Odlišná viera, no žiadne spory

Poznáte Jelšavu? Jedno z najmenších miest na Slovensku obkolesené vrchmi Revúckej vrchoviny,“ predstavuje Gabriela svoje rodné mesto. Kedysi sa preslávilo najmä baníctvom a remeselníkmi, dnes bojuje s časom, snaží sa zachovať pamiatky a prilákať turistov.

„Okrem Coburgovského kaštieľa, radnice, meštianskych domov sú neprehliadnuteľné aj dva kostoly. Jednovežový klasicistický evanjelický z roku 1785 a monumentálny dvojvežový katolícky Kostol sv. Petra a  Pavla z  roku 1840,“ oboznamuje nás s najdôležitejšími pamiatkami.

Tri sobáše

Práve v týchto dvoch kostoloch sa v roku 1946 jej rodičia zosobášili. „Otec bol evanjelik, mama katolíčka, na Gemeri nič neobvyklé.“ Zato neobyčajné boli samotné sobášne obrady. „Rodičia sa sobášili najprv na radnici, potom v evanjelickom a nakoniec v katolíckom kostole.“

Gabrielinmu otcovi pri spečatení manželského zväzku pribudol aj záväzok. „Otecko pri sobáši podpísal takzvaný reverz, súhlasil, že deti, ktoré sa narodia, budú pokrstené v katolíckej viere.“ Ako to teda vnímal on i zvyšok jeho evanjelickej rodiny?

„Viem si predstaviť, že to nebolo pre neho jednoduché, pretože pochádzal zo silne veriacej evanjelickej rodiny. Navyše bolo predtým bežne zaužívané, že v miešaných manželstvách boli chlapci pokrstení v tom náboženstve, ktoré vyznával otec, a dievčatá zas po mame.“

Boh to vyriešil za nich

Prvé skúšky vzťahu i otcovho sľubu čakali manželov už pri prvom tehotenstve Gabikinej mamy. „Keď sa našim narodilo prvé dieťa, Pán Boh nevystavil môjho otecka pokušeniu porušiť sľub, lebo sa narodila dcéra.“ Podobne sa stalo aj o tri roky, keď sa narodila ďalšia dcéra.

Pri treťom tehotenstve s odstupom vyše desiatich rokov dúfali v „osudovosť“ podľa skúseností otcových dvoch bratov, ktorým sa na tretí pokus narodili chlapci.

„Mal to teda byť Lacko, ale po narodení usúdili, že meno Gabriela bude ďalšiemu dievčatku pasovať lepšie,“ usmieva sa. „Tak mal oco doma štyri katolíčky a svoj sľub, že deti budú pokrstené v katolíckej viere, dodržal.“

Každý do svojho

Napriek odlišným vieram si žiadne spory v rodine pre vierovyznanie nepamätá. „Rodičia mali vždy rešpekt a úctu k obom cirkvám. Otec bol kurátorom evanjelického zboru a mama ruženčiarka, speváčka, niekedy kvetinárka, upratovačka v kostole alebo kuchárka na fare, pomáhala, kde mohla.“

Nedeľnú účasť na bohoslužbách riešili po svojom. „Oco išiel do svojho kostola a my do svojho. Pri nedeľnom obede sme potom preberali, čo bolo v ktorom kostole. Oco bol vo výhode, mal o katolíkoch viac vedomostí, keďže mal doma štyri informátorky.“

Úplne neznalá však nebola ani ženská časť rodiny. „Pri zvláštnych príležitostiach, napríklad na Štedrý deň, alebo keď bol niekto z rodiny na konfirmácii, alebo bola posviacka chrámu, išli sme s otcom do kostola všetci.“ Gabriela rada tiež chodievala v nedeľu večer na detské služby Božie.

„Spoznávala som niektoré evanjelické piesne, najviac sa mi páčila Smieť žiť pre Krista.“ Dodnes má v pamäti áronovské požehnanie, ktoré udeľuje kňaz na konci bohoslužieb.

„Vďačne sme ho prijali aj my katolíčky a ešte sme to potvrdili tým, že sme sa prežehnali, hoci evanjelici sa neprežehnávajú,“ vracia sa späť k milým zážitkom.

Spoločný (ne)priateľ

Po smrti otca sa ekuména v ich rodine akoby prehĺbila. „Pamätám si na Vianoce, bolo to už po smrti môjho otca, keď sme s evanjelickou pani farárkou zložili minispevácky zbor a spievali najprv v evanjelickom a  o  polnoci v katolíckom kostole.“

Vzájomné vzťahy sa utužovali v celom okolí. „V neďalekej dedinke veriaci dokonca spoločne opravili modlitebňu, ktorá potom slúžila katolíkom i evanjelikom.“ Za komunizmu síce nebolo jednoduché verejne vyznávať vieru, no ekumenizmus v malom prekvital.

„To málo, čo sme mali v náboženskom živote dovolené, sme si vážili a vedeli sme to zdieľať,“ približuje vtedajšie časy. „Niekto by mohol povedať, že nás spájal spoločný nepriateľ. Ale spoločný priateľ by nás mal spájať viac. Moji rodičia boli toho príkladom,“ dodáva Gabriela na záver.