Kňaz, ktorý patril medzi maliarsku elitu

Narodil sa koncom 14. storočia v malom mestečku neďaleko Florencie. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z dokumentu Spolku sv. Mikuláša z roku 1417, kde figuruje ako laický maliar. Už v mladom veku sa totiž vo Florencii vyučil za maliara. 

Maliar i kazateľ

Okolo roku 1420 spolu so svojím bratom Benediktom vstúpil do noviciátu Rehole kazateľov v talianskom Fiesole. Pôsobil tam približne 15 rokov, po kňazskej vysviacke bol dvakrát vikárom a neskôr i priorom fiesolského konventu.

Vo Fiesole sa prepletali dva rozmery jeho pôsobenia – zbožný život mnícha a nepretržitá maliarska činnosť. Práve tam po prvý raz vzniklo jedno z jeho najznámejších diel, ktoré sa v jeho tvorbe vyskytlo približne päťkrát – Zvestovanie.

Koncom 40. rokov 15. storočia odišiel do (v tom čase dominikánmi nedávno získaného) Kláštora sv. Marka vo Florencii. Kláštor i kostol potrebovali renováciu a svojím talentom prispel i brat Ján. Vytvoril totiž obraz na hlavnom oltári kostola aj viac ako 50 fresiek, ktoré sú na stenách (od roku 2018 už nefunkčného kláštora) dodnes.

Vrcholná tvorba Angelicovej kariéry však pred verejnosťou ukrytá nezostala, Bazilika sv. Marka, v ktorej sa pravidelne konajú bohoslužby, i Múzeum sv. Marka, zostali otvorené. 

Pozvánka do Ríma

Koncom roka 1446 ho vtedajší pápež Eugen IV. povolal do Ríma, aby svoje umenie predviedol v jednej z kaplniek (predošlého) Chrámu sv. Petra a vo vatikánskom Apoštolskom paláci. Tieto fresky sa však nezachovali. Pápežskú ponuku na funkciu florentského arcibiskupa odmietol a namiesto seba na tento úrad odporučil dominikána sv. Antonína Florentského. 

Z Angelicovho pôsobenia vo Večnom meste sa zachovala iba jeho tvorba v súkromnej kaplnke (Cappella Niccolina) pápeža Mikuláša V. V maľbách dominujú najmä scény zo života sv. Štefana a Vavrinca, ale venuje sa aj postavám evanjelistov i rôznych svätcov.  

V roku 1450 na čas opustil rímsky dominikánsky kláštor pri Bazilike Santa Maria sopra Minerva a vrátil sa do kláštora vo Fiesole, kde bol priorom. Spolu so svojimi žiakmi tam namaľoval cyklus 35 scén zo života Ježiša Krista.  

Približne o dva roky neskôr však jeho kroky smerovali opäť do Ríma, kde 18. februára 1455 zomrel. Pochovaný je v spomínanej Bazilike Panny Márie nad Minervou pod mramorovým náhrobkom s jeho podobizňou.  

Blahoslavený už od smrti

Taliansky životopisec a maliar 16. storočia Giorgio Vasari ho označil za skromného, pokorného a zbožného. O tom svedčí aj jeho prezývka angelico, teda anjelský, ktorú si vyslúžil pre svoje morálne cnosti. Nie je však úplne jasné, či vznikla už počas jeho života alebo až po kazateľovej smrti. 

Hoci bol umelecky nadaný brat Ján krátko po smrti uctievaný ako blahoslavený, tento titul mu udelil až o viac ako 500 rokov od jeho smrti pápež Ján Pavol II. - v roku 1982.

O dva roky neskôr sa stal blahoslavený Ján z Fiesole, známy ako Fra Angelico, aj patrónom umelcov.