Okolo Boha chodíme po kľukatej kružnici večnosti

Nadhľad nám hovorí, že hoci niečo prestávame fyzicky vidieť, neznamená, že to neexistuje. Môžeme sa slobodne rozhodnúť, či prijmeme skutočnosť ľudskej ohraničenosti, vyplývajúcej z fungovania inak majstrovskej centrálnej nervovej sústavy človeka, a niektoré veci prenecháme metafyzickej dimenzii chápania.

Isté je, že človek plynutím času získava väčší cit pre pochopenie telesných obmedzení, ale i vnímanie budúcnosti. Naznačuje to aj spomínaný nápis. U kresťanov javy presahujúce rámec ľudských skúseností jednoznačne patria nášmu Stvoriteľovi. 
 

Nedocenený dar
 

Všetko má svoj pozemský čas, len vôľa Božia je večná - aké pravdivé slová. Pre nás z nich jednoznačne vyplýva akcent pozitívneho myslenia. Veď hoci by nás trápili akékoľvek životné ťažkosti, Božie osvojenie nás postavilo do oveľa výhodnejšej životnej pozície ako kohokoľvek, kto v neho neverí.

S určitosťou môžeme povedať, že iniciátori nápisu na budove mali s ním nielen mravoučné, ale aj duchovne podnetné zámery. To, že poslednou kapitolou nášho pozemského života sa neuzavrie naša existencia, je výnimočný Boží dar.

No - paradoxne - i tak to nie je pre mnohých dosť podstatné a významné v ich ľudských namáhaniach. 
 

Na kľukatej kružnici večnosti
 

Svätý Augustín (354 – 430) sa na to pozrel z nadhľadu duchovného vodcu: „Čo prospeje žiť dobre tomu, komu nie je dané žiť večne?“ A dánsky filozof a teológ  Søren Kierkegaard (1813 – 1855) zdôrazňuje: „O svojej večnosti rozhodujeme v tomto živote!“

Ako sa my pozeráme na budúcnosť, ktorá je pre nás rozhodujúca? Hoci veríme vo večný život, do vlastného konania to často nedokážeme preniesť. Umárame sa nad zbytočnosťami, zapodievame sa malichernosťami, nedokážeme sa preniesť nad ľudské slabosti. Pritom Pánova vôľa nám darovala výsadu večnosti.

Katalánsky politik 17. storočia Pau del Rosso ponúka vysvetľujúce slová: „My okolo Boha chodíme po kľukatej kružnici večnosti. On vidí, ako sa slobodne rozhodujeme, všetky rozhodnutia všetkých čias vidí zo stredu kružnice v jedinom ,teraz'.“

A ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910) pridáva jednoduchý návod: „Musíme žiť tak, ako by sme mali iba hodinu času na vybavenie toho najdôležitejšieho. A zároveň tak, ako by to, čo robíme, malo pokračovať i vo večnosti.“