Keď sa nedeľa stala dňom odpočinku

Presne pred 1700 rokmi – 3. marca 321 práve tento rímsky cisár ustanovil nedeľu ako deň pracovného voľna. „V ctihodnú nedeľu (venerabilis dies solis) nech odpočívajú všetci sudcovia, obyvateľstvo mesta a dielne všetkých remeselníkov.

Nech však vidiecke obyvateľstvo slobodne a bez prekážok praktizuje poľnohospodárstvo, pretože sa často stáva, že niet lepšieho dňa na siatie obilia alebo na sadenie viniča; nech je to tak z obavy, že zákazom vhodnej chvíle pre takéto práce prídeme o správny čas darovaný nebom,“ ohlasoval cisársky edikt adresovaný prefektovi mesta Rím Helpidiovi.

Konštantínov dokument, ktorý sa zachoval, týkal sa celej ríše a zostáva v platnosti dodnes. To, či a do akej miery sa cisár pri svojom rozhodovaní riadil kresťanskými úvahami, je predmetom sporov historikov. Samotný dekrét v tejto súvislosti nič nenaznačuje.

Deň odpočinku

Možno cisár jednoducho uznal židovský koncept dňa odpočinku ako správny. Sedemdňový týždeň praktizovaný v judaizme bol prijatý v Rímskej ríši ešte pred Konštantínom, aj keď s iným počítacím systémom.

Zatiaľ čo Židia počítali postupne: prvý deň, druhý deň atď., Rimania venovali dni týždňa planétam a ich bohom: od Saturnovho dňa – soboty do Dňa Slnka – nedele (dnes nedeľa) a od Dňa Mesiaca (Dies Lunae), teda od pondelka, do Dňa Venuše (Dies Veneris) – piatok.

Konštantín ustanovil deň odpočinku na prvý deň týždňa podľa židovského počítania času a na druhý deň týždňa podľa rímskeho počítania času.

Pravdepodobne o tom nerozhodol ani tak „Deň Pána“, ako skôr skutočnosť, že tento deň bol zasvätený božstvu známemu v celej ríši a úzko súvisel s kultom cisára – Neporaziteľným Slnkom (Sol Invictus), zosobňujúcim všetkých ostatných bohov.

Takto cisár zohľadňoval aj ďalšie viery, napríklad tajomný kult Mithru, v ktorom zohrávalo dôležitú úlohu aj slnko. „Neporaziteľný boh Slnka“ sa tešil veľkej obľube a úcte aj v armáde, ktorej vďačil za svoju moc.

Deň, ktorý spojil kresťanov s nekresťanmi

Podľa súčasného nemeckého historika staroveku a odborníka na Konštantínovo vládnutie Klausa Martina Girardeta sa cisárovi „vďaka jeho triezvemu dekrétu o venerabilis dies solis podarilo spojiť mnoho vlákien, ktoré doteraz neboli spojené.

Vysoký integračný potenciál dekrétu, ktorým sa ustanovila nedeľa ako deň odpočinku, ukázal sa ako efektívny a nejednoznačnosť a otvorenosť znenia zahrnul Konštantín do svojho dekrétu zámerne“.

Cisár v každom prípade chcel, aby bola nedeľa riadnym sviatočným dňom. O štyri mesiace neskôr – v júli 321 vydal k svojmu ediktu akýsi výkonný predpis, ktorý okrem iného v ten deň povolil oslobodenie otrokov.

Kresťania nechceli prijať výraz „deň boha Slnka“. Pre nich to bol „Deň Pána“ (grécky [hemera] kyriaké, latinsky [Dies] Dominica) – deň, keď Kristus, Pán (Kyrios, Dominus) vstal z mŕtvych.

Ale čo je najdôležitejšie, štátom nariadený deň odpočinku nakoniec umožnil väčšiu slobodu sláviť Eucharistiu v deň, ktorý jej bol zasvätený.

Konštantín sympatizoval s kresťanstvom už dávno predtým, ako bol v roku 337 pokrstený na smrteľnej posteli, možno sa dovtedy považoval za kresťana.

V prejave o náboženskej politike obhajoval vieru v jediného pravého Boha a jeho Syna Ježiša Krista pred pohanskými poverami, z ktorých sa mnohým vysmieval.

Stopy tohto dekrétu vidíme dodnes

Malo by sa však pamätať na to, že nie všetci kresťania slávia nedeľu ako Deň Pána. Napríklad adventisti siedmeho dňa dodržiavajú sobotný sviatok podľa prikázania Desatora uctievať siedmy deň, sobotu; niektoré fundamentalistické hnutia Bádateľov Biblie robia to isté.

Pre nich je nedeľa bežným pracovným dňom, preto medzi spoločenstvami „siedmeho dňa“ a zvyškom spoločnosti často panuje napätie v súvislosti s dodržiavaním sviatkov v rôznych termínoch.

Je potrebné dodať, že stopy starých latinských názvov dní v týždni od pondelka do piatka, venovaných božstvám rímskeho panteónu, sa dodnes zachovali v románskych jazykoch, napríklad dies Lunae (pondelok) je po francúzsky lundi, v španielčine sa označuje ako lunés, taliančina tento deň nazýva lunedí, rumunčina zase luni.

Dies Martis (deň Marsu) ako mardi, martes, martedí, marţi. Číselné pomenovanie dní má iba portugalčina: pondelok je „druhý deň“ (po nedeli) – segunda feira, utorok – „tretí deň“ (terça feira) atď.

Ale vo všetkých románskych jazykoch je nedeľa Dňom Pána: dimanche (francúzština), domenica (taliančina), domingo (španielčina a portugalčina), duminica (rumunčina).

V slovanských jazykoch okrem ruštiny slová označujúce nedeľu nadväzujú na jej sviatočný charakter, keď sa nepracuje, preto je nedeľa v češtine neděle, v bieloruštine niadzla, v ukrajinčine nedila, v bulharčine nedela, v chorvátčine a srbčine nedelja. Iba ruský názov odkazuje na zmŕtvychvstanie – воскресенье (Voskresenije).

V časoch komunistického boja proti náboženstvu zmenili boľševici pravopis tohto slova, aby aspoň trochu rozmazali jeho spojitosť s najväčším kresťanským sviatkom a v názve dňa v týždni pridali po n takzvaný mäkký znak, čím síce názov zásadným spôsobom nezmenil svoj význam, ale graficky sa trochu „dištancoval“ od kresťanských koreňov.

Grécky názov nedele kyriake (v novej gréčtine kiriaki) sa stal základom pre názvy toho dňa v gruzínčine – kwiriaki a arménčine – kiraki.