Keď Božia nepatrnosť preniká do ľudskej ochoty

Bolo to už dávno. Svätý František, Boží blázon, utvoril cez Vianoce prvý živý betlehem v roku 1223 v talianskom Greccio.  Na Štedrý večer v ňom čítal evanjelium o narodení Ježiša. Diakon František sa úprimne tešil, že Ježiš sa nám úžasne priblížil a stal sa dieťaťom. Žasol, že aj Ježiš pil materské mlieko, plakal, bľabotal, usmieval sa a neskôr sa učil hovoriť, modliť a pritom všetkom bol odkázaný na svoju matku i zdanlivého otca.

Boh sa stal nepatrným a človek sa k nemu ochotne skláňa. I nám sa opäť naskytá počúvanie evanjelií o Ježišovom narodení. Obradne sa to deje v liturgii, v ktorej sa tajomne Boží čas a svet stáva naším časom a svetom. Biblické state majú aj dnes potenciál obdariť nás tým, čo ponúkajú. Odkryme pár inšpiratívnych podnetov z vianočných evanjelií Svätej vianočnej noci a dňa, ktoré nám pomáhajú žasnúť nad Božou preferenciou a ľudskou ochotou.


Vigília: Kristov rodokmeň a profil prvého veriaceho 

So súmrakom Štedrého večera sa na svätých omšiach so vznešeným pátosom číta dlhý rodokmeň (porov. Mt 1, 1 - 17) a stručný príbeh o ustarostenom Jozefovi, ktorý prijme Máriu s dieťaťom pod srdcom a stane sa jeho zákonným otcom tým, že mu dá po narodení meno (porov. Mt 1, 18 - 25). Rodokmeň odpovedá na otázku, kto je Ježiš; príbeh zodpovie otázku, ako vstúpil do tohto sveta.

Áno, aj nudný rodokmeň je radostná zvesť, je oslavou života a dejinne identifikuje významnú postavu, ktorá stojí na jeho konci. Ježiš vstúpil do dejín ako syn Dávida a Abraháma. V troch sériách 14 generácií sa zavŕšil Boží cieľ rodokmeňa: dar Božieho Syna cez pannu. V gréckej pôvodine zaznelo od Abraháma po Jozefa 39-krát aktívne sloveso splodil, pri Ježišovi je zrazu na štyridsiatykrát v pasíve: bol zrodený z panny. On je výnimka, jeho z ľudí nikto nesplodil. Boh písal dejiny Izraela cez Abraháma, kráľov i nekráľov, mužov a ženy (Tamara, Rachab, Rút, Uriášova žena a Mária), dobrých aj menej dobrých. Bez váhania použil vznešené i pohoršlivé osoby. Boh písal a píše i dnes dejiny nielen rovnými, ale i krivými čiarami. 

Ani dejiny Cirkvi nie sú iba dejinami svätých. Tvár Cirkvi tvoríme všetci, čo máme Ježiša za brata. Rodokmeňu Ježišových predkov je podobný rodokmeň jeho nasledovníkov. Ak bolo v rodokmeni náročné v hriešnikoch vidieť predchodcov Ježiša, o to náročnejšie je v hriešnych ľuďoch vidieť Ježišových nasledovníkov. Pokračovaním Božích dejín bolo Ježišovo povolanie Petra, Ondreja či Pavla a cez neho bol povolaný Timotej. Cez niekoho sme boli do vzťahu s Ježišom pozvaní aj my a cez nás môže byť povolaný niekto ďalší. 

Jozef spomenutý na konci rodokmeňa nebol za splodením Ježiša, ale stal sa napokon jeho otcom a cez neho sa Ježiš stal synom Dávida. Spravodlivý Jozef podľa zákona chystal prepustenie Márie, no Boh ho zastavil. Jozef vstúpil zásadným spôsobom do Božieho príbehu tým, že prijal matku s dieťaťom pod srdcom a na ôsmy deň po narodení mu pri obriezke dal meno Ješu(a). Jeho pokorné prijatie manželky Márie s Ježišom pod srdcom robí z neho stále platný vzor veriaceho v Matúšovom evanjeliu.

