho osobne, týmito slovami:

„Nejako to vyplynulo z prosby pani starostky, keďže akútne hľadali dobrovoľníkov. Celkom slobodne a dobrovoľne som sa ihneď prihlásil. Moja ochota ako veriaceho človeka a zároveň rímskokatolíckeho kňaza pramenila prirodzene z viery a lásky k Bohu a k blížnemu.

Vieme, že Pán Ježiš hovorí a učí, že najväčším prikázaním je prikázanie lásky – milovať Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Chcel som teda aj ja poslúžiť, pomôcť bratom i sestrám, a tým samému Bohu v tejto dobe zaujímavou službou lásky.

Čo sa týka konkrétnej úlohy, keďže zdravotnícke vzdelanie nemám, vykonával som službu administratívneho pracovníka. Úlohou bolo zapisovať potrebné údaje o občanoch, ktorí sa prišli dať otestovať; odovzdať informácie a všetko im zrozumiteľne vysvetliť.

Snažil som sa prichádzajúcich povzbudiť milým slovom, že sa nemajú čoho obávať, a prípadne uistiť modlitbou za nich. Niekedy to bolo na upokojenie skutočne potrebné, hlavne pri deťoch.“

Marián Kolenčík priznáva, že cítil zodpovednosť, aby sa nepomýlil pri zapisovaní údajov a priraďovaní poradových čísiel. S úsmevom dodáva:

„Po ukončení testovania som mal aj mozoľ na prste a necítil som si koniec palca. Myslím si, že ľudia reagovali veľmi pozitívne, i keď niekedy v dobrom zmysle slova prekvapene. Nakoniec boli i radi, že ma vidia v tejto pozícii, že sme sa stretli a povzbudili či krátko porozprávali.“

Milý mačací votrelec

„V sobotu 31. októbra, keď sa testovanie začínalo, nás okrem prvých ľudí čakalo pred dverami malé mačiatko, ktoré sa dobýjalo dovnútra. Keď sme otvorili, vbehlo dnu. Asi sa tiež chcelo dať otestovať. Vyniesť ho musel príslušník policajného zboru.

Bolo to úsmevné, lebo mačiatko to robilo opakovane, až kým sa ho ujala staršia pani a zobrala si ho domov. V nedeľu zase prišiel pes. Ľahol si pred dvere a nechcel odísť, no nakoniec to vzdal. Takže napokon k narušeniu priebehu testovania nedošlo a ani vážnejšie problémy sme vďaka Bohu nezaznamenali.

Ak boli nejaké nejasnosti, tie sa veľmi rýchlo vyriešili a všetko v pokoji i dobrej nálade pokračovalo.“

Počas dní celoplošného testovania obyvateľov Slovenska na COVID-19 bol rozmer spolupatričnosti určujúci. Potvrdzuje to aj šúrovský administrátor farnosti:

„Bez nej a vzájomnej ochoty pomáhať by to nemalo zmysel a určite by to nefungovalo. Musím povedať, že sme mali perfektné tímy – na jednotku s hviezdičkou by som oznámkoval všetkých, i členov samosprávy. A tiež ľudí z obce. Starali sa o nás. Priniesli nám i občerstvenie, hygienické potreby či sladkosti.

Boli sme naozaj akoby jedna šťastná rodina spojená v láske k blížnemu pre naše spoločné dobro. Týmto im chcem zo srdca za všetko veľmi poďakovať a vysloviť Pán Boh zaplať. Určite to bola netradičná pastoračná skúsenosť pre kňaza.

Za normálnych okolností by som sa so svojimi farníkmi stretol v chráme pri slávení svätých omší. Povedal som si, že keď nemôžem byť teraz so svojimi farníkmi v kostole pri svätej omši, tak budem s nimi aspoň takto pri testovaní.

Bolo to dobré rozhodnutie a mnohí naozaj ďakovali za moju prítomnosť medzi nimi, za modlitby a povzbudenia. Mal som dokonca aj prosbu o osobné požehnanie, ktorej som, samozrejme, s radosťou vyhovel.

Táto konkrétna skúsenosť ma naučila, že napriek všetkému, čo sa deje, dokážeme sa v snahe o spoločné dobro a zdravie zomknúť a konať spoločne vo vedomí, že sme všetci v Božích rukách; a keď Bohu zostaneme verní, nemusíme sa strachovať, nech sa deje čokoľvek.“

Moju prítomnosť vnímali prirodzene

Attila Nemes (35), farár farnosti Nový Život-Eliášovce, o tom, prečo s ochotou pomohol pri testovaní, hovorí:

„Vyplynulo to z komunikácie s naším starostom obce, ktorý mi opisoval starosti spojené s organizáciou tejto akcie. Keďže mám aj zdravotnícke vzdelanie, ponúkol som sa. V mojom prípade to bola nielen podmienka, ale aj požadovaný predpoklad, aby som mohol plniť svoju úlohu v tíme.

Boli situácie, keď ľuďom pomohlo aj povzbudenie, že výkon trvá krátko a napriek tomu, že nie je príjemný, rozhodne nie je bolestivý. Na odbernom mieste som pracoval popri zdravotnej sestre, ktorá robila výter.

Mojou úlohou bolo po odobratí materiálu pripraviť preparát a vyhodnotiť ho. Samotný úkon nebol náročný, ale bolo nevyhnutné pracovať sústredene a v určitom tempe.“

Na margo reakcií na svoju prítomnosť v testovacom tíme Attila Nemes prezrádza:

„Čo sa týka reakcií, bolo to veľmi zaujímavé. Niektorí si medzi sebou šuškali, či to nie je farár. Ďalší ma spoznali podľa hlasu a pohotovo pozdravili katolíckym pozdravom. Iní mi zase naznačili, že sú radi, keď sa môžeme teraz aspoň takto stretnúť. Ľudia moju prítomnosť vnímali úplne prirodzene.“

Pri interakcii v tíme sa čo-to prediskutuje. Potvrdzujú to aj slová duchovného z Eliášoviec:

„Moji kolegovia využili príležitosť a cez prestávky mi adresovali mnohé otázky ohľadom viery a Cirkvi. Osobitne by som vyzdvihol pána policajta, ktorý ma svojimi otázkami naozaj nešetril. Nasmiali sme sa. I keď veľa času na rozprávanie nebolo a dialóg sme viedli skôr cez prestávky.

Nebolo treba vyvíjať iniciatívu, oni aj sami hovorili o svojej skúsenosti s vierou a Cirkvou. Zaznelo veľa zaujímavých podnetov. Niekedy kňaz človek potrebuje prežiť aj takúto skúsenosť. Pre mňa to boli štyri náročné dni. Bolo nevyhnutné pracovať sústredene a pozorne dlhé hodiny.

Uvedomil som si, že zdravotníci takúto prácu vykonávajú celé roky, a preto majú môj obdiv. Rád by som však uviedol aj zvláštnu kňazskú skúsenosť. Keďže bolo potrebné do práce prísť na šiestu hodinu ráno a pracovali sme až do neskorších večerných hodín, nezostávalo mi nič iné, iba odslúžiť svätú omšu ráno o 5.00.

Takže napríklad moja slávnostná svätá omša v deň slávnosti Všetkých svätých bola ešte za tmy v chladnom a úplne prázdnom kostole.“