Obetoval sa za nepriateľov

Pred osemdesiatimi rokmi, na sviatok Najsvätejšej Trojice, ktorý v roku 1939 pripadol na 4. júna, prišiel do obce Svinica nový kňaz – prvý tunajší farár vôbec. V tom čase tam ešte ani nestála budova fary. 

Možno je v tom niečo symbolické – Štefan Bečaver sem prišiel v roku, keď vypukla druhá svetová vojna – a zomrel pred jej koncom 7. februára 1945. 

Adept na blahorečenie
Osobe kňaza, ktorého si všimli už aj regionálne médiá, sa podrobnejšie venoval Marián Čižmár v publikácii Štefan Bečaver. Pastier, ktorý dal život za ovce. V nej zhromaždil životopisné údaje, svedectvá pamätníkov aj úryvky z farskej kroniky, z ktorých si čitatelia môžu utvoriť plastickejší pohľad na tohto výnimočného kňaza. 

Kronika je zachovaná dodnes - nachádza sa na svinickej fare a okrem rukou písaných zápiskov obsahuje aj fotografický materiál či vlepené ústrižky z dobových novín. Sama osebe je vzácnym žriedlom informácií. 

Čítajúc tieto dokumenty, pred človekom sa postupne odhaľuje príbeh o kňazovi, ktorý sa javí ako ideálny adept na blahorečenie. 

Rád pomáhal 
Štefan Bečaver sa narodil 29. apríla 1913 v obci Lipany – zo šiestich detí sa dospelosti dožil len on a sestra Mária. Študoval na gymnáziu v Prešove, neskôr prestúpil do malého seminára v Košiciach, neskôr pokračoval v príprave na kňazstvo vo veľkom seminári. 

Zo svedectiev, ktoré sa Mariánovi Čižmárovi podarilo v publikácii zhromaždiť, môžeme medzi riadkami čítať, že mladík bol skôr tichší a vnímavý na potreby ľudí okolo seba, zvlášť nejako znevýhodnených; že jeho „jazykom lásky“ bola služba iným.  

Napríklad v Humennom, kde pôsobil ako kaplán, „farár Bélafi neraz musel ho aj napomenúť, aby neporozdával všetko, čo mal. Chudobným totiž porozdával svoje vlastné šaty, kupoval pre chudobné deti topánky, pomáhal študentom a pod. Navštevoval chudobných, chorých, väzňov a donášal im stravu“, môžeme sa dočítať v brožúrke Štefan Bečaver. Pastier, ktorý dal život za ovce.

Fotografia Štefana Bečavera počas kolektívneho sobáša rómskych dvojíc. Snímka sa dodnes nachádza v svinickej farskej kronike. Reprofoto: Jaroslav Fabian

Zaujímavou (a na tú dobu zvlášť) je jeho angažovanosť vo veci pastorácie rómskej minority. Podobne ako v Sečovciach či v Humennom, kde bol kaplánom (predtým krátko pôsobil i v Nižnom Hrušove a Ražňanoch), aj vo Svinici, kde vtedy žilo veľa Rómov, sa Štefan Bečaver horlivo pustil do evanjelizácie Rómov.

Deti učil náboženstvo, vysluhoval sviatosti, zvlásť sa snažil viesť nezosobášané dvojice, keďže mnoho Rómov vtedy žilo „nadivoko“. A očividne bol v svojej horlivej službe úspešný.

Dobové noviny dokonca uviedli krátku správu o hromadnom sobáši tridsiatich dvoch „cigánskych“ párov v osade Podskalka pri Humennom. Okrem mladých dvojíc sa na kolektívnom sobáši zúčastnili aj starší druhovia, ktorí už mali viacero detí.

Podobne aj v Sečovciach zosobášil naraz 27 párov, medzi ktorými boli podľa svedectva kňaza Andreja Slaninku (tiež z publikácie Mariána Čižmára) aj tri generácie sobášiacich sa párov: „deti“, ich rodičia a starí rodičia.  

Treba však zdôrazniť, že Štefanovi Bečaverovi nešlo len o formu – že pred oficiálnou slávnosťou „celé dni strávil v cigánskom tábore, kým ich na toto pripravil“. 

Opustení, nevšímaní, umierajúci 
Presuňme sa však do vojnových časov. Svinica patrila k obciam, ktorých sa vojna dotkla priamo, keďže sa nachádza blízko takzvaného Dargovského priesmyku, kde sa na prelome rokov 1944 a 1945 odohrali ťažké boje medzi Červenou armádou a nemeckým Wehrmachtom.

Podobne ako iné obce v okolí, Svinica tiež bola evakuovaná. Aj Štefana Bečavera poslali preč; mal odísť do obce Ďurkov.

V dobových novinách Národná obroda zo 14. februára 1945 sa o tejto udalosti môžeme dočítať, že „keď sa priblížil front, Nemci ho z fary vyhnali“.

Štefan Bečaver sa však vrátil – nedokázal opustiť obec, ak by v nej mala ostať čo i len „jedna duša“.

V obci prežil viacero leteckých útokov, schovával sa v pivnici, ale hlavne – staral sa o trinástich rumuských vojakov, ktorých v obci našiel. Chorých tam pri ústupe nechali Nemci.

Len ťažko sa možno vžiť do ich situácie: ďaleko od domova, vlastní vojaci ich opustili, ruskí nepriatelia im nepomôžu, domáce obyvateľstvo sa ich stráni. K tomu sú všetci chorí, oslabení, hladní. A – podľa dobových svedectiev – takí zavšivavení, že vši z truhiel vyliezali ešte aj počas pohrebných obradov.

Úryvok z dobových novín, ktoré informovali o smrti Štefana Bečavera. Snímka: Jaroslav Fabian 

Jednoducho – čakajúci, či skôr zomrú na škvrnitý týfus, ktorým trpeli, alebo od hladu. 

Práve takých ich mladý kňaz našiel – a ujal sa ich. Kŕmil ich, spovedal, poskytoval útechu. Postupne všetci zomierali – Štefana Bečavera však akiste tešilo, že zo sveta odchádzajú zaopatrení. 

O smrti vojakov sa snažil informovať ich rodiny – každý z nich mal totiž zavesený lístok, kde mal okrem mena aj adresu. 

 Štefan Bečaver sa o nich staral aj v čase, keď už sa sám stal chorým. 

Obeta lásky
Umrel vo veku nedožitých 33 rokov. A na jeho kalvárii ho v posledných chvíľach tiež sprevádzala matka, ktorú privolali veriaci. Jeho poslednou žiadosťou bolo, aby sa postarali o posledného chorého vojaka. 

Umrel 7. februára 1945; pohreb mal o tri dni neskôr. Zúčastnilo sa na ňom sedem kňazov z okolia. Keď sa prešovský biskup dozvedel o jeho smrti, vraj so slzami v očiach povedal, že iného takého kňaza nemá. 

Navštíviť hrob Štefana Bečavera možno aj dnes. Stojí za svinickým kostolom a hľadí na nás z neho fotka mladého kňaza s plachým úsmevom. Okrem obligátnych informácií o mene a dátumoch narodenia a smrti zosnulého si tam možno prečítať i tieto slová: „Obeta lásky v druhej svetovej vojne. Neumrel, žije vo večnosti.“