Mozaiku nepohodlných pedagogičiek tvorili stovky žien

Marta Zlatošová (narodená v roku 1961) chcela byť učiteľkou v materskej škole. Príslušníci ŠtB a ich prisluhovači sledovali celú rodinu, vedeli, že chodia do kostola.

„Ukončila som školu s vyznamenaním, popritom som navštevovala aj umeleckú ľudovú školu, hrávala som na harmonike, aj napriek tomu mi do posudku napísali: ,Nehodí sa. Nehodí sa, pretože chodí do kostola aj na náboženstvo a z toho dôvodu by ovplyvňovala deti a ich duševný vývoj.‘

A preto som nemohla študovať pedagogiku. Môj sen ostal nesplnený.“ Príbeh, ktorý zaznamenala Veronika Páchniková, je príbehom stoviek mladých žien.

Hrdinky minulej doby

Niektoré učiteľky zo školy vyhodili, iné stihol život politických väzenkýň. Azda najznámejší je príbeh profesorky Márie Pecíkovej (1914 – 1990).

Tá, ktorá dala prednosť apoštolátu a vzdelávaniu pred akademickou dráhou odbornej asistentky na Karlovej univerzite v Prahe, skvelá učiteľka matematiky a veľký vzor pre mladé dievčatá, sa ocitla vo väzení. Následne pracovala ako nekvalifikovaná robotníčka vo fabrike.

Obdiv voči jej didaktickým a výchovno-katechetickým metódam neprechovávali len jej žiačky, ale aj profesor Tomislav Kolakovič či Ladislav Hanus. Medzi jej žiačky patrila akademická maliarka Eva Trizuljaková či neter generála Rudolfa Viesta Tatiana Šimková. Ctili si ju pre jej odborný rozmer.

Vštepila im do srdca hlbokú úctu k Eucharistii. Sú aj ďalšie príbehy, ktoré objavujeme len postupne. Zuzana Paveleková počas vysokoškolského štúdia zaznamenala rozhovor s Jankou Kráľovičovou (1931 – 2020), ktorá jej prerozprávala príbeh učiteľky materskej školy Márie Zvolenskej.

V roku 1949 ju zatkla Štátna bezpečnosť. „Práve ukladala na spánok deti v materskej škole. Policajti jej oznámili, že o chvíľu bude späť.

A viete, kedy sa vrátila? O sedem a pol roka,“ spomínala Janka Kráľovičová. „Mamička mi hovorila, ako ju vo väzení mučili. A to všetko preto, že mala kryť niekoho, koho ŠtB sledovala. Konkrétne kňaza Imricha Šišoláka.“

Učiteľka – mučeníčka

Na následky väznenia zomrela učiteľka v Muránskej Lehote Alžbeta Fiťmová (1904 – 1955). V septembri 1948 prečítala nariadenie o odstraňovaní krížov zo škôl, v ktorom sa tiež písalo, že keď si rodičia vyslovene prajú ponechanie krížov, na ich žiadosť môže kríž ostať v triede.

Pod žiadosť „nemeniť výzdobu na škole“ sa podpísalo 85 rodičov. Povereníctvo vnútra to interpretovalo nasledovne: „Menovaná touto akciou sledovala pobúriť a rozoštvať miestnych občanov proti jestvujúcemu ľudovodemokratickému zriadeniu v štáte a jeho vládnym a výkonným predstaviteľom.“

Príslušníci ŠtB ju zaistili za protištátnu činnosť a odviedli ju do Revúcej. „Bola tri týždne zavretá v pivničnej väznici, sama vo veľkej studenej miestnosti,“ uvádza sa v rodinnej kronike Andreja Bartoka. Následne ju na tri mesiace zaradili do pracovného tábora v Novákoch.

Slabučká, chorľavá dostala zápal pľúc a už nikdy sa zdravotne nepozviechala. Jej životná púť sa skončila v roku 1955. Jej pohreb bol manifestáciou vďačnosti obyvateľov obce voči učiteľke – mučeníčke.

Verné Bohu i učiteľstvu

Napriek ťažkostiam stále ostávali za katedrami učiteľky, ktoré si zachovávali vernosť Bohu i učiteľskému povolaniu. Prišli však chvíle, keď nemohli cúvnuť a opúšťali poslanie učiteliek. Oľga Trčková bola stredoškolská učiteľka na gymnáziu v Banskej Štiavnici.

Jej prepustenie zo školstva na celom území ČSSR bolo „odmenou“ za jej ľudskú empatiu a obhajobu študenta, ktorý sa po maturite rozhodol študovať teológiu. Po nútenom odchode vykonávala rôzne zamestnania až do doby, kým po revolúcii nebola rehabilitovaná.

Potom opäť vykonávala pedagogickú činnosť na strednej odbornej škole v Krupine. Príbeh zaznamenala Veronika Páchniková. V tomto čase si pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu.

Spomíname na tých, ktorí nám svojimi postojmi prinavrátili slobodu – aj na odvážne ženy – učiteľky. Talent a láska, ktorú mohli vštepovať deťom, sa nestratili. Rovnako ani ich utrpenie. Stratu však cíti naša spoločnosť.