Kostol má byť dobrý, pravdivý a krásny

Aké požiadavky má spĺňať moderný kostol?

Kostol, nielen nášho času, má byť dobrý, pravdivý a krásny. Prívlastkom „dobrý“ sa najčastejšie myslí úžitková stránka diela. Má teda spĺňať funkčno-prevádzkové a stavebno-technické, hygienické, bezpečnostné a ostatné atribúty.

„Pravdivý“ je vtedy, ak je autentickým, viditeľným vyjadrením Cirkvi – jej obrazom, jej znamením svetu. Prívlastkom „krásny“ by som označil všetko, čím sa sakrálny priestor prejaví a oživí v slávení liturgie.

Od samotnej architektúry až po uplatnenie všetkých druhov umenia. Na to treba v procese jeho tvorby myslieť – na liturgický sprievod, hudbu, svetlo, akustiku, na slávnostne povznášajúci charakter priestoru na liturgické slávenie.

Ako súvisí pôvodný kresťanský kostol, „dom cirkvi“, s jeho dnešným konceptom?

Archetypom kresťanského kostola je dom, pôvodne príbytok rodiny, ktorý slúžil na bývanie i hospodárske aktivity, a až postupne sa z neho stal dom cirkvi. Neslúžil teda len na liturgické slávenia, bol viacfunkčným centrom kresťanskej komunity.

Obsahoval duchovnú správu, katechézu členov, formáciu služobníkov cirkvi, charitu, bývanie a ubytovanie biskupa, tiež službukonajúcich presbyterov a diakonov a spĺňal aj hospodárske funkcie.

Požiadavky našej doby nás vrátili k tomuto pôvodnému, komplexnému typu kostola ako centra života miestnej cirkevnej komunity – „domus ecclesiae“. Hoci dnes tento typ nazývame pastoračné centrum a podobne, funkcie sú pôvodné, ako ich nachádzame v novozákonných textoch.

Len fungujú spôsobom zodpovedajúcim našej dobe. V zmysle reformy Druhého vatikánskeho koncilu teda k ústrednému priestoru na liturgiu patria aj pridružené pastoračné a technické priestory, ktoré si vyžadujú našu pozornosť – vzhľadom na ich súvislosť so sakrálnou funkciou.

Nakoľko je pri stavbe kostola rozhodujúci architekt a jeho vízia?

Treba povedať, že na začiatku tvorby sakrálneho priestoru nie je architekt, ale investor. Tým je miestna cirkev ako komunita veriacich s ich duchovným pastierom. Nadriadeným investorom pri stavbe kostola je diecézny biskup alebo príslušný vyšší rehoľný predstavený.

Ten má vedieť, čím a aký má byť kostol Katolíckej cirkvi, má o tom poučiť komunitu veriacich a zjednotiť tak rozmanité očakávania jej členov. Podľa smerníc koncilu má mať diecéza na túto činnosť komisiu zloženú z odborníkov tak teologických, ako aj výtvarných a umenovedných disciplín.

Diecézna komisia má v záujme vzniku hodnotného sakrálneho diela v tejto náročnej činnosti efektívne pomáhať.

Pohľad do interiéru Kostola sv. Františka v Bratislave-Karlovej Vsi. Snímka: Lucia Rakovanová

Farnosť sama teda na vytvorenie vyhovujúceho a umelecky hodnotného sakrálneho priestoru nestačí?

Určite nie. A aj architekt je bez jasne formulovanej úlohy odkázaný iba na svoje subjektívne predstavy o kostole, ktoré zasa môžu byť odlišné od autentických cirkevných požiadaviek. Najčastejšie sa to potom prejaví zdôraznením nepodstatných prvkov a zanedbaním podstatných atribútov kostola pre našu dobu.

Ale ani formuláciou zadania sa nemá tvorivá kooperácia architekta a teológa skončiť. K tomu je potrebné, aby bol teológ vzdelaný aj v oblasti sakrálneho umenia.