Veď nikto z ľudí nemohol Ježiša splodiť, jeho možno iba prijať tak, ako od Boha prichádza. Aj opravdivú identitu Ježiša ako Mesiáša a Boha nespoznáme sami od seba, možno ju iba prijať cez Zjavenie zachytené v židovských i kresťanských Písmach. V slove a chlebe i v núdznych prijímajme toho, kto prichádza a má moc urobiť nás synmi alebo dcérami Boha. 


Polnočná: Nebojte sa Dieťaťa v jasliach 

Každá noc má svoju moc, o to viac tichá a svätá noc. Jej tmu ožiari staronová zvesť o narodení Ježiša a o tom, ako túto prelomovú udalosť anjeli zvestujú pastierom  (porov. Lk  2, 1 – 14). Zvesť má dve úrovne. Verše 2, 1 – 7 majú prorocký ráz. Historický úvod o cisárovi a sčítaní ľudu uvedie dôvod príchodu Jozefa a Márie do Betlehema. Stručne sa povie o Máriinom pôrode Ježiša v Betleheme a odôvodní sa nepriaznivosť danej situácie. Tým všetkým sa odhalí naplnenie dávnej predpovede proroka Micheáša (porov. Mich 5, 1 - 4) o tom, že z Betlehema, najmenšieho mesta v Judsku, vzíde vládca.

Druhá časť úryvku (porov. Lk 2, 8 – 14) má omnoho vznešenejší ráz, lebo je apokalyptickej povahy, keďže je o zjavení a hlase z neba. Ukázali sa anjeli a z nebies zaznel ich odkaz a tí najnižší na spoločenskom rebríčku, pastieri sa stali ich adresátmi.  

Typické vianočné evanjelium len potvrdzuje, že všetky aj tie nepatrné veci sa dejú v čase a priestore. Lukáš zaradí ako historik do priestoru Rímskej ríše a do času cisára s titulom Vznešený (lat. Augustus) udalosť s celosvetovým dosahom. Ježišovo narodenie sa udeje v zapadnutom kúte ríše, v Judsku, hoci by sa čakal aspoň Jeruzalem. Veľká-malá vec sa deje tam, kde sa narodil aj pastier Dávid, kde vyrastal a odkiaľ vyráža po pomazaní za mesiáša (pomazaný kráľ) do boja s Goliášom, aby začalo jeho napínavé dobrodružstvo s Bohom a dopadom pre celý národ. Jozef z Galiley do Betlehema vystúpil, ako to má grécky text (grécky anebé).

V zasľúbenej krajine sa bežne vystupovalo do Jeruzalema označovaného v Starom zákone aj ako Dávidovo mesto. No pri narodení Ježiša sa výstup posunul o 11 kilometrov na juh, do Betlehema, tam, kde bude Ježiš. Teda naozaj, Boh si volí to, čo je nepatrné. A nielen to, keďže pre matku nebolo miesta v útulku či v hlavnej komnate domu príbuzných Jozefa, Boh prichádza na svet nielen na periférii ríše, ale i na okraji mesta.

Dnes v Betleheme ľudia zostupujú do Jaskyne narodenia, aby si uctili zrod Pána. Hadrián ju snaživo v druhom storočí znesvätil, keď tam vysadil posvätný háj bôžikovi Adonisovi. No Boh sa nedal vysmiať. Boli to práve pastieri, ľudia druhej kategórie bez možnosti svedčiť na súde, ktorým sa dostalo výsady vidieť žiaru a počuť oznam, že na okraji neďalekého Betlehema sa zrodil Pán. Znamenie bolo skromné: Dieťa v jasliach. Rozozvučal sa veľkolepý spev anjelov Sláva Bohu na výsostiach, v ktorom sa ohlasuje pokoj ľuďom, v ktorých má Boh záľubu. Ten spev sa veľmi podobá chvále serafínov v Jeruzalemskom chráme. Tí pri povolaní Izaiáša v Jeruzalemskom chráme Pánovi spievali: „Svätý, svätý, svätý“ (Iz 6, 3).

Láska je darovanie. No dar vyvoláva ďalší dar, a tak sa dočkáš opätovanej lásky.
Chiara Lubichová

Nebeské Glória odkazuje na Sanctus a zameriava pozornosť nebies z Jeruzalemského chrámu na Betlehem. Zástupy anjelov presunuli pozornosť z chrámu do centra celého sveta, aby vzdali hold narodenému Pánovi v Betleheme. Okrem znamenia stvorenia, cez ktoré sa nám Boh dáva poznať v prírode, sa na Vianoce potvrdzuje význam znamenia nepatrného. Boh si pri svojom príchode na svet zvolil, čo je nepatrné: malý Betlehem, pastierov z okraja spoločnosti a jasle zvierat, kam je uložený. Nemalo to celé byť nejak inak? Nemal byť jeho príchod prekrytý žiarou stvorenia? Nie, tie najpodstatnejšie a najväčšie hodnoty vstupujú do nášho sveta v podobe poníženosti, skrytosti a ticha. 

