Nefalšovaná radosť pochádza z pokory

Nielen skôr narodení si radi spomínajú na chvíle detstva, keď prežívali „rozprávkové“ Vianoce. Atmosféra rodinného šťastia umocňovala dar, ktorý prichádza z neba. 

Radosti detstva
 

Misionárka v Argentíne Mária Rušinová sa v spomienkach na Vianoce jej detstva Katolíckym novinám okrem iného zverila: „Najcennejším darom, ktorý si môžeme rozbaliť na Vianoce, je spoločné prežitie týchto posvätných a zároveň rozprávkovo čarovných chvíľ. Vedieť sa podeliť o seba s inými, počúvať najmä srdcom, vychutnať si vzájomnú prítomnosť, prijímať druhých takých, akí sú. Ale aj hrať sa a smiať - to sú chvíle, keď je Boh s nami.“

Áno, to je pravá a nefalšovaná radosť, keď je Boh predovšetkým prítomný v našich srdciach, nielen v slávnostne vyzdobených izbách. Nepostačuje na to len ligotajúci sa stromček či nádherne vyrezávaný betlehem. 
 

Bez pokory to nejde
 

Premýšľali ste, prečo sa deti dokážu tak pravdivo radovať? Odpoveďou sú slová kňaza Thomasa Mertona (1915 – 1968): „Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ Pokora je kľúčom k pravej radosti. Darmo si budeme privlastňovať akýkoľvek úspech a slávu. Plynúť z toho bude len chvíľkové potešenie.   

A pritom sám Boh je nevyčerpateľnou inšpiráciou svätej radosti. Ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821 - 1881) naznačuje: „Vidíš, vraj akú radosť má matka, keď sa na ňu jej dieťatko prvý raz usmeje, takú istú radosť má Boh zakaždým, keď z neba vidí hriešnika, ako sa k nemu z celého svojho srdca modlí.“  

Už len uvedomenie si tejto skutočnosti nás musí uistiť, v čom spočíva reálny kresťanský optimizmus. Bohu na nás záleží ako nikomu inému. Ježiš prichádza ako bezbranné dieťa, aby nás vrátilo do Božieho náručia.

Aby sme sa však pri jasličkách dokázali ozajstne, bez pretvárky radovať ako deti, je dôležité pokorne vyznať mea culpa.