Náboženstvo chceli nahradiť humanizmom

Protikatolícke nálady po vzniku Československa zaskočili skupinu kňazov okolo Andreja Hlinku. Česká strana totiž nezobrala na vedomie religiozitu Slovenska a podcenila aj to, že o vytvorenie samostatného štátu sa usilovala vo veľkej miere časť slovenského katolíckeho duchovenstva.
Ľuboslav Hromják 11.12.2018
Náboženstvo chceli nahradiť humanizmom

Snímka: wikimedia commons


Po tom, čo sa v dôsledku vojenskej porážky, mocensko-politických zmien v Európe a politických aktivít zástupcov jednotlivých národov Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, Slovensko sa stalo súčasťou nového štátu Čechov a Slovákov. Ten bol vyhlásený v Prahe 28. októbra 1918 a na základe práva na sebaurčenie sa k nemu pridali Slováci. A to Deklaráciou slovenského národa v Turčianskom Svätom Martine 30. októbra 1918, ktorú podpísalo iba sto účastníkov.
Medzi signatármi tohto dokumentu sa nachádza pomerne veľké množstvo katolíckych kňazov na čele s Andrejom Hlinkom, ktorý ešte pred vznikom Československa zohral významnú mienkotvornú úlohu v podpore vzniku nového moderného štátu zo strany rímskokatolíckeho kléru.

 

Manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo

Sila osobnosti Andreja Hlinku, okolo ktorého sa sústredili slovenské politické, kultúrne a cirkevné elity, sa prejavila aj v jeho rozhodných a jednoznačných slovách vyslovených 24. mája 1918 na tajnej porade Slovenskej národnej strany v Turčianskom Svätom Martine: „Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Bez tohto rázneho názoru, ktorým presvedčil predovšetkým slovenské katolícke osobnosti lavírujúce medzi lojálnosťou Uhorsku s nádejou na dosiahnutie politickej a kultúrnej autonómie pre Slovákov a podporou rozpadu Rakúsko-Uhorska, by sa ďalší politický vývoj Slovákov azda nebol uberal tak, ako ho dnes poznáme.

 

Nádej na oslobodenie Cirkvi spod politického tlaku

Andrej Hlinka v časoch silného maďarizačného tlaku úspešne nadviazal na spoluprácu predovšetkým s moravskými kňazmi a politikmi, medzi ktorými vynikal katolícky kňaz Alois Kolísek. Ten bol považovaný za moravského Slováka a zohral významnú sprostredkovateľskú úlohu pri riešení sporu so spišským biskupom Párvym vo Vatikáne.

V týchto kruhoch zaznievali myšlienky podpory spoločného štátu Čechov a Slovákov. Počas návštevy Aloisa Kolíska na Slovensku v júli 1917 Hlinka vyjadril dôvody podpory česko-slovenského štátu s víziou, že Slováci by mali v spoločnom štáte Čechov nábožensky a Česi Slovákov hospodársky a kultúrne obrodiť, lebo inak by Slovákov úplne zničil ateizmus.

V spoločnom štáte Čechov a Slovákov viacerí kňazi videli nádej na oslobodenie Cirkvi od jozefinizmu, ktorý určoval pomer medzi Cirkvou a štátom od čias absolutizmu až do pádu monarchie. V nej sa Katolícka cirkev, napriek výraznej podpore katolíckych Habsburgovcov, ocitla v politickom tlaku uhorskej vlády, ktorá zneužívala najvyššie patronátne právo na svoje politické ciele.

Maďarský revizionizmus

Inak to však bolo v prípade uhorských cirkevných hodnostárov na Slovensku. Na čele biskupstiev stáli biskupi, ktorých menovalo uhorské ministerstvo kultu a ktorí v rámci lojálnosti uhorskému politickému systému boli oddaní myšlienke uhorskej štátnosti. Často nevedeli ani po slovensky a prenasledovali slovensky prejavujúcich sa kňazov, odmietali slovenské národnoemancipačné úsilia i vznik československej štátnosti.

