Močenský farský spevokol oslávil 40 rokov

Sú ako jedna veľká rodina, majú radi Boha i spev a čas spolu trávia nielen na nácvikoch, ale napríklad i na výletoch. Členovia farského spevokolu v obci Močenok (okres Nitra).
Mária Bilá 21.11.2019
Močenský farský spevokol oslávil 40 rokov

Spevokol založil Milan Novák (vpravo). Jeho spolupracovníkom a neskôr nasledovníkom bol Jozef Rábek (vľavo). Snímka: Mária Bilá

Svätý Kliment, pápež a mučeník, patrí na Slovensku k menej známym svätcom.

A predsa práve pod jeho patronát je zverený kostol v Močenku, kde domáci 23. novembra slávia hody.

Nielen pri tejto príležitosti však možno oceniť hudobný sprievod miestnehu zboru, ktorý tam funguje už dobré štyri desaťročia. 

Viedol ho aj šéfredaktor
Močenok 26. október. Mohla by to byť obyčajná jesenná sobota, pre Močenčanov má však istý slávnostný nádych a čaro.

V miestnom kostole totiž svoje výročie slávi zbor – ako inak, spevom.

Okrem notoricky známych piesní, ktoré katolík nájde v JKS, má v repertoári aj modernejšie kresťanské piesne; a to nielen slovenské, ale i české.

„Vďaka, že si prijal Otcov plán, že si plnil vôľu Otca svojho. Z ľudí, že tvoj čin zobral ťarchu vín; každý z ľudí je už Boží syn,“ ozýva sa kostolom.

Kolorit prevažne ženských hlasov dopĺňajú zvuky gitár a klavíra. Jemné úsmevy zdobia nielen tváre spevákov, ale aj ostatných veriacich.

A aj jedného z celebrujúcich kňazov, nášho šéfredaktora Igora Hanka.

Možno si počas tejto svätej omše spomína na to, ako sám viedol tento zbor – a to už ako pätnásťročný. 

Koncert v kostole
Po svätej omši sa Igor Hanko, správca farnosti Peter Michalov i provinciál Spoločnosti Božieho Slova a bývalý močenský duchovný Pavol Kruták presunú do jednej z lavíc medzi ľudí – a spoločne so zvyškom kostola sa stávajú poslucháčmi temer hodinového speváckeho pásma.

To je členené rozhovormi s bývalými osobnosťami zboru; napríklad so zakladateľom spevokolu Milanom Novákom a jeho nasledovníkom Jozefom Rábekom. Ak je vám priezvisko akési povedomé, nemýlite sa – sympatický starší pán je brat rímskokatolíckeho biskupa a predsedu Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru Františka Rábeka. 

V rozprávaní mužov sa postupne vytvára mozaika príhod, ktoré sprevádzali vznik a fungovanie spevokolu.

 

Napríklad to, ako sa im aj na povinnú vojenskú službu podarilo prepašovať Sväté písmo („pašovali“ si ho totiž zabalené v prebale knižky so socialistickým obsahom); ako postupne oslovovali priateľov a známych; ako sa v piatky stretávali; ako spoločne rozjímali nad žalmami a snažili sa pochopiť ich zmysel; ako sa vtedajší pán dekan tešil, lebo si želal, aby v obci čosi také bolo.

Súčasník, ktorý neprežil časy socializmu, si dnes už asi len ťažko vie predstaviť, že dedinskí kostolní speváci už len pre svoju účasť v tomto zoskupení mohli byť sledovaní.

O to dobrodružnejšiu príchuť dnes majú spomienky pamätníkov na toto obdobie. 

Bývalí, súčasní, možno i budúci
Zmena režimu priniesla i zmenu podmienok – viac o výzvach predrevolučného a porevolučného obdobia porozprával Igor Hanko. Jeho radostný a veselý prejav rozosmial celý kostol. 

Úplne inou výzvou bolo obdobie okolo milénia, keď nebolo celkom jasné, či spevokol dokáže osloviť novú generáciu spevákov – ako sa však zdá, táto situácia je, aspoň nateraz, zažehnaná.

Pod vedením sympatickej tmavovlásky Zuzany Lenčéšovej zbor funguje dodnes a vidieť v ňom príslušníkov viacerých generácií.

Najmladší členovia sú často deti, netere či synovci ľudí, ktorí v ňom pôsobili kedysi. Generácie si tak symbolicky odovzdávajú štafetu. 

Po koncerte nasleduje čosi ako agapé v priestoroch blízkeho kultúrneho centra, ktoré miestni nazývajú „kláštor“. Súčasní i bývalí členovia spevokolu sa očividne tešia z možnosti pobudnúť spolu. Mnohí aj v sprievode rodinných príslušníkov vrátane tých najmladších.

Prítomnosť viacerých detí naznačuje, že v mladých rodinách už možno rastú budúci speváci, ktorí raz azda nadviažu na príklad rodičov. 

Na menšom stolíku pri vstupe nechýbajú ani dva hrubé zväzky – kroniky, v ktorých starší listujú s nostalgiou a mladší so zvedavosťou.

