Koledy umlčali aj dozorcov

Slovo totalita je odvodené od latinského slova totus. V tomto duchu veriacim hneď napadne slovné spojenie Totus tuus (Celý tvoj), ktoré mal ako svoje motto svätý Ján Pavol II. Celý svoj pontifikát zveril pod ochranu Panny Márie.

Keď hovoríme o totalitných systémoch, pred očami sa nám vynára skutočnosť a realita režimov, ktoré chceli ovládnuť celého človeka. Jedným z prvkov autoritatívnych režimov bolo aj nahradenie „priestoru pre vieru“ ideológiou. Vykradnúť duchovno, vieru – totalitnou ideológiou. Zároveň vieme, že totalitné režimy sú ateistické a je pre ne charakteristické vytváranie si „bohov“ z ľudí, diktátorov. Berú ľuďom slobodu. Všetky tieto a ďalšie skutočnosti hovoria o realite, ktorá sa dotkla aj našej krajiny – veriaci sa stali nepriateľom číslo jeden pre režim, ktorý tu nastúpil.

Likvidácia všetkého náboženského

Po roku 1948 sa nezatvárali kostoly, nevraždili sa kňazi. Teda nemôžeme hovoriť o drastickom nástupe režimu proti kresťanstvu či Katolíckej cirkvi. Postoje jednej a druhej strany boli jasne definované. Predstavitelia komunizmu vnímali náboženstvo ako „ópium ľudstva“ a pápež jasne hovoril o „bezbožnom komunizme“.

Avšak dvojtvárnosť komunistického režimu mediálne prezentovala možnosti symbiózy dvoch nezlučiteľných prvkov: „dobrý katolík – dobrý komunista“. Tak to bolo navonok, v médiách ovládaných režimom. Na úrovni strany sa krok za krokom pripravovalo odstránenie Cirkvi: likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi; zatváranie rehoľníkov; vízia, že do roku 2000 nebude v našej krajine žiadna rehoľná sestra.

Kríže mizli zo škôl, no rovnako zmizol dvojkríž aj zo štátneho znaku reprezentujúceho Slovensko. Deti sa neučili o dejinách „pred narodením Krista“ a „po narodení Krista“, ale „pred naším letopočtom“ a „nášho letopočtu“.

Vykoreniť Vianoce sa nepodarilo

Niečo zmizlo z obrazu, niečo z učebníc, boli tiež pokusy vykoreniť tradičné slávenie Vianoc. Tie však neboli úspešné. Veď Vianoce boli skoro pre všetkých občanov symbolom štedrosti, darovania. Ale rovnako aj zvykov v podobe sviatočných obradov, jedál, stromčeka. Vianoce boli tiež o jasličkách a koledníkoch, ktorí ohlasovali narodenie Krista. To všetko sa nedalo vykoreniť.

Vianoce sú taktiež symbolom rodinnej pohody, keď sa pri stole stretne celá rodina. Éra politických väzňov však znamenala pretrhnutie slávenia sviatkov v rodinnom spoločenstve. Tisíce obetí náboženského prenasledovania v Československu trávili totiž Vianoce vo väzení či v pracovných táboroch.

Deti písali svojim rodičom listy do väzenia. V jednom z nich sa píše: „Drahý otecko. Ponáhľaj sa prosím Ťa domov, lebo mi nemal kto objednať od Ježiška lyže. Sánkoval som sa v Kukučinke. Prekotil som sa a uderil som sa na hlavu, ale už je to všetko v poriadku. Miništrovať ešte chodím stále. Ostatné Ti porozprávam, keď sa vrátiš domov. Dúfam, že tam už dlho nebudeš. Že nás už Ježiško vyslyší!“

Deti nevideli otcov, no často aj rodičia nevideli svoje deti. Keď sa hovorí o Vianociach v čase komunistického režimu, stále sa mi ako prvé zobrazí fotografia vianočného stromčeka, pri nej otec a mama a medzi nimi na stoličke umiestnená fotografia dievčiny. Dievčiny, ktorá bola v čase Vianoc vo väzení. To je pre mňa osobne najsilnejším symbolom.

Zážitky z väzenia

V Ústave pamäti národa máme sekciu „oral history“, ktorej súčasťou sú aj stovky svedectiev politických väzňov o tom, ako oni prežívali Vianoce.
Viktor Trstenský spomína, že ho súdili kvôli jeho štedrosti počas Vianoc: „Súdili ma preto, že som vraj na Vianoce mal starých ľudí pri stole a že som im dával dary. Tým som vraj chcel ľudí povzbudiť v zmýšľaní, že štát sa nestará o starých a že ja sa o nich starám.“

Helena Schmidtová spomína na väzenie v Želiezovciach: „Bola s nami aj Valika Pribišová z Ružomberka, profesorka hudby, ktorá pred Vianocami po skupinkách nacvičovala piesne, a to najmä slovenské a české. Keď bol Štedrý deň a stmievalo sa, zhromaždili sme sa na dvore a začali sme spievať. Vtedy začal jemne padať sniežik, čo vystupňovalo vianočnú náladu. Keď to dozorcovia počuli, boli z toho takí prekvapení, že ani nerobili krik.“

Alojz Lenkavský zo Spišskej Belej mal inú spomienku. Počas Vianoc sa im snažili dozorcovia ešte viac znepríjemniť život: „Keď sme večer zaľahli do postele, dali nástup. Cez jedny sviatky nám dali v noci dvadsaťjeden nástupov a vytiahli nás von do tej zimy. Neviem, aký čas sme tam stáli. Dozorcovia lietali so samopalmi a mňa jedenkrát – zrejme som tvrdšie zaspal – s pažbou udrel tak, až som to dva týždne cítil.“

Zo spoluväzňov sa stávali konvertiti

A predsa, v tom ťažkom rozpoložení nachádzali väzni aj posilu. Často v podobe kňazov, rehoľníkov, ktorí zdieľali životné príbehy odsúdených. Nebola to „len“ duchovná posila vo forme spovedania, rozhovorov, ale vo väzení dochádzalo ku skutočným konverziám.

Najstarší politický väzeň, dominikán páter Akvinas Gabura povedal, že vníma, že aj do väzenia mal ísť, lebo tam niekoľkých ľudí pokrstil. Páter Huvard zasa spomínal, ako počas Vianoc povedal spoluväzňom, aby sa utíšili, že sa spolu pomodlia a v tichu prežijú chvíľu príchodu Krista na svet. Neskôr mu jeho spoluväzeň povedal: „Ten tvoj prekliaty Otče náš ma uvrhol do viery. Prestal som byť ateistom...“

Svetlé príklady medzi dozorcami

Poznáme však tiež príbehy dozorcov, ktorí boli počas Vianoc vľúdni k väzňom. Známy je prípad Braňa Borovského, ktorý zdokumentoval Ústav pamäti národa v podobe filmu Stopy v snehu. Braňo Borovský v ňom hovorí, ako sa s ním počas Vianoc dozorcovia podelili o skyvu chleba.

Spolupatričnosť niektorých dozorcov rovnako deklaroval aj Vladimír Jukl, keď v roku 1968 počas stretnutia so spoluväzňami povedal: „A treba pripomenúť, že aj medzi dozorcami, medzi tými príslušníkmi vo väzniciach sa našli ľudia, ktorí nám pomáhali, ktorí sa nám snažili uľahčiť náš ťažký osud.“ Jeho spoluväzeň Silvester Krčméry sa i po návrate z väzenia denne modlil modlitbu Anjel Pána aj na úmysel, aby nejaký dozorca pomohol väzneným.