Nebuďme hercami vlastných životov

Pánu Bohu je milá menšia úprimná čiastka, ktorej sa vzdávame pre neho, ako veľký dar, ktorý dávame s „lomeným“ pohľadom. To platí nielen o hmotných dobrách, ale aj o prejavenej emocionalite. Konanie bez pretvárky, nezakrývajúc svoje myšlienky a úmysly, je to, čo je vo vzťahoch hodnotné.

Byť k inému úprimný je devíza budúcnosti každého vzťahu. Kde sa vytráca úprimnosť, priestor začína napĺňať nedôvera.

 

Sprevádza ju pravda 


Úprimnosť sa rodí v pokore a sprevádza ju pravda i priamosť. Je opakom zaužívaného: účel posväcuje prostriedky. Týmto klišé si totiž človek dokáže ospravedlniť takmer všetko. A to už v poriadku nie je.

Zjavne si začal „podávať ruku“ s neúprimnosťou, čo ho môže neskôr dobehnúť a podložiť mu nohu v tej najnevhodnejšej chvíli.   

Kňaz Ján Sucháň ponúka tieto slová: „Viera vedie k úprimnosti k sebe samému a k odvahe bojovať.“ 

A Erich Fromm (1900 – 1980), nemecký sociálny psychológ a psychoanalytik, pridáva: „Dnešný človek musí mať odvahu k sebe samému.“ Úprimný človek má dispozíciu byť odvážny.

Tento rozmer však v súčasnosti začína absentovať, a to azda aj preto, že z pohľadu rodičov a vychovávateľov sa tiež rovnako akoby vytratila úprimnosť. Všetko sa usilujú vykresliť v superlatívoch. A to neprináša želaný efekt.

Z vychovávanej osoby sa stáva človek, ktorý si nedokáže uznať vinu, hoci poznáva, že nekoná správne.  

 

Františkova odvážna úprimnosť


Svätý František z Assisi (1181 – 1226) pochopil, že v prvom rade musí byť úprimný k Bohu a zároveň k sebe samému. Cítil, že radosť zo života mu nedá nič materiálne a pozemské.

Bol odvážny. Vzdal sa všetkého, bohatstva i majetku, dokonca aj vlastných rodičov. Túto úprimnosť mu Boh odmenil už tu na zemi.

Druhého augusta 1216 pápež Honorius III. udelil svätému Františkovi privilégium dávať veriacim odpustky v Kaplnke Panny Marie Anjelskej v Assisi, známej pod označením Porciunkula.

Do toho času bolo totiž možné získať úplné odpustky iba absolvovaním púte do Svätej zeme. 

Nech aj sviatok Porciunkuly je príležitosťou obnoviť v pokore svoju úprimnosť k Bohu.

Ako je to možné, naznačuje Karl Rahner (1904 – 1984): „Usiluj sa urobiť z každodennej modlitby osobnú modlitbu, v ktorej prichádzaš z nepokoja okolo teba a v tebe k sebe samému, zo vzrušeného chvatu k pokoju, z tiesne do sveta širokých priestorov viery a od seba k Bohu.“

V tom prípade nebudeme hrať divadlo. Každé predstavenie sa totiž raz skončí a zostane len „scéna“ večný život.