To, že Cirkev na Slovensku dodnes nemá teológov a kňazov kompetentných aj v oblasti sakrálneho umenia, považujem za dôvod množstva neúspešných realizácií sakrálnej tvorby u nás.

Ale aj takí velikáni ako Bramante a Michelangelo sa so svojimi „investormi“ sporili. Koho názory a predstavy sú rozhodujúce?

Názory a predstavy môžu byť na začiatku rozličné, avšak nesmie zvíťaziť názor, ale autentická náuka Cirkvi. Architekt vždy musel a stále musí konfrontovať svoju predbežnú predstavu o diele so špecifickými požiadavkami Cirkvi.

Teda pochopenie a ujasnenie danej úlohy a následne utváranie autorskej idey je „základným kameňom“ úspešnej tvorby architekta. Cirkevné usmernenia však nemajú tvorivý prínos architekta obmedzovať, ale naopak, uľahčovať a usmerňovať, ba podnecovať v záujme hodnoty a úspechu diela.

Tu však môže v mene Cirkvi pôsobiť len teológ, ktorý je v tejto oblasti kvalifikovaný. Vzhľadom na históriu je užitočné si uvedomiť, že Cirkev na počiatku, v núdzových podmienkach prenasledovania, nemala priamo na zreteli architektúru a umenie, ale predovšetkým eucharistické zhromaždenie.

No aj v týchto podmienkach bolo umenie v Cirkvi, v jej kulte, vždy prítomné, ako dosvedčujú katakomby.

Pôdorys liturgického priestoru v Kostole sv. Františka v Bratislave-Karlovej Vsi. Lucia Rakovanová

Je to teda zásluha výtvarníkov a architektov, že prežívajúc liturgiu, začali pre ňu stvárňovať i priestor?

Áno, tento pôvodne indiferentný charakter liturgického priestoru naplnili kresťanským obsahom a postupne vytvorili originálne kresťanské formy, ktoré sa dovtedy nevyskytovali.

Zodpovední predstavitelia Cirkvi spočiatku najmä vylučovali to, čo sa nezhodovalo s kresťanským obsahom, a až následne dávali aktívne podnety na tvorbu. Architekti a výtvarníci sa teda prví ujali kresťanských námetov a obsahu, ktorý podnecoval a napĺňal ich tvorbu.

Umeniu vždy ide o silný, hlboký obsah, o podnetnú ideu, o tému schopnú mobilizovať tvorcu, ktorý ju chce stvárniť, urobiť vnímateľnou, pôsobiacou, účinnou.

Práve v hodnote a závažnosti náboženského obsahu spočíva základ a potencia hodnoty sakrálnych umeleckých diel v minulosti i v budúcnosti. Ale aj veľké riziko zlyhania a nebezpečenstvo nezdaru, ak sa na túto úlohu podujímajú nevhodní ľudia. Tu má základ i problém gýča v náboženskom umení.

Skupina odborníkov v rámci synodálnej skupiny Umenie a Cirkev skonštatovala, že dialóg Cirkvi so svetom súčasného umenia a jeho zástupcami absentuje. Nekráčajú k sebe, ale vzďaľujú sa. Spomínali viaceré sporné realizácie, napríklad maľby vo farnosti Teplická či v Kostole Božieho milosrdenstva v Košiciach a ďalšie. Aká je podľa vás z tejto situácie cesta von?

Spomínanú aktivitu odborníkov v rámci synody veľmi vítam. Je dôležité, aby kompetentní ľudia v snahe o nápravu a vo výzvach na dialóg medzi Cirkvou a odborníkmi na sakrálnu tvorbu vytrvali. Dialóg medzi Cirkvou a umením však v skutočnosti nikdy neprestal.

Ide skôr o zanedbávanie ustanovení a smerníc magistéria univerzálnej Cirkvi zo strany jednotlivcov v službe miestnych cirkví. To, že v našich diecéznych komisiách absentujú odborníci súci na dialóg so svetom umenia, však považujem – aj vzhľadom na medzinárodné meradlo – za veľký nedostatok.