Ohlasoval, spravoval, posväcoval

Za kňaza študoval Alojz Tkáč za tvrdej totality počas rokov 1956 – 1961 v Bratislave. V rozhovore pre KN v roku 2020 k tomu povedal, že jeho ročníky na teológii boli slabé.

„V roku 1961 som bol vysvätený iba sám.“ Aj preto ho krátko po revolúcii možná kandidatúra na biskupa veľmi neprekvapila.

„Keď bolo svätorečenie blahoslavenej Anežky Českej, čo bolo v novembri 1989, bol som na slávnosti v Ríme.“ Navštívili tam aj Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda.

„Stáli sme na priestranstve pred ústavom a jedna rehoľná sestra z Kongregácie služobníc Ducha Svätého, ktorá bola v kontakte s pátrom Jánom Bukovským, verbistom pracujúcim na vatikánskom Štátnom sekretariáte, povedala: ,Tak prosím, tu vidíte budúceho košického biskupa.‘ Arcibiskup Sokol však svojím štýlom dodal: ,Tkáč? Nikdy! Ten nikdy nedostane štátny súhlas.‘“

VOJAK AJ NOTÁR

Pol roka po kňazskej vysviacke narukoval na dvojročnú vojenskú službu ako člen pomocných technických práporov v Čechách. Slúžil ako zdravotník.

„Všetci, predovšetkým velitelia a dôstojníci, vedeli, že som kňaz, a všetci sa voči mne veľmi korektne správali,“ povedal pre Ústav pamäti národa. Po vojenčine strávil roky ako notár na Biskupskom úrade v Košiciach.

„Nemal som rád písačky, ale pretože som sa prehrešil ako seminarista, že som pánovi farárovi nechcel písať matriky, tak kto čím hreší, tým býva trestaný.“ Okrem toho však učil náboženstvo, spovedal a slúžil sväté omše.

OSUDNÝCH 12 MINÚT

Keď v  roku 1974 predniesol na stretnutí Pacem in terris príspevok, v ktorom hovoril o problémoch s výstavbou kostolov, vyučovaním náboženstva či krivom obvinení jedného kňaza, odobrali mu štátny súhlas a postavili ho mimo kňazskej služby.

Najmä preto, že sa to dostalo do zahraničných demokratických médií, čo neuniklo pozornosti ŠtB. „Štyrikrát ma zavolali. Prvý výsluch trval osem hodín, druhý štyri, potom dve hodiny a dve hodiny... Chceli ma nahovoriť, aby som povedal, že (ma naviedli) seminaristi. Samozrejme, že som to nepovedal.“

Počas tých rokov sa však tajne venoval pastorácii. „Každý deň som slúžil svätú omšu, ale za zatvorenými dverami.“ Stretával sa s mladými aj s rehoľnými sestrami a robieval im duchovné obnovy.

PREŠLI STE ČLOVEKA

V civilnej službe pracoval v Štátnych lesoch na stavebnom úseku a v košickom Dopravnom podniku ako vodič električky. Záznamy ŠtB o ňom píšu, že na oboch miestach patril medzi najlepších pracovníkov. Ako vodič zažil aj dramatické chvíle.

„Keď mi napríklad jedna teta počas jazdy povedala: ,Pán vodič, prešli ste človeka!‘ Viete si predstaviť, čo to s človekom urobí? Samozrejme, bol to len planý poplach, pretože ona to zle videla. Ale aj mňa zamrazilo, keď som ho videl sedieť na ostrovčeku, po ktorom som prešiel.“

ZNOVA V PASTORÁCII

Opätovný štátny súhlas na výkon pastorácie dostal v roku 1983, ale naďalej bol pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. Z času na čas ho navštevovali.

„Stretnúť sa s eštebákom alebo sa s ním rozprávať, to je, ako keby ste stúpili na hada.“ Po 28 rokoch, čo Košická diecéza nemala biskupa, sa napokon na jej čelo Alojz Tkáč dostal v roku 1990.

Za kňazov v prorežimnom kňazskom hnutí sa ospravedlnil ešte v ten istý rok. V rozhovore pre KN o tom povedal: „Na sviatok svätého Ondreja, patróna diecézy, som verejne na začiatku svätej omše pri úkone kajúcnosti prečítal vyhlásenie, v ktorom som odprosil veriacich a všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom cítili dotknutí pôsobením Pacem in terris.“

Vzdelanie si podľa Ústavu pamäti národa dopĺňal samoštúdiom. Učil sa taliansky, nemecky, poľsky, rovnako preložil mnohé knihy.

„Dodnes mám mapu našej Košickej arcidiecézy, kde som mal zakreslené všetky dekanáty. Poznal som osobne mnohých kňazov aj farnosti. Vedel som o problematike, takisto som bol zorientovaný v administratíve... Vnikol som, dá sa povedať, do štruktúry a mechanizmu riadenia diecézy.“

KTO BY NEBOL RÁD

Pri príležitosti 30. výročia biskupskej vysviacky v roku 2020 povedal Alojz Tkáč pre Katolícke noviny: „Biskup má veľa radostí, ale aj mnoho problémov, ktoré ho ťažia.“

Napriek tomu svoje poslanie a povolanie nikdy neľutoval. „Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či som bol rád biskupom. Ja odpovedám, že kto by nebol rád, keď mu pápež prejaví dôveru. A potom, spoločne sme sa modlili za obsadenie biskupského stolca a konečne teraz máme biskupa – a že som to ja, tak som to ja.“