Názory na režim vyjadroval cez poéziu

Problémy za bývalého režimu neobišli ani jeho, hoci - ako hovorí - vážnejšie našťastie neboli.

„Chodili na mňa anonymy, že chodím do kostola alebo že recitujem kresťanskú a komunizmus kritizujúcu poéziu. Mal som však výborného šéfa Juraja Slezáčka, ktorý sťažnosti hádzal do koša a snažil sa vyžehliť všetky moje ‚chyby ‘. Ako víťaza recitátorských súťaží ma posielal recitovať a cez básne, najmä Rúfusa a paradoxne aj cez mnou vybrané časti Válkovho slova som sa vždy komunistom snažil povedať, čo si o nich myslím, a ostatných povzbudiť.“

Kresťanské hodnoty boli pre Štefana Bučka prekážkou aj pri možnosti pedagogického pôsobenia na VŠMU. „Vybrali ma za asistenta (dnes doktoranda), ale mi naznačili, že ako nábožensky ,zaťažený´ by som mohol zle vplývať na študentov. Ja som im povedal, že sa cítim nábožensky ‚odľahčený‘ a nemienim na tomto postoji nič meniť. Čiže v tom čase to nevyšlo, ale neskôr v rokoch 1986 – 1987 už bolo cítiť v našom akademickom prostredí isté uvoľnenie.“ 

„Ľudia boli nahnevaní, že moc zasiahla proti ľuďom, ktorí sa polhodinu modlili so sviečkami v rukách a oni ich ťahali po zemi a rozháňali vodnými delami. To bolo aj pre neveriacich ľudí za hranicou.“

Sviečková manifestácia znamenala začiatok konca

Hoci brat slovenského herca a recitátora bol v podzemnej, tajnej Cirkvi, o jej aktivitách spolu veľmi nehovorili. „Nikdy ma do toho nechcel vtiahnuť, aby ma nepoškodil,“ hovorí.

Ako veriaci sa však aj on podpísal na zoznam požiadaviek, ktoré viseli na dverách kostolov. V svojom spoločenstve sa ale cítil osamotený.
Pre bežných ľudí však bolo mätúce, že viacerí náboženskí predstavitelia na sviečkovú manifestáciu neodporúčali ísť.

„Keď sa blížila 18. hodina, niečo ma ta hnalo, tak som vybehol z divadla, ale ani cez Gorkého a Rybársku bránu, ani cez Strakovu som sa nedostal cez autá a policajtov priamo na námestie. Neskôr začali ľudia utekať a po chvíli som našiel aj svojho brata – zmoknutého, osprchovaného, ale šťastného, že sa tam dostal,“ spomína na marcové udalosti roka 1988 Štefan Bučko. 

Medzi veriacimi i neveriacimi z celého Česko-Slovenska mala veľký ohlas. „Ľudia boli nahnevaní, že moc zasiahla proti ľuďom, ktorí sa polhodinu modlili so sviečkami v rukách a oni ich ťahali po zemi a rozháňali vodnými delami. To bolo aj pre neveriacich ľudí za hranicou.“ Vtedy už tušil, že sa režim pomaly končí.

Povzbudzovali ľudí v továrňach

Rok ubehol rýchlo, narodila sa mu dcéra a prišiel prelomový november, do ktorého sa naplno zapojil od prvého dňa. Z VPN (Verejnosť proti násiliu) dostali v divadle správu, že majú ísť do továrne dodať ľuďom odvahu.

„Išli sme do hydinární, kde boli ľudia zamknutí a ako vo väzení na nás cez okná mávali, zatiaľ čo v šedivých uniformách na nás samopalmi mierili členovia ľudových milícií, že nás tam nepustia. Proti zbraniam sa veľmi nedá, takže sme si len mávali a povzbudzovali ich krikom do odchýlených okien a potom sme o tom vydali svedectvo,“ vraví o adrenalínovom zážitku divadelník.

O pár dní cestovali s hercami Jánom Kronerom, Michalom Dočolomanským i operným spevákom Jánom Gallom do Ostravy. „Boli tam zavretí baníci, aby sa nemohli pridať k odporu. Išli sme ich povzbudiť a vymôcť ich vypustenie, každý z nás mal nejakú úlohu – bola zima, šmýkalo sa, všetko bolo zasnežené. Na námestí v Ostrave to bolo neuveriteľné, povedali sme všetko, čo bolo treba - cez slová, spev a poéziu, dav burácal. Keď sme odchádzali, cez rádio sme počúvali, ako sa bývalí komunisti kajajú na bratislavskom Námestí SNP - ako boli podvedení a oklamaní.“

Tlak ľudu sa postupne dostal až k najvyšším, uväznených oslobodili a mohli sa ešte viac vzopäť k vzbure.

