Pápež, kňaz a laik, ktorí vynikajú v skúškach

Prežívame celosvetovú pandémiu koronavírusu. Vďaka nej sa mení svet okolo nás, menia sa zvyky, spôsob práce i komunikácie. Jediná vec, ktorá ostáva a vďaka pandémii by sa mala aj prehĺbiť, je naša osobná viera v Boha.
Ľudovít Malík 07.05.2020
Pápež, kňaz a laik, ktorí vynikajú v skúškach

Určite si mnohí z vás spomínajú na hodiny dejepisu a na učivo o morových epidémiách, o prenasledovaní kresťanov, o ťažkých dobách, ktorými museli prejsť naši predkovia. A mnohé z nich sa prehnali aj územím dnešného Slovenska.

Napríklad o epidémiách moru svedčia početné morové stĺpy v našich mestách, alebo v súčasnosti asi najznámejšia Trnavská novéna, ktorá sa koná práve na počesť Panny Márie, ktorá zastavila mor v meste v roku 1710.

V učebniciach histórie sa nám rozprávanie o týchto ťažkých časoch zdalo ako niečo veľmi vzdialené až nepredstaviteľné. A zrazu my, tu a teraz, žijeme podobné časy. O nás a tejto pandémii sa budú učiť naši potomkovia a podľa našich skutkov nás budú aj hodnotiť.

V nasledujúcich riadkoch sa ale ešte raz obzrieme do minulosti. Priblížime si skutky veriacich ľudí počas období skúšok.

Viera v čase vojny, Boží služobník Emil Kapaun
Proces kanonizácie duchovného otca Emila Kapauna postupuje a Cirkev mu v súčasnosti priznáva titul Boží služobník. Bol kňazom a vojenským kaplánom v armáde Spojených štátov amerických počas druhej svetovej vojny a kórejskej vojny. Padol do zajatia a uväznili ho v zajateckom tábore v Kórei, kde ho komunisti zabili. Prezident Barack Obama mu udelil v roku 2013 najvyššie americké vojenské vyznamenanie Medailu cti in memoriam.

V najťažších situáciách, ktoré si možno predstaviť, a za najťažších okolností otec Kapaun preukázal značné čnosti, zachránil zranených vojakov na bojisku napriek tomu, že guľky lietali nad jeho hlavou, a pomáhal vyčerpaným vojakom, ktorí pochodovali takmer 100 kilometrov do väzenského tábora.

Učil väzňov, ako svedčiť o kresťanskej pravde a láske pred vodcami komunistických koncentračných táborov. Jeho priatelia uvádzajú, že hovoril veľmi málo, no pustil sa do úloh, ktoré ostatní odmietli. Prinášal zranených, čistil bielizeň chorých vojakov, ktorí to nedokázali sami, a odvšivavil umierajúcich vojakov.

Bez ohľadu na to, či bol niekto katolíkom alebo nie, otec Kapaun vždy ponúkol možnosť modliť sa každému, kto sa k nemu pripojil. Samozrejme, v tábore on ani ostatní nemohli sláviť svätú omšu, a preto nemohli ani prijímať nášho Pána v Eucharistii. Keď ochorel na zápal pľúc a neskôr dostal aj embóliu do nohy, komunisti ho presunuli do „nemocnice“, kde ho nechali umrieť. Pred premiestnením povedal svojim mužom: „Nebojte sa o mňa. Idem tam, kam som vždy chcel ísť, a keď sa tam dostanem, za všetkých vás sa budem modliť.“

Kiežby sme my všetci mohli mať jeho mimoriadnu vieru zoči-voči nepriaznivým životným okolnostiam!

Otec Emil Kapaun, oroduj za nás.

Viera v čase prenasledovania, sv. Tomáš Morus
Tomáš Morus sa narodil v Anglicku a bol kresťanským humanistom, právnikom, otcom rodiny a tiež anglickým kancelárom počas vlády kráľa Henricha VIII. Bol to muž veľkej viery a čnosti, ktorý predtým uvažoval nad rehoľným povolaním. Konal skutky milosrdenstva, slávil modlitbové vigílie, pôst a modlil sa kajúce modlitby. Boh ho však povolal, aby sa stal manželom a otcom.

Zvolili ho do parlamentu a oženil sa so ženou menom Jane Coltová v roku 1505. Mali štyri deti, ale jeho manželka tragicky zomrela v roku 1511, a tak sa oženil s vdovou Alice Middletonovou. Okrem svojich štyroch detí vzal do opatrovníctva aj Alicinu dcéru. V roku 1529 sa stal anglickým kancelárom, pravou rukou kráľa.

A vtedy sa začali problémy. Henrich VIII. chcel dosiahnuť vyhlásenie o neplatnosti svojho manželstva s Katarínou Aragónskou, vdovou po svojom bratovi, s tvrdením, že sa nekonzumovalo, a preto nebolo platné. Pápež to však odmietol. Tomáš Morus bol zdesený, že kráľ (nedávno vymenovaný za ochrancu viery) odmietol pápežovu legitímnu autoritu a vyhlásil sa za hlavu cirkvi v Anglicku.

Kráľ dovolil Tomášovi Morusovi rezignovať zo svojho postu v roku 1532 zo zdravotných dôvodov a z úcty, ktorú voči nemu cítil. Tomáš sa však odmietol zúčastniť na kráľovskej svadbe s Annou Boleynovou s tým, že to nebude platné a bude to proti povahe kresťanského manželstva.

Kráľ bol sklamaný a v roku 1534 ho požiadal, aby prisahal vernosť zákonu o nástupníctve potomkov druhej Henrichovej ženy. Tomáš nemal námietky proti nástupníctvu. No zákon popieral platnosť prvého kráľovho manželstva a pápežovu právomoc v tejto veci, a tak naň odmietol prisahať.

Tomáš Morus zostal verný katolíckej viere a nechcel uznať nadradenosť kráľa nad Anglikánskou cirkvou na základe náuky o najvyššom pontifikovi, ktorým je pápež. Obvinili ho zo zrady a v roku 1535 aj popravili. Hovorí sa, že pred vykonaním rozsudku povedal: „Zomieram ako verný služobník kráľa, ale na prvom mieste ako Boží služobník.“

V období veľkých bojov a prenasledovaní proti viere sa musíme rovnako ako Tomáš Morus držať našich zásad a priorít. V tom čase nebol pápež najlepším človekom na svete, ale na tom nezáležalo. Bol Kristovým námestníkom. Kráľ Henrich mal nad Tomášom legitímnu autoritu, ale nemohol ho prinútiť, aby porušil to, čo považoval za morálne správne.

Prajme si, aby sme sa v časoch skúšok a prenasledovania dokázali vzdialiť od sveta so srdcom schopným odpustiť a mali odvahu svätého Tomáša.

Svätý Tomáš Morus a sv. Ján Fisher (jediný biskup, ktorý odmietol podpísať ten istý zákon), orodujