Krajnosť uskutočňujme jedine v láske

Výstredné prejavy v správaní signalizujú riziko nepredvídateľnosti konania. Súčasný švédsky spisovateľ a popularizátor „laicky prístupnej“ psychológie Thomas Erickson vyprofiloval „farebnú“ typológiu ľudského správania.

Vychádzal z poznania svojských foriem komunikácie a vnímania ľudí okolo nás. Na základe toho stanovil štyri farebné skupiny ľudí.

Červená farba predstavuje dominantnosť, žltá sociálnosť, zelená priateľskosť a modrá presnosť. Isté je, že nejde o vedecky presné rozlišovanie, podľa ktorého sa dá človeku priradiť exaktný výsledný resultát.

Skôr ide o doplňujúci nadnesený spôsob rozboru autentického vystupovania rozširujúci obzor poznania i chápania osobnosti. Skúsme sa pozrieť za jej oponu.

 

Aplikujme najmä duchovnú rozhodnosť

 

Vo vybranom expozé človeka sa môže do určitej miery prejaviť extrém, ktorým sa prezentuje navonok. Napríklad pri dominantnej osobnosti môže ísť o prejavy bezškrupulóznej odhodlanosti za každú cenu ísť za svojím rozhodnutím.

Človeka nič nezastaví a nepresvedčí o inej alternatíve. Súperenie považuje za prirodzenú výzvu. V poriadku je to do chvíle, pokiaľ si človek svojimi rozhodnutiami nezačne budovať pocit vlastnej neomylnosti.

Vôbec ho už nevyrušujú slová Svätého písma: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ (Lk 6, 41).

Vie ihneď „nad druhým zlomiť palicu“ a čoraz viac začína používať invektívy a vyhrážanie. Z pohľadu sveta je však priebojný, nebojácny a akčný typ.

Krajnosť, výstrednsoť a prepiatosť je však kultivačné médium ľudského egocentrizmu. No má byť aj zaostreným „fokusom“ kresťana?

Stáva sa, že v spirituálnej rovine nám odhodlanosť, ráznosť a húževnatosť chýba. Skôr sa usilujeme dokázať vlastnú spravodlivosť a principiálnosť. To však nie je kresťanský punc.

 

Úprimne skromní

 

Inou škodlivou krajnosťou je submisívnosť, ktorá flirtuje s falošnou skromnosťou a neochotou niesť riziko. „Aby som nevytŕčal z davu, nechcem sa predvádzať“ - slová, ktorými sa najčastejšie ospravedlňuje toto správanie.

Pozorovateľ tak vníma osobu, ktorá oboma nohami nestojí pevne na zemi. To však nie je správne. Pre kresťana je podstatné stáť nohami na zemi, ale rukami sa držať neba.

Svätý František Saleský radí pri skromnosti byť vždy úprimný. A to najmä k sebe samému. Predovšetkým pomenovaním pohnútok, ktoré nás nabádajú k tejto čnosti.

Napríklad strach dáva povel prispôsobiť sa väčšine. A tak ho preoblečieme do kabátu skromnosti. Hneď lepšie vyzerá. To však už o čnosti nemôže byť reč.

Čo nám ohľadom krajných prejavov ľudského počínania naznačuje sv. Vincent de Paul?

„Ľahko je z nedostatku čnosti prejsť k extrémom, namiesto spravodlivosti konať prísne, namiesto horlivosti unáhlene. Hovorí sa, že z dobrého vína sa ľahko stane ocot a prekypujúce zdravie poukazuje na blížiacu sa smrť.“

Vyhýbajme sa preto prepiatym prejavom v správaní. Keď už ísť do krajnosti, tak jedine v láske. Veď obetovať vlastného Syna za nás dokázal len milujúci nebeský Otec. To je najvyššia exkluzivita Božej lásky. Veľký týždeň už klope na dvere.