Majme hrdosť a nadšenie pre Cirkev

Ján Bazelides, šíriteľ viery medzi mladými a rodinami v Púchove, Ilave, Dubnici a okolí, sa vždy bude neodmysliteľne spájať so životom podzemnej Cirkvi. Narodil sa v Čadci, a hoci sa jeho život spočiatku neuberal príliš duchovným smerom, Pán Boh si ho našiel.
 

Viera potrebovala dozrieť

Ako mladý muž s nadšením odišiel pracovať do Baťovian, neskôr po vojne prišiel do Púchova, kde sa stavala gumárenská fabrika. V ťažkých rokoch 1950 – 1951 tam postupne objavoval svoju vieru.

Vysvetľuje: „Najprv som chodil na sväté omše trochu opatrne. Pán farár Štefan Palkovič bol dobrý kazateľ, ktorý mi prehovoril do duše. Niekedy som išiel aj na dve sväté omše, len aby som počul jeho kázeň. To však nestačilo na zmenu. Pracoval som v gumárňach a s kamarátmi sme sa chodili lyžovať. Ale keďže tí do kostola nechodili, tak ma samozrejme ťahali od neho.“

Božia prozreteľnosť mala iné plány. Vo farnosti neskôr pôsobil kaplán Jozef Dvorský SDB, ktorý si všimol Jána, postupne sa spoznávali a spriatelili. Ďalej hovorí už on sám: „Kaplán Jozef mal kontakty s podzemnou Cirkvou, a tak ma jedného dňa oslovil, či by som nechcel ísť na stretnutie s jej členmi. Dôveroval mi. Ja som súhlasil. Vedel som, že tieto aktivity sú zakázané, na druhej strane ma to priťahovalo.“

Prvé stretnutie

Kaplán mu v jednu sobotu v roku 1978 dohovoril stretnutie s členom podzemenj Cirkvi Ivanom Polanským na vlakovej stanici v Trenčianskej Teplej. Pokračuje náš pamätník: „Nepoznali sme sa, ale podľa vopred avizovaného opisu sme k sebe pristúpili a predstavili sa. Potom ma viedol niektorou trenčianskou dolinou. Keď sme prišli na chatu, boli tam asi 6 ľudia. Zoznámili sme sa a vedenia skupiny sa ujal Vladimír Jukl.“

Program pozostával z modlitby, čítania Svätého písma a rozjímania nad jeho slovami. Vladimír im priblížil informácie zo života Cirkvi u nás aj v zahraničí. Predstavil im v zahraničí vydávanú dostupnú náboženskú literatúru, tiež samizdat, pričom sa živo diskutovalo. Po večeri bola nočná adorácia a v nedeľu svätá omša. Pred návratom domov sa dohodlo miesto a dátum nasledujúceho stretnutia, aby sa znížilo riziko prezradenia.

Fungovalo to vynikajúco. Schôdzky sa uskutočňovali striedavo na rôznych miestach Slovenska, na Orave, strednom, južnom, ale aj východnom Slovensku. Náš respondent dopĺňa: „Keď sme mali stretnutia na západnom Slovensku, prišiel medzi nás aj otec biskup Ján Chryzostom Korec, doktor Silvester Krčméry. Konali sa v súkromných domoch ľudí, ktorým sme úplne dôverovali.“ 
 

Naše poslanie

Zo stretnutí vyplývali pre nich individuálne úlohy. „My sme v púchovskom regióne cez prázdniny organizovali týždenné detské tábory. Najčastejšie v prírode, ďalej od rušných miest. Táborové večery sa zvyčajne riadne predĺžili. Spalo sa na sene v stodole,“ vysvetľuje Ján Bazelides.  

Ďaľšou úlohou, ktorú dostali, boli návštevy kresťanských rodín. Okrem diskusie o súčasnej náboženskej situácii či viere v nich viedli aj duchovný program. Modlili sa a čítali zo Svätého písma.

Ján Bazelides sa ešte vracia k stretnutiam tajnej Cirkvi: „Vladimír Jukl slúžil pre nás sväté omše, viedol duchovné cvičenia a vo vlastnom byte v Bratislave sa vybraní ľudia, cez víkendy stretávali na kurze štúdia teológie.“

Zanietený kresťan Ján spoločne s viacerými veriacimi v Púchove pomáhal zakladateľke Rodiny Nepoškvrnenej Bernadete Pánčiovej a ďalším tajným rehoľníčkam na písacom stroji prácne rozmnožovať náboženskú literatúru, najmä časti breviára, ktoré potrebovali. Panovalo pre to veľké nadšenie.

Už spomínaný Ivan Polanský tiež vyrábal samizdat. Doma mal stroj na tlačenie. „Vždy nám dal niekoľko kusov a my sme to roznášali po rodinách. Keď potreboval pomôcť, prišiel som za ním, za čo som takmer dostal aj ,odmenu'.“ Keď ho v roku 1987 zatkli, prišli si aj po mňa. S Božou pomocou som sa z toho nejako vymotal. On to šťastie nemal.“
 

Hrdosť na to, že som veriaci

Po krátkom premýšľaní nezabudne pridať ešte jednu skúsenosť spojenú s vyznaním viery: „Vedeli sme, že 25. marca 1988 bude v Bratislave sviečková manifestácia. Z Púchova sme boli traja, ktorí sme sa vybrali za naším duchovným Štefanom Palkovičom - čo on na to.

Striktne nás neodrádzal, ale upozornil aj na následky, napríklad že môžeme byť zatknutí. Rozhodli sme sa ísť. Do Bratislavy na námestie sme prišli pred druhou hodinou popoludní. Zdalo sa nám akési prázdne.

Postupne keď sa začalo napĺňať, príslušníci Verejnej bezpečnosti uzatvorili prístupové ulice. Cítili sme v sebe hrdosť, že sme tam. Hrdosť, že sme veriaci. Ustáli sme rozháňanie vodnými delami a autami. Žiaľ, z našej partie jedného vzali so sebou na výsluch.“
 

O vieru sa usilujme v každom čase

Ján Bazelides nezostal pasívny ani po roku 1989.  Spolu s aktívnymi veriacimi v reštitúcii získali od vedenia mesta budovu v havarijnom stave. Brigádnicky ju opravili a zriadili v nej kresťanskú knižnicu. Na začiatku so 150, v súčasnosti s viac ako 4 300 knihami. Nachádza sa však už v priestoroch fary.

Jej iniciátor konštatuje: „V súčasnosti si prídu týždenne vypožičať knihu jeden alebo dvaja čitatelia, hoci knižnica disponuje pestrou paletou žánrov. Verím, že sa ku knihám vrátime a nebudeme ,závislí' len od internetu.“

Pravdepodobne najstaršie stále činný kostolník na Slovensku prízvukuje: „Smutnejšie však je, že sa vytrácajú z chrámov ľudia. Mladí strácajú cit pre zbožnosť. Sme deformovaní dobou, ani to nebadáme. Rafinovanejšie ako počas komunizmu, lákavými liberálnymi názormi a postojmi. Entuziazmus pre vieru sa vytratil a ľudia sa viac zamerali na svoj osobný prospech.“