Objavte čaro sviatkov na zažltnutých stranách

Katolícke noviny boli súčasťou Vianoc mnohých slovenských domácností ešte skôr ako vianočné stromčeky či adventné vence. Prinášame vám pár zaujímavých úryvkov zo starých vianočných čísel, ktoré nestratili hodnotu ani desaťročia od svojho vzniku. 
Mária Bilá 27.12.2018
Objavte čaro sviatkov na zažltnutých stranách

Vianočný pozdrav redakcie pre čitateľov Katolíckych novín z roku 1975. Snímka: reprofoto KN

V úplne prvom vianočnom čísle Katolíckych novín z roku 1849 sa zmienili aj o celkom prvých jasliach.

V krátkom článku písanom bernolákovčinou čítame, že sv. František o ničom nepremýšľal viac ako o betlehemskom Dieťati, ktoré sa pre nás sa stalo takým chudobným. Svätec si zahĺbený v tomto premýšľaní vybral priestor v hore neďaleko mesta, vystavil tam jasle, maštaľ a oltár.

Na mieste sa aj s rehoľníkmi zhromaždil na Štedrý večer. Všetko bolo krásne osvietené, Jezuliatko ležalo v jasliach, vedľa neho stáli Mária a Jozef, anjeli a pastieri.

Večer sa pri jasliach zišli veriaci a svätý František plný horlivosti ohlasoval Božie slovo a „v kázni svojej Ježiša len Dieťaťom betlehemským menoval“ (KN z roku 1849, r. 1, s. 54).

Jedným z najstarších vianočných čísel Katolíckych novín, ktoré sme objavili, je aj výtlačok z 25. decembra 1852.

Noviny sú písané bernolákovčinou, na titulke sa nachádza malý obrázok svätého Štefana a pri ňom báseň o jeho umučení, pod ktorou bol podpísaný ako autor Štefan Matkowcik.

Čitatelia si v tomto čísle mohli okrem pravidelných rubrík (Westnik cirkewni, Rozlicnosti či Oznámenie) prečítať dlhší príbeh s vianočnou tematikou a napríklad aj úvahu Strážna Milosi božská nad clowekom ktesianskym (Rozjimanie Starca pri počiatku zimy) od J. Tráwnika, v ktorej autor ľutoval premárnený čas svojho bytia a dušoval sa Bohu, že zvyšok života už chce stráviť lepšie.

Svoje myšlienky vypointoval takto: „Nemrhajme teda drahého času, lebo on rýchle beží a míňa sa, a keď sa nám pominie, viac ho mať nebudeme.“ 

Vnútri novín bola prítomná jediná ilustrácia; pri vianočnej básni s názvom Jaky dar dáme Kristowi na Utieren.

Prvé Vianoce po vojne

Katolícke noviny z 23. decembra 1945 nám na strane 5 v rubrike Naša mládež prinášajú zaujímavé zamyslenie a zároveň aj „návod“ na prežitie pokojných Vianoc po ťažkých časoch predchádzajúceho obdobia: 

„Tohtoročné Vianoce viac ako inokedy zdôrazňujú a prikazujú, aby sme činne prežívali narodenie a vtelenie Krista. Obzrime sa len okolo seba, prečítajme si noviny. Dočítame sa v nich o ukrutnostiach tejto vojny, o koncentračných táboroch, dozvieme sa o hroznom počte obetí a medzi nimi najviac z radov mládeže. Mohli by sme sa nazdávať, že ľudstvo sa týmto poučilo, že tento smutný výsledok ho naučil láske. Ale skutočnosť je, žiaľ, iná. Ľudstvo ďalej rozmýšľa o vojne, o novej vojne, ktorá by bola rozhodne ešte hroznejšia. Mnohí ďalej sejú nenávisť, nelásku. Toto všetko núti nás mladých, aby sme sa zamysleli. Ale nielen zamysleli, ale aj čosi robili. Zamedzovali rozsievanie nenávisti. Pričinili sa o rozšírenie lásky k blížnym. Tejto láske sa nám treba učiť, a na to máme príležitosť vo svojom okolí, vo svojej farnosti. Heslom tohtoročných Vianoc bude teda bratstvo všetkých a starostlivosť o tých, ktorí potrebujú pomoc, o chorých. V duchu tohto bratstva prežijeme tieto Vianoce.“

Vianoce oslavovali aj poéziou 

Pre staršie ročníky Katolíckych novín bolo typické, že duše svojich čitateľov sa snažili pohladiť básňami. Hodnota kvalitnej poézie je nadčasová, čo dokazujú aj vybrané úkážky.

Ján Heranta: Úprimne

Buď milosrdný, vetrík, k starej mame, 
Vystrájať prestaň, kvíliť, skučať. 
Nevidíš, akú radosť z Vianoc máme, 
Z povyrastených veľkých vnúčat, 
čo prišli zo škôl domov z roztúženia plame?
Žijeme pri nej všetci v svete inom, 
v ktorom len večná radosť svetlom žblnkoce.
Nech poodpúšťa viny svojim synom.
A keby odísť mala, v slasti príhode
nech spieva pri anjeloch príchode: 
Vianoce! Vianoce! Vianoce!

(KN z roku 1968, r. 83, s. 1)
 

Svetloslav Veigl: Vianoce

Nebesá prerazili mračná hriechu, vín,
na slame v Betleheme leží Boží Syn,

v pokore leží ako obyčajné dieťa
Boh, Slovo večné, Vládca neba, sveta.

Láska, čo od večnosti horí napodiv,
chce horieť v našich srdciach, aký div:

Do seba zaštepiť nás lásky putom,
oživiť milosť v srdci zatrpknutom.
Syn Boží, Spasiteľ náš, božské Dieťa,
pri tebe srdce ožíva a oči svietia.

