Kristove rany nosili aj bežní ľudia

O oslávených svätých ranách Ježiša Krista sa už písalo veľa. Menej známi sú však ľudia, ktorí Kristove rany – stigmy – dostali. Viditeľným či neviditeľným spôsobom.

Asi najznámejšími stigmatikmi v histórii Cirkvi sú svätý František z Assisi a svätá Katarína Sienská, no nie sú jediní.

Ohnivý šíp

Jedným z najzaujímavejších prípadov stigmatizácie bola bezpochyby svätá Terézia z Avily. Táto španielska svätica, ktorá žila v šestnástom storočí, viedla v mladosti dosť márnivý život, rada sa pekne obliekala a chodievala do spoločnosti.

Otec ju dal preto na prevýchovu do kláštora. Terézia si život v tichu zamilovala a ako dvadsaťročná oficiálne vstúpila ku karmelitánkam v Avile.

Do kláštora však prichádzalo veľa ľudí a Terézia sa nemohla sústrediť na modlitbu a rozjímanie. Na radu spolusestry sa utiahla do izolácie, kde mala často mystické zjavenia.

Jej stigmatizácia je zvláštna tým, že nemala na svojich rukách, nohách, boku a čele krvavé stopy, na aké sme zvyknutí pri iných stigmatikoch, ale prešla si takzvanou transverberáciou – prebodnutím srdca.

Bola to obzvlášť bolestivá skúsenosť. Samotná Terézia ju opisuje takto: „Zdalo sa mi, že v planúcom ohni stojí anjel. V rukách držal dlhý zlatý šíp, na ktorého konci plápolal plamienok. Pocítila som, že mi ním prerazil bok až do hĺbky srdca, a keď ho vytiahol, cítila som, že kúsok z neho vytrhol. Veľkú bolesť zo zranenia som takmer nemohla zniesť, no s božskou silou som prežila.“

Po transverberácii žila Terézia s ranou v srdci ešte dvadsaťtri rokov. Po jej smrti v roku 1582 sa začalo rozsiahle vyšetrovanie. Lekári jej vybrali srdce z hrude a uložili na osobitné miesto v kláštore. Práve ono zohralo dôležitú úlohu pri Teréziinom svätorečení.

Svedectvá lekárov opisujú úzky, dlhý a hlboký prierez v hornej prednej časti srdca, ktorý prechádza jeho komorou i substanciou. Tvar prierezu dokazuje, že prebodnutie srdca spôsobil ostrý, špicatý a dlhý nástroj.

Okrem toho možno na okrajoch rany pozorovať stopy spálenia, čo korešponduje s Teréziiným opisom anjela s ohnivým šípom. No prierezom v srdci sa zvláštnosti nekončia.

V devätnástom storočí istá rehoľná sestra spozorovala, že z relikvie srdca vyrástli dva tŕňové šípy. Po čase sa objavilo niekoľko ďalších tŕňov, ktoré dorástli až do výšky dva a pol centimetra.

Okrem toho počuť okolo skleneného obalu, v ktorom je uložené Teréziino srdce, jemný tlkot. Samotné srdce nepodlieha rozkladu.

Vybrala si tŕňovú korunu

Znaky Kristovho utrpenia dostala aj nemecká augustiniánska mníška a vizionárka Anna Katarína Emmerichová. Žila na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia v malej vestfálskej dedinke Coesfeld.

Básnik Clemens Brentano, ktorý sa s Annou Katarínou priatelil, opísal jej rodný dom takto: „Rozpadávajúca sa chatrč s hlinenými stenami, na zemi slama. Na tomto biednom mieste sa narodila tá čistá, žiarivá, duchovná žena. Do mysle sa mi tlačil obraz betlehemskej maštale.“

Anna Katarína sa narodila do chudobnej sedliackej rodiny, často musela pomáhať rodičom na poli, aj keď od útleho veku trpela krivicou. Už od detstva mala rôzne zjavenia anjelov či svätých.

V dospelosti vstúpila do rehole augustiniánok, no keď Napoleon nariadil kláštorné spoločenstvá rozpustiť, odišla bývať k istému staručkému francúzskemu kňazovi.

V tom čase ju začala sužovať choroba, pre ktorú zostala až do konca života pripútaná na lôžko. Avšak ešte pred vstupom do kláštora sa raz napoludnie modlila v kostole, keď vtom zrazu uvidela zo svätostánku vychádzať Ježiša v podobe mladého muža.

V jednej ruke držal veniec ruží, v druhej tŕňovú korunu. Anna Katarína si mala vybrať. Siahla po tŕňovej korune a položila si ju na hlavu. Na druhý deň trpela hroznými bolesťami, hlava jej opuchla a krvácala.

Dva dni pred Silvestrom v roku 1812 dostala milosť stigmatizácie. Na posteli rozjímala o Kristovom utrpení a túžila trpieť podobne ako on. Vtom v extáze uvidela ukrižovaného Ježiša s roztiahnutými rukami, ale bez kríža. Z jeho tela vytryskli svetelné lúče, ktoré poranili Anne Kataríne nohy, ruky a bok.

Jej stigmatizáciu dlho utajovali, no napokon sa o nej dozvedeli štátne autority a začalo sa vyšetrovanie. Ako prvý Annu Katarínu prezrel istý lekár – ateista. Keď videl stigmy a porozprával sa s ich nositeľkou, obrátil sa a začal opäť veriť v Boha.