„Bojoval som tým, čím ma Pán Boh obdaril. Nemal som pocit, že som nejaký rečník, ktorý by išiel stŕhať masy, mal som však toľko repertoáru z poézie, že kamkoľvek som prišiel, tak som sa prihovoril cez slová básnika a tie boli veľmi jasné, lapidárne. Malo to obrovský záber, ľudia čakali na takéto slová, stotožňovali sa s nimi."

Bola iná ako ostatné 

Hoci nikto presne nevedel, ako sa novembrové udalosti skončia, revolúcia v roku 1989 mala niečo, čo nijaké revolúcie doposiaľ. Štefan Bučko ju považuje za úspešnú nielen preto, že zmenila celý režim, ale najmä preto, že bola nekrvavá.

"Mohlo to dopadnúť aj inak, ale asi po týždni sme tušili, že by to už mohlo vyjsť, pretože oslovila kritické množstvo ľudí a do rizík sme išli už dúfajúc, že sa to nijako proti nám nemôže zmeniť.“

Mohol ju prečkať v tichosti a v pohodlí domova, rozhodol sa však konať – cez milovanú poéziu.

„Bojoval som tým, čím ma Pán Boh obdaril. Nemal som pocit, že som nejaký rečník, ktorý by išiel stŕhať masy, mal som však toľko repertoáru z poézie, že kamkoľvek som prišiel, tak som sa prihovoril cez slová básnika a tie boli veľmi jasné, lapidárne. Malo to obrovský záber, ľudia čakali na takéto slová, stotožňovali sa s nimi. Nepotreboval som rečniť prázdne frázy, stačila dobre koncentrovaná myšlienka z poézie,“ opisuje svoju taktiku dlhoročný člen činohry SND.

Revolúcia sa začala v divadle a v škole. Kľúčom k úspechu bola podľa recitátora popularita hercov, ktorých ľudia cez obrazovky poznali a verili im. Nespokojnosť rástla aj medzi študentmi umeleckých smerov, „ich sila bola odzbrojujúca, od vnútorne slobodných učiteľov sa učili kritike medzi riadkami, preto bolo prirodzené, že práve v tomto prostredí sa začala nespokojnosť a revolúcia“.

Nemôže byť všetko dovolené

Hoci sa veľa zmenilo, v mnohých veciach bola pre divadelníka revolúcia nedôsledná.

„Bývalí ľavičiari sa zmenili na liberálov, a keď zistili, že kresťanstvo by mohlo vo voľbách získať rozhodujúcu silu, začali proti nemu bojovať aj cez prezidenta Václava Havla. Obchôdzka po Slovensku zapríčinila, že VPN vyhrala na plnej čiare a kresťanská sila sa oslabila. Kresťanský hlas však bude asi vždy v spoločnosti soľou. A hoci by nikdy nezískal hlavné postavenie, soľ bude vždy tou, ktorá dochucuje polievku.“

Slobodu nevníma tak, že môže byť všetko dovolené. „Nie je to o tom, že si človek môže vyberať, ale o tom, že si má kriticky a zodpovedne vyberať a byť verný vyššej hodnote v súlade so svojím vnútorným postojom. Že uveril princípu, ktorý je povedzme zhrnutý v Desatore, a takáto sloboda je potom paradoxne omnoho slobodnejšia,“ zamýšľa sa uznávaný recitátor.

„Revolúcia bola oslobodenie sa od klamstva, dnes sme v situácii, že sa to klamstvo sofistikovane vtláča do človeka. Zdá sa, že všetko je dovolené, ale obruče nás obmedzujú čoraz viac." 

Slobodní nie sme ani dnes

Ideálne to podľa neho nie je ani 30 rokov od udalostí, ktoré zmenili režim. „Revolúcia bola oslobodenie sa od klamstva, dnes sme v situácii, že sa to klamstvo sofistikovane vtláča do človeka. Zdá sa, že všetko je dovolené, ale obruče nás obmedzujú čoraz viac. Vynucujú sa práva veciam, ktoré by ich z prirodzenosti nemali mať, a potláčajú sa tam, kde ich z najhlbšej prirodzenosti majú, zároveň, keď sa proti tomu človek ohradí, je marginalizovaný a ostrakizovaný zo spoločnosti.“ 

Paradoxne, dnes sme podľa Štefana Bučka zviazaní a kontrolovaní omnoho viac, aj pre technológie.

„Nemôžete sa skryť, lebo všetko je zaznamenané. Dnes sme už takí verejní, že nikto nemá žiadny stupeň intimity, čo je nebezpečné, lebo to každý môže využiť a zneužiť. Tá schopnosť vás vydierať a použiť pre svoju potrebu, či ste alebo nie ste na správnej strane, je aj teraz,“ dodáva stálica SND.