Pastierska omša: Poďme teda do Betlehema 

V evanjeliu skorých ranných omší (porov. Lk 2, 15 – 20) sa hovorí o úžase pastierov, ľudí a o postoji Márie z Božieho narodenia. Pastieri sa na základe videnia a poskytnutého znamenia radostne ponáhľali na miesto, kde našli dieťa v jasliach. Títo zrobení chlapi zažili niečo krásne, preto sú tak veľmi zhovorčiví v tichej scéne narodenia. Márii a Jozefovi, ale i nejakým druhým ľuďom ohlasovali, čo videli, a tiež ich návrat z Betlehema prepukol do chvály Boha, ako tomu bolo už skôr pri anjeloch. 

Títo pastieri, ktorí prišli do Betlehema kvôli znameniu, symbolizovali ľud Izraela, ktorý konečne spoznal svojho Pána, hoci leží v jasliach. Dávna Izaiášova sťažnosť: „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí“ (Iz 1, 3) už teda úplne neplatí. Vzorka ľudu, skupina pastierov totiž spoznala svojho Pána, a dokonca i osol a vôl v betlehemoch nie sú iba dekoráciou, ale odkazom.

Z narodenia žasnú aj nejakí ďalší ľudia popri Márii. Úžas a radosť tak prináša narodenie Pána, ale aj svedectvo pastierov. Do radu tých anonymných ľudí sa môžeme zaradiť aj my. No zdá sa, že iba s údivom si nevystačíme, ten by mal viesť k viere a k chvále ako u pastierov. Čo však robíme s novými zážitkami od Pána? Nechceme byť ako poslucháči z vysvetlenia podobenstva o rozsievačovi, čo počúvajú a s radosťou prijímajú slovo, ale nemajú korene, veria len na čas a v čase skúšky odpadajú (porov. Lk 8, 13).

Preto, aby sa to nestalo, máme podmanivý vzor. Medzi užasnutými poslucháčmi vyniká Mária. Je treťou účastníčkou scény, no ona všetky slová i udalosti zachovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich (porov. Lk 2, 19). Grécky text má na konci veľavýznamné príčastie v prítomnom čase symballúsa, čiže zvažujúca, porovnávajúca, vnútorne konverzujúca. Máriin údiv a počúvanie ide do hĺbky srdca a je tým najlepším vnímaním. Radí sa k tým, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu (porov. Lk 8, 15). Panna Mária je teda právom v Lukášovom evanjeliu prvou veriacou a prvým vzorom zrelej osobnosti.

Omša vo dne: Vidieť slávu nevýrazného Boha

Vo vianočnej omši cez deň zaznieva nádherný Jánov prológ (porov. Jn 1, 1 - 18), ktorý je kľúčom k celému jeho evanjeliu, kde viera vyúsťuje do opravdivého videnia a kontemplácie Ježiša. Náročná poetická stať nás pozýva k prijatiu Ježiša: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1, 12). Čo nám však pomôže prijať Ježiša naplno? Ako v neho ešte plnšie uveriť? Chceli by sme ako evanjelista i my uvidieť jeho slávu a prijať z jeho plnosti milosť za milosťou (porov. Jn 1, 14 - 16).

V tom nám pomôže prenikavá kontemplácia Ježišovej osoby, ktorý popri siedmich znameniach v Jánovom evanjeliu umožnil dívať sa na seba cez sedem obrazov, cez ktoré vysvetľuje seba ako chlieb života, svetlo sveta, bránu k ovciam, dobrého pastiera, vzkriesenie a život, cestu, pravdu a život i ako pravý vinič.  Ak však obrazy neodhalíme v sviatostnej a praktickej skúsenosti s Ježišom, hrozí, že prídeme o jeho milosti, lebo v ňom prebýva plnosť božstva. Vianoce spočívajú v pokornej láske Boha k nám i v našej ochote prijať dar Syna.