Prišiel si, Láska sama, z lásky k nám.
V srdci mi nebo rozkvitá, keď teba mám. 

(KN z roku 1990, r. 141, s. 9)

Hľadáte inšpiráciu na pekné slová do vianočnej pohľadnice alebo pamätníka? Nevyhovujú vám súčasné vinšovačky? Siahnite po Katolíckych novinách z roku 1972 a určite si vyberiete:

Na pohľadnicu
Malý priateľ bystrý, zlatý,
z tváričky ti radosť hľadí.

Prijmi vrúcne pozdravenie 
na Vianoce pripravené:

Vyobjímaj, vybozkávaj
Jezuliatka božské rúčky.
Dobre sa tu vždycky mávaj.
K slnku oči upieravaj
Ako stromy, vtáky, vŕšky.

Do pamätníka
Spomeňme na to, čo je v Písme,
- a je to pravda pravdivá –
že iba vtedy blažení sme 
a šťastie ten len dobýva,
kto dobro, lásku hľadá v tom,
keď v srdci je vždy dieťaťom.

Miesto vinša
Vraj želať sviatky?
Dávno prežité!
A možno prázdne slová,
skratky:
šťastlivé?... krásne?... určite!
Len želať a nič viac?
Ja vrúcnym srdca šeptom
ševeliac,
obchádzam nános, slovný,
vratký,
a chcem vám žičiť sviatky
večité!

Ako sa budovali Vianoce 

Hoci v roku 1949 bola zrušená všetka katolícka tlač, Katolícke noviny dostali výnimku. Dôvodom bolo vzbudiť ilúziu „náboženskej slobody“ doma aj pred svetom. V skutočnosti však noviny podliehali prísnej cenzúre.

Pre novinárov oných čias akiste muselo byť výzvou zlúčiť náboženský a socialistický obsah. Zdá sa, že jedným zo spôsobov bolo nájsť vhodné biblické témy či citácie kompatibilné so „spoločenskou objednávkou“.

Program Vianoc

Príklady takéhoto prístupu môžeme nájsť napríklad aj vo vianočnom čísle Katolíckych novín z roku 1954, v ktorom konsenzus socialistického a kresťanského našla redakcia v pojmoch ako mier a pokoj.

Takto sa v čísle stretli napríklad príspevky Betlehemský odkaz: Brániť pokoj či Program Vianoc (obe s. 4), ktoré hovoria v podstate o tom, že „každý z nás môže pracovať na mierovej výstavbe“.

Hneď na titulnej strane tohto čísla môžeme tiež nájsť úvahu vtedajšieho biskupa a apoštolského administrátora košického Jozefa Čárskeho pod názvom Betlehem mostom mieru, v ktorej autor použil metaforu stavania mostov – medzi rodinami i národmi.

Aj Ježiš sa tu priamo nazýva „mostom, ktorý nebo a zem spojil“.

Niektoré z autorových úvah majú závan doby, v ktorej žil („jediným schodným mostom pre tento cieľ je: rokovanie, porady, konferencie zainteresovaných štátov, ktoré by spoločnou zárukou mierumilovných štátov zabezpečili vytvorenie trvalého a pevného systému kolektívnej bezpečnosti v Európe i v ostatných svetadieloch“ či „pomocníkmi pri budovaní mostov mieru sme i my, keď pomáhame pri uskutčňovaní smerníc, ktoré mierový výbor dáva“).

Iné sú aktuálne (myšlienkovo, hoci štýl je archaickejší) i pre nás:

„Čo osoží oduševňovať sa za svetový pokoj manželom, ktorí doma stále majú vojnu, ktorí v nesváre a stálej zvade žijú? Alebo, aký záujem môžu mať o pokoj vo svete rodičia, ktorí vlastné dietky pokladajú v rodine za ťarchu, za obťažných príživníkov, ktorých sa chcú čím skôr zbaviť? Či môže odsúdiť vraždenie ľudí vo vojne matka, ktorá sa neštíti vlastné dieťa pred alebo po narodení zbaviť života?“

Blížneho miluje za nás štát

V roku 1952 môžeme nájsť – popri iných – aj niekoľko príspevkov, ktoré našinec nemôže vnímať inak ako propagandu.

Napríklad článok Skutočná oslava Boha (s. 11), v ktorom autor Filip Žatko (vtedajší kanonik a tajomník Biskupského údaru v Nitre) medziiným uvádza, že úlohu milovať blížneho za nás dnes plní štát „a my mu pomáhame v plnení skutkov lásky k blížnemu, keď na svojom úseku práce statočne a usilovne pracujeme“.

V závere tiež autor želá „pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorého predpoklad je konečné víťazstvo programu svetového mierového hnutia a zánik hriešneho kapitalizmu“.

Percipienti si tiež mohli prečítať text od povereníka stavebného priemyslu Jozefa Lukačoviča Skutočná láska našich stavbárov k blížnym (s. 5), ktorý priniesol bilanciu „diela nášho znárodneného stavebníctva“ – nechýba v ňom podotknutie o predčasnom splnení úlohy 4. roku Gottwaldovej päťročnice, opis zimného plánu či vykreslenie toho, ako sa štát stará o „stavebné robotníctvo“.

V článku kapitulného spišského vikára Andrej Seheffera Odkaz Vianoc stáva sa skutkom (s. 5) zas bolo čitateľom predkladané aj to, že „po dlhých, ťažkých rokoch vývoja ľudskej spoločnosti, v našich časoch konečne socializmus buduje budúcnosť ľudstva na základoch, ktoré sú v úplnej zhode s odkazom Vianoc“.