Návštevu pápeža na Slovensku chystal dvakrát

Jozef Jarab je kňazom 50 rokov. Býva v Spišskej Kapitule, v byte, v ktorom v roku 1995 nocoval sv. Ján Pavol II. Jeho návštevu pripravoval aj v roku 1990.

„V bratislavskom seminári bol medzi našimi predstavenými v 70. rokoch 20. storočia aj monsignor Ján Sokol, náš vtedajší prefekt. Prešlo 20 rokov mojej služby v diecéze, a keď prišiel čas prvej návštevy sv. Jána Pavla II. na území Slovenska 22. apríla 1990, otec arcibiskup Ján Sokol si na mňa spomenul a pozval ma ju pripravovať. Počas jeho služby som bol ceremoniárom bratislavského seminára,“ začína rozprávanie spišský kňaz.

Biskup František Tondra ho v roku 1990 vymenoval za rektora nového kňazského seminára v Spišskej Kapitule a spolu s vicerektorom – terajším spišským biskupom Štefanom Sečkom dostali za úlohu pripraviť budovy v Spišskej Kapitule na príchod nových seminaristov pre vtedajšie tri diecézy - Košickú, Rožňavskú a Spišskú. „V tomto radostnom rozpoložení ducha sme obnovovali múry aj ducha Cirkvi, k čomu prispela aj návšteva Jána Pavla II. v Bratislave.“

Z nunciatúry do seminára

Prvé dve noci od 30. júna do 2. júla 1995 strávila hlava Cirkvi vo vatikánskom sídle – na Apoštolskej nunciatúre v Bratislave, poslednú noc v novoopravenom seminári na Spiši. V tom čase tam žilo a pôsobilo vyše 400 ľudí – od seminaristov, rehoľníkov, laikov až po pedagógov. V kanónii číslo 6 bolo pripravených 11 bytov pre profesorov seminára, v jednom z nich oddychoval i pápež. 

Do Spišskej Kapituly pricestoval v nedeľu podvečer po namáhavom dni. Predpoludním totiž v metropole východu vyhlásil troch košických mučeníkov za svätých, neskôr sa v Prešove stretol s gréckokatolíckymi veriacimi a zastavil sa pri pamätníku obetí Prešovských jatiek. „Cestu z Prešova a hlavne cestu okolo Spišskej Kapituly lemovali mnohí ľudia, preto sa konvoj oproti pôvodnému plánu zdržal o viac ako hodinu.“

Jozef Jarab spomína, že skôr ako Jána Pavla II. privítal biskup František Tondra, povedal: „Vedel som, čo je Spiš, vedel som, čo je kapitula, ale až teraz vidím, čo je Spišská Kapitula.“ 

Pomaly sa zmrákalo, keď sa Ján Pavol II. odobral do skromne zariadeného bytu: „Po predsieni v prvej miestnosti mal spálňu (posteľ bola klasická seminárna), v druhej mal pracovný stôl a v tretej kaplnku s Eucharistiou. Malá jedáleň bola v byte oproti a pod ňou nocoval jeho sekretár Stanisław Dziwisz. Od neho vieme, že čas pred večerou strávil pápež v adorácii v kaplnke.“

Viac rozprával, ako jedol

Večera vraj mala jednoduché chody, „a keď obsluhujúce rehoľné sestry chceli servírovať ‚po chodoch‘, Ján Pavol II. to zjednodušil a povedal, aby všetko položili na stôl, a tak si trocha pochutnal na pirohoch, haluškách, k zemiakom si priložil kúsok mäsa a pomaly v rozhovore s nami konzumoval jedlo. Priznám sa, že som ho vtedy obdivoval; bol po namáhavom dni a tak málo zjedol - ako konštatovali naše sestry, ale i ja“. 

Avšak rozprava bola podľa kňazových slov bohatá. „Vracal sa k prežitému dňu, pýtal sa otca biskupa na život v diecéze, spomenul naše hraničiace územie s jeho Krakovskou arcidiecézou, vrátil sa napríklad k lyžovačke v Tatrách (spomenul známy žart, ako v kolégiu kardinálov povedal, že 50 percent kardinálov v Poľsku lyžuje – on áno a kardinál Stefan Wyszyński nie) a radoval sa, že na druhý deň uvidí aj Tatry (v pondelok 3. júla 1995 bol na Sliezskom dome, odkiaľ helikoptérou preletel ponad hrebene Tatier aj ponad Zakopané a oblúkom poza Rysy cez Liptov sa vrátil do Tatier). Tešil sa na Levoču, hovoril o známom pozvaní pútnikov v Ríme: ‚Svätý Otče, do Levoče‘ a pýtal sa i na seminár. Mal radosť z počtu povolaných, ale rovnako nám zdôrazňoval správnu formáciu, hlavne svedomia. A nadovšetko zdôraznil priestor osobného formovania v modlitbe,“ vymenúva spišský kňaz. 

„Vidiac starosti na tvári Stanisława Dziwisza vzhľadom na pokročilý večerný čas sa otec biskup František Tondra snažil rozhovor niekoľkokrát ukončiť, stále bezvýsledne. Až odozva krokov členov delegácie, ktorí sa už z večere v seminári vracali na svoje ubytovanie, nás zdvihla a nasledovala modlitba po jedle a požehnanie pápeža. Na chodbe sa stretol s našimi rehoľnými sestrami a v ich obkolesení sa vyfotografoval. Stanisław Dziwisz nám šepky povedal, že teraz pôjde pápež do kaplnky aj so svojím zajtrajším príhovorom k pútnikom.“

Po daždi vyšlo slnko

Na Mariánsku horu v Levoči odchádzala delegácia zavčasu. „V tú noc tam boli tisíce pútnikov, v modlitbe, bdení. Od večera ich trápil dážď, ráno sa spustil ešte viac, ale riavy pútnikov nič neodradilo od stretnutia s pútnikom najvzácnejším. Keď sa pápež Ján Pavol II. v sprievode otca biskupa Františka Tondru vybral zo svojho ubytovania hore Kapitulou k biskupskej rezidencii a potom do katedrály (okolo 7.00 hod.), začalo vychádzať slnko a vtedy ožiarilo aj Mariánsku horu,“ spomína vtedajší rektor seminára.

Na popradskom letisku sa s Jánom Pavlom II. rozlúčili najvyšší štátni predstavitelia i množstvo ľudí z Popradu a okolia. V závere prejavu pápeža zaznelo známe dovidenia, ktoré sa naplnilo pri tretej návšteve Slovenska v roku 2003. „Aj po rokoch je spomienka na stretnutie s ním inšpirujúca, lebo mnohé vtedy ním vyslovené bolo prorocké! A dnes si uvedomujem, že aspoň chvíľu sme mohli žiť so svätým. Prosíme, aby nás urobil svätými jeho príhovor u Otca,“ dodáva Jozef Jarab.