Pomaďarčený Slovák, ostrihomský arcibiskup Ján Černoch ako presvedčený obranca uhorskej štátnosti podporoval maďarský revizionizmus, keď krátko po vzniku Československa vo svojom obežníku z 5. novembra 1918 vyzýval celé duchovenstvo „Horného Uhorska“, aby ostalo verné Uhorsku. Arcibiskup Černoch si myslel, že ak by sa slovenský ľud pripojil k českému štátu, neodtrhne sa len od koruny svätého Štefana, ale stratí aj svoj jazyk, tradíciu svojich predkov, hodnotné národné vlastnosti a do vážneho nebezpečenstva sa dostane i náboženská povaha slovenskej duše.

 

Cirkev bojovala za slobodu naďalej

Vznik Československa priniesol Slovákom nové príležitosti národného a politického rozvoja v štáte, ktorý kládol dôraz na demokratické a laické princípy. Slovenský klérus tak právom vkladal nádej, že za týchto okolností a podmienok Cirkev bude môcť slobodnejšie pôsobiť v modernej laickej spoločnosti, bez akéhokoľvek zásahu štátu. V rozpore s autodefiníciou štátu ako laickej republiky si však nové politické vedenie štátu nárokovalo na to isté najvyššie patronátne právo, ktoré zneužívali rakúske i uhorské liberálne vlády. Tým manifestovalo tie isté ideové korene z čias bývalej monarchie.

Podľa slávneho spišského cirkevného historika Jozefa Špirka katolícke náboženstvo mohlo byť šťastným spojivom mnohonárodnostného Československa, keďže až 85 percent jeho obyvateľstva sa hlásilo ku Katolíckej cirkvi. Napriek tomu v mladej republike prevládali protikatolícke nálady a pražská vláda spolu s prezidentom Tomášom Garriguom Masarykom rozpútala voči Katolíckej cirkvi v Československu, označenej za národného a svetonázorového nepriateľa českého národa, najprv skrytý a od roku 1924 otvorený boj.

 

Protikatolícka orientácia štátu

Nové české politické a intelektuálne vrstvy pod vplyvom ľavicových liberálno-sociálnych myšlienok, reprezentované vládnucou sociálnou demokraciou pod vedením prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, prenášali nenávisť voči monarchii na Katolícku cirkev, považovanú za komplica monarchie. Tým podporili či už otvorene, alebo len latentne protikatolícku orientáciu štátu. Jasným protikatolíckym prejavom ľavicových liberálnych socialistov a iných českých politických a intelektuálnych síl bola manifestácia v Prahe 3. novembra 1918, počas ktorej rozvášnený dav zničil mariánsky stĺp. Ten kedysi Pražania postavili z vďačnosti za oslobodenie od rabujúcich švédskych vojakov.

V tejto línii aj prezident republiky Tomáš Garrigue Masaryk vyhlásil, že programom novej republiky je Tábor, ktorým sa bude usilovať oslobodiť od negatívneho vplyvu Katolíckej cirkvi na spoločnosť. Výrokmi ako „teokratická autokracia podľahla demokracii, spočívajúcej na zásadách humanitnej mravnosti“, deklaroval, že nastáva éra štátov, v ktorých vláda vzišla z vôle ľudu a úsilím politických a spoločenských elít má byť nahradenie náboženstva humanizmom.

 

„Národná cirkev“

Katolícku cirkev mala nahradiť v husitskom duchu zreformovaná „národná cirkev“ podriadená štátnej moci ako symbol dovŕšenia národnej emancipácie. Československá vláda neskrývala svoje otvorené sympatie voči rôznym reformným prúdom v českom katolíckom prostredí, ktoré presadzovala predovšetkým Jednota katolíckeho duchovenstva. Radikálne krídlo Jednoty katolíckeho duchovenstva, pomenované ako Klub reformovaného duchovenstva, viedlo napokon v januári 1920 k vzniku novej Československej cirkvi, ku ktorej sa z 215 účastníkov Klubu reformovaného duchovenstva pridalo k odluke od Ríma až 150 delegátov.

O priamej podpore týchto reformných krokov samotnou československou vládou svedčí pokyn ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša vyslancovi Československa pri Svätej stolici Kamilovi Kroftovi vo februári 1920: „Oprávnenosť a prospešnosť týchto reformných požiadaviek i z hľadiska štátneho je zaiste nesporná. Zdemokratizovaná a znárodnená cirkev nemohla byť štátu nikdy taká nebezpečná ako cirkev ovládaná absolutisticky cudzou krajinou.“ Katolíkom boli adresované slová prezidenta, podľa ktorých katolíci budú mať nie také práva, aké im patria, ale len aké si vydobyjú.