Domáce koláče, vínko, guláš, družné rozhovory za dlhými stolmi – i to prispieva k pohodovej atmosfére. 

Služobný charakter
Močenský farský spevokol nehosťuje v iných kostoloch, nevydáva cédečká, nechodí na súťaže.

Súdiac podľa toho, ako jeho členovia vystupujú v kostole i mimo neho, ich služba v spevokole má vskutku služobný charakter.

Milým detailom podčiarkujúcim danú skutočnosť je už samotný repertoár zboru a prejav jeho členov - žiadne neznáme piesne plné tónov, ktoré vytiahnu len profesionálni speváci, čím sa z ľudu chtiac-nechtiac stávajú len poslucháči; premietanie spievaných textov na veľkom plátne, čím akoby pozývali ostatných zapojiť sa tiež; schopnosť zladiť škálu rôznorodých hlasov i generácií.

Možno aj vďaka tomu Boh toto teleso požehnáva stále novými členmi a pribúdajúcimi rokmi existencie. 


Spoznal tam budúcu manželku

Milou raritou je, že medzi členmi spevokolu vznikali často aj partnerské vzťahy, z ktorých viaceré vyústili do manželstva. Medzi takéto dvojice patria i manželia Horváthovci. Mužská časť páru - Marián (44) sa s nami podelil o svoje spomienky na časy, keď začínal v zbore i vo vzťahu. 

„Chodil som do spevokolu na základnej škole, čo mi nebolo až tak po chuti, bol som teda rád, keď sa to skončilo,“ približuje Marián svoje začiatky so spevom.

Neskôr ako gymnazista zvykol do školy v Nitre cestovať so súčasným šéfredaktorom Katolíckych novín Igorom Hankom, ktorý vtedy ešte nemohol pôsobiť ako kňaz.

„Spoločne s organistom ma volali do spevokolu, ale keďže som mal negatívne spomienky zo základnej školy, odolával som. Až po nejakých dvoch-troch rokoch prišli na to, že rád športujem, tak ma zavolali na basketbal, ktorý speváci hrávali v sobotu doobeda v školskej telocvični,“ usmieva sa Marián.

Ponuku na basketbal rád prijal. „Po čase ma zavolali, či neprídem na náboženstvo, ktoré bývalo v piatok podvečer a na ktorom sa preberalo Písmo.“ Vďaka partii začal chodiť aj tam. O pár mesiacov ho oslovili zase – že v sobotu večer mávajú nácviky spevokolu.

„Keďže som už poznal tých ľudí a videl som, že nechodia s klapkami na očiach, šiel som napokon aj do zboru. Vyhovovalo mi, že to bolo voľnejšie; že tam naozaj išlo o tú partiu a dobrú atmosféru,“ konštatuje Marián, ktorý oceňuje tiež to, že spolu chodievali i na turistické či cyklistické výlety.

„V tejto veľkej partii som sa zoznámil aj s budúcou manželkou. Dnes vraví, že prvýkrát ma videla ešte na basketbale, keď som doskakoval nejaký kôš,“ načrtáva.

Neskôr začali obaja študovať na vysokej škole v Bratislave a zvykli spolu cestovať vlakom.

„A postupne, pomaličky prišiel aj vzťah. Do zboru sme chodili, aj keď sme sa zosobášili. Vlastne sme prestali, až keď sa narodili deti; vtedy už nebolo času, respektíve sme nemohli prísť obaja naraz,“ pointuje Marián, ktorý so ženou Katkou a deťmi aktuálne žije v Bratislave.

Ako však dodáva: „Do Močenka chodievam priemerne každý druhý týždeň a stretávam sa aj so svojimi rovesníkmi zo zboru. Kontakty teda udržiavame stále.“ 
 

Zbor oslovuje i mladé generácie

Rady spevokolu dopĺňajú aj detské a mladé tváre. Ako sa v ňom ocitli a čo im dáva?     

Nikol (8): V zbore sú moji rodičia, spievajú v ňom aj strýkovia a sesternice. Išla som sa tam pozrieť a postupne som začala chodiť pravidelne, lebo sa mi tam páči. Sme ako veľká rodina a všetci ľúbime spievať. Najväčším zážitkom na svete bolo, keď sme spolu chodili na výlety. 

Šimon (16): Do spevokolu som sa dostal cez rodinu; doviedla ma tam moja teta, ktorá doň chodí dlhé roky. Ja v ňom účinkujem päť rokov. Väčšinou hrám na klavíri a nespievam, lebo som chlap a neviem robiť dve veci naraz (smiech). Neviem si už predstaviť víkend bez nácviku; je to pre mňa oddych od všetkého iného. Každá minúta strávená s týmto kolektívom je super. 

Zuzana (22): Do zboru ma zavolala kamarátka tuším pred piatimi rokmi. Prišla som na prvý nácvik, zapáčilo sa mi to, tak som chodievala aj naďalalej. Sme tam ako jedna veľká rodina, všetci si rozumieme. Zažila som vďaka nemu veľa zaujímavých vecí.