Vyšetrovatelia sa rozhodli overiť pravosť stigiem. Dôkladne obviazali a zapečatili všetky rany. Po ôsmich dňoch ich sňali, no stigmy zostali nezmenené. Annu Katarínu podrobili aj skúške pôstom.

Policajné vyšetrovanie však naberalo na intenzite a úbohá mníška mnoho trpela. Preto v modlitbách sedem rokov prosila o odobratie vonkajších znakov stigiem. Stigmy prestali krvácať na sviatok Narodenia Pána v roku 1819, ostali po nich len biele fľaky.

Stigmatizačné bolesti však pretrvávali. Anna Katarína počas tohto obdobia zverovala svoje myšlienky a výjavy z extáz básnikovi Clemensovi Brentanovi. Tak vzniklo dielo Trpké umučenie nášho Pána Ježiša Krista, ktoré sa neskôr stalo predlohou pre známy film režiséra Mela Gibsona Umučenie Krista.

Malá Arabka

Milosť stigmatizácie nachádzame aj mimo Európy, napríklad vo Svätej zemi. Práve tam sa v polovici devätnásteho storočia narodila do Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi Miriam Baouardyová.

Ako bolo vtedy v Palestíne zvykom, vo veku dvanásť rokov ju zasnúbili. Miriam sa však vydávať nechcela. Jednej noci vo sne počula hlas, ktorý hovoril: „Miriam, nasleduj moju vôľu. Ak mi chceš dať svoje srdce, ja ti pomôžem.“ Miriam vedela, že to hovoril Ježiš. Zobudila sa a ostrihala si vlasy.

Jej rodina zúrila, donútili ju vykonávať tie najhoršie práce. Istý moslimský sluha jej ponúkol záchranu, ak bude ochotná prestúpiť na islam. Miriam odmietla. Ohrdnutý záchranca ju v hneve sekol mečom do hrdla. Myslel si, že je mŕtva, preto jej telo hodil do neďalekého lesíka.

Tam však k Miriam prišla neznáma pani v modrom habite, ktorá sa o ňu postarala. Bola to Panna Mária.

Miriam po tomto zážitku vstúpila do kláštora v Marseille, kde dostala stigmy v podobe čiernych praskajúcich pľuzgierov na rukách i nohách. Miriam si prítomnosť rán nevedela nijako vysvetliť a domnievala sa, že sa nakazila leprou. Mysleli si to aj jej predstavené a z kláštora ju prepustili.

Miriam sa vrátila do Svätej zeme, kde sa uchýlila do kláštora na vrchu Karmel. Tam dostala rehoľné meno sestra Mária od ukrižovaného Ježiša. Miriam nevedela čítať ani písať, no aj napriek tomu bola obdarená transverberáciou, čiže prebodnutím srdca.

Napriek bolesti, ktorú musela podstupovať, táto malá Arabka, ako ju prezývali, šla do Indie a následne do Betlehema, kde so spolusestrami založila kláštor. V Betleheme sa všetky stigmy otvorili a hojne krvácali.

Miriam raz šla robotníkom, ktorí v kláštore pracovali, zaniesť vodu. Potkla sa a spadla, pričom si poranila rameno. Začala sa jej na ňom tvoriť gangréna. Zomrela 26. augusta 1878. Hneď po smrti ju začali kresťania aj moslimovia uctievať ako svätú. V roku 2015 ju pápež František svätorečil.

Pripútaná na lôžko

Ak si myslíte, že v našej súčasnej modernej dobe stigmatici neexistujú, mýlite sa. Dobrým príkladom je napríklad Francúzka Marta Robinová, ktorá sa narodila na začiatku dvadsiateho storočia do sedliackej rodiny.

Keď mala šestnásť rokov, odpadla a následne bola dvadsať mesiacov v bezvedomí. Lekári si s jej diagnózou nevedeli dať rady. Po čase sa prebudila, ale postupne jej ochrnuli ruky i nohy a vôbec sa nedokázala hýbať.

V hre bola encefalitída alebo mozgový tumor, avšak so stopercentnou istotou sa nedalo potvrdiť ani jedno. Marta bola teda označená za hysterickú, čo bola v tom období oficiálna diagnóza.

Keď mala dvadsaťosem rokov, zostala paralyzovaná na všetky štyri končatiny. Celý čas trávila doma, v malej tmavej spálni, pretože bola veľmi citlivá na svetlo.

Spočiatku mohla ešte hýbať prstami a posúvať tak zrnká ruženca, no nakoniec dokázala hýbať iba hlavou. Ochrnulo jej však svalstvo úst, preto nemohla prijímať žiadnu potravu ani tekutiny. Snažili sa do nej dostať vodu či kávu nasilu, tá jej však vždy vyšla nosom von.

Mohla však prijímať Eucharistiu, ktorá sa stala jej jediným pokrmom na nasledujúcich päťdesiat rokov.

Na prelome rokov 1929 a 1930 sa jej v zjavení ukázal ohnivý šíp, ktorý sa rozdelil a prenikol jej ruky, nohy a srdce. Tak Marta získala stigmy. Obnovovali sa každý víkend, najsilnejšie krvácanie a bolesti cítila počas piatkov.

V posledných rokoch života Marta Robinová úplne oslepla. Život plný utrpenia a bolesti zavŕšila táto nositeľka Kristových rán v roku 1981. Hoci nebola mediálne známa, na jej pohrebe sa zúčastnilo päť biskupov, dvesto kňazov a šesťtisíc ďalších ľudí.