Protikatolícke nálady sa od začiatku prenášali aj na Slovensko prostredníctvom formujúceho sa štátneho aparátu, zákonných opatrení, politických strán, inštitúcií, tlače, vojakov, učiteľov, úradníkov a verejných zamestnancov, ktorí prichádzali na Slovensko zo západných častí republiky.

Slovenskí kňazi ostali zaskočení

Skupina slovenských rímskokatolíckych kňazov združených okolo Andreja Hlinku, ktorá podporovala vznik Československa, ostala z proticirkevného ťaženia nového štátu zaskočená. Česká strana nezobrala na vedomie religiozitu Slovenska a podcenila aj to, že o vytvorenie samostatného štátu sa usilovala vo veľkej miere časť slovenského katolíckeho duchovenstva.

Slovenský klérus si skoro uvedomil nebezpečné smerovanie štátu voči Katolíckej cirkvi. Andrej Hlinka už 28. novembra 1918 zvolal do Ružomberka poradu slovenských kňazov o nových spoločensko-cirkevných pomeroch na Slovensku, z ktorej ako výsledok rokovaní vznikla takzvaná Kňazská rada. Mala pozostávať zo 72 členov, z ktorých dvanásti tvorili výkonný výbor. Predsedom Kňazskej rady sa stal Andrej Hlinka, Ján Vojtaššák bol zvolený za podpredsedu.

Kňazská rada bola rozšírená na 100-členný zbor. Rada mala koordinovať činnosť slovenských diecéz, ktorých hranice po páde rakúsko-uhorskej monarchie nezodpovedali novým štátnym hraniciam. Taktiež činnosť uhorských biskupov na Slovensku bola paralyzovaná a chýbala im potrebná autorita i vôľa, aby sa v novej cirkevno-politickej situácii postavili na obranu cirkevných záujmov.

 

Konsolidácia cirkevných pomerov

Kňazská rada prebrala do svojej agendy konsolidáciu cirkevných pomerov a slovakizáciu cirkevnej administrácie na Slovensku. Zo slovenských diecéz sa totiž iba dve v celej svojej celistvosti nachádzali na území Slovenska: Nitrianska a Banskobystrická. Ostatné diecézy: Ostrihomská, Rožňavská, Košická a Prešovská (gréckokatolícka) sa nachádzali na území dvoch alebo až troch štátov. Zo Spišskej diecézy po dohode medzi československým a poľským ministrom zahraničných vecí 25 obcí pripadlo v roku 1920 Poľsku ako výmena za Tešínsko.

Keďže nejestvovala samostatná slovenská cirkevná provincia, všetky slovenské diecézy boli podriadené maďarským cirkevným provinciám, ktoré mali svoje sídlo v Ostrihome a v Jágri. Vznik Československa priniesol Slovákom nádej, že s pomocou jeho autority sa podarí uskutočniť i cirkevno-administratívnu emancipáciu Slovákov prostredníctvom úsilia o vznik samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. K tomu však z rôznych príčin došlo až o niekoľko desiatok rokov neskôr, a to 30. decembra 1977.

Zložité riešenie cirkevno-politických pomerov na Slovensku komplikoval pomerne častý zásah československej vlády, ktorá mala tendenciu riešiť tieto otázky jednostranne bez dohody so Svätou stolicou. Kontakty s ňou udržiavala z dôvodov politickej špekulácie, čo viedlo k pomerne častým napätiam medzi novým štátom a Vatikánom a k odďaľovaniu riešenia vážnych problémov, ktoré paralyzovali činnosť Katolíckej cirkvi na Slovensku.

K prvým riešeniam došlo až v roku 1920, keď sa konečne realizovalo uzavretie diplomatických vzťahov medzi Svätou stolicou a Československom, čím sa otvorila cesta vyjednávania lepších podmienok pre slobodnú činnosť Katolíckej cirkvi na Slovensku. A to aj napriek tomu, že kultúrny boj proti Katolíckej cirkvi v Československu prakticky pretrval v rôznych fázach počas celej existencie prvej Československej republiky.

 

Ľuboslav Hromják (42)

cirkevný historik

 

 

 

Snímka: Archív –ĽH–