Kňazi sa snažia byť aj teraz služobníkmi radosti

Obdobie zákazov, lockdownov, obmedzení a testovaní je časom veľkej skúšky pre každého z nás. A hoci ju nie každý znáša ľahko, u našich kňazov môžeme nájsť duchovné povzbudenie.

Ako hovorí kežmarský farár František Trstenský, „poslanie kňaza je roznecovať v srdciach veriacich túžbu po Bohu a sviatostnom živote.

K tomu sú nasmerované všetky pastoračné aktivity, aby nevychladol oheň viery ani uprostred obmedzení. Čím dlhšie bude tento čas odlúčenia trvať, tým to bude náročnejšie nielen pre veriacich, ale pre celú spoločnosť“.

V Kežmarku sa preto snažia budovať domácu cirkev v rodinách. Práve rodiny sú podľa ich duchovného správcu „prvými ohniskami čítania Božieho slova, modlitby, konkrétnych skutkov lásky k blížnemu, ktoré nezostávajú len za dverami domácnosti, ale presahujú do každodenných sfér života“.

Zároveň na nielen svojich farníkov apeluje, nech nezabudnú prikladať polienka na oheň duchovného života.

„Aby naši veriaci - keď sa otvoria chrámy - so zapálenými srdcami prichádzali na svätú omšu, svätú spoveď, na adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou, aby boli hladní a smädní po osobnom stretnutí s Kristom.“

Pán je s nami

Podľa krupinského farára Mariána Bublinca by sme si mali uvedomiť, že „Boh nás čaká v nás samých, v našich srdciach a v našich rodinách“. Odporúča „modliť sa a robiť všetko preto, aby sme vzťahy, ktoré sme zanedbávali, dokázali obnoviť, budovať, prehlbovať.“

Povzbudzuje nás, že „vždy sa dá niečo nové objaviť v nás samých a v najbližších ľuďoch, s ktorými žijeme“. A teraz je na to objavovanie skvelá príležitosť.

Milan Puškar z bratislavskej farnosti Lúky veriacim často opakuje, aby nestrácali nádej: „Aj keď je to ťažké a sme rôzne obmedzovaní, vždy sú platné slová nášho Pána, že je s nami až do skončenia sveta (porov. Mt 28, 20).

Pán Ježiš je stále ‚Ženích milovanej nevesty Cirkvi‘ a Cirkev sme my všetci. Teda jeho prítomnosť a vernosť, ako nám povedal, nás posilňujú. Môžeme sa na všetko trápenie z pandémie pozerať s horkosťou, ale to vedie k frustrácii a ďalšej bolesti; alebo to môžeme využiť a posilniť sa vo viere, v nádeji aj láske.

Veď mnohé skúšky a utrpenia, ktoré my ani zďaleka neprežívame, posilnili mučeníkov Cirkvi presne v tomto. Pred časom som našiel jednu veľmi múdru myšlienku: ‚Dobré časy formujú egoistov, ale zlé časy formujú skutočných bojovníkov.‘ My kresťania predsa sme bojovníci, dokonca Kristovi.“   

Povzbudenie potrebujeme všetci

V týchto chvíľach potrebujú mnohí z nás viac než inokedy akési záchranné koleso. Okrem rôznych odborníkov ho vidia aj v kňazoch. Tí tvrdia, že istú formu povzbudenia potrebujú všetci, aj tí naoko silnejší, osobitne však osamelí ľudia.

„Jednou rovinou je prosba o osobné sprevádzanie – duchovný rozhovor, radu alebo svätú spoveď. Niekedy je to aj e-mailová komunikácia, cez ktorú odpovedám na otázky, či povzbudenie cez telefón. Druhou rovinou sú žiadosti o rôzne formy pastoračných aktivít,“ vymenúva František Trstenský.

„Nie je problém s nejakou aktivitou začať, dôležité je zachovať jej pravidelnosť. Niekedy si potrebujem sadnúť a popremýšľať pred Božou tvárou, na ktoré veci ľudsky a duchovne mám a ktoré nie sú v mojich silách alebo presahujú moje schopnosti.

Cítim, ako ma podopierajú modlitby mojich farníkov, a Pán nám vždy otvára nové dvere svojej prítomnosti.“

Ako zrejme všetci kňazi, tak aj on sa už teší na normálny život, keď bude môcť byť v chráme, v spovednici, na vyučovaní náboženstva.

„Lebo to je naše prvoradé poslanie - byť v bezprostrednom kontakte v službe Božiemu ľudu. Verím, že Pán mne i všetkým mojim kňazským spolubratom čoskoro dopraje tieto chvíle,“ dúfa kežmarský farár.

Ak niekto potrebuje duchovnú pomoc, dvere má otvorené a kňazi sa im v rámci možností snažia vyjsť v ústrety. Aj Milan Puškar takto veriacich sprevádza viacerými spôsobmi.

„Niekedy sú to individuálne rozhovory - pred pár dňami jeden takýto rozhovor so spoveďou trval vyše dvoch hodín. Inokedy sa farníci potrebujú vyrozprávať cez telefón; alebo na základe statusu či príspevku na sociálnej sieti zareagujú v osobnej správe, alebo napíšu e-mail.

Sme tu, každý deň slávime svätú omšu (neverejne), individuálne vysluhujeme sviatosti a modlíme sa,“ hovorí bratislavský farár s tým, že sa veriaci nemusia báť toho, žeby zostali opustení. Kňazi sa nestratili, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale sú tu pre nich k dispozícii.

Môžeme viac nájsť, ako strácame

Krupinský správca farnosti je plný optimizmu, ktorý sa snaží preniesť aj na ostatných. „Táto doba sa mi zdá ako tá, v ktorej môžeme viac nájsť, ako strácame, len či to chceme vidieť,“ zamýšľa sa a pripomína: „My sme služobníci radosti aj v tejto ťažkej dobe. Chcem byť pre ľudí povzbudením, veď v tom chaose a domotanom svete majú dosť lamentovania.“

Pozitíva v pandemickom čase vidí tiež František Trstenský. „Ak doteraz v mnohých zbožných rodinách boli bežne zvyknutí zúčastniť sa na jednej svätej omši v týždni – v nedeľu, teraz každý večer sledujú svätú omšu, denne čítajú Sväté písmo, rozprávajú sa o viere, spievajú náboženské piesne, zapájajú sa do rôznych pastoračných aktivít.

Pred rokom sme ani my kňazi nepoznali a nepoužívali liturgiu domácej cirkvi, teraz sa už v mnohých diecézach pravidelne preposiela do farností a rodín každú nedeľu,“ teší sa zo živého spoločenstva, ktoré vzniklo v rodinách.

Zároveň dúfa, že Pán sa dotkne aj zranených, sklamaných či nepraktizujúcich veriacich: „Možno si náhodne a potom aj úmyselne pozrú bohoslužby a dúfam, že sa vrátia aj do kostolov. Chcem im odkázať, že vždy tam je pre nich miesto a že sú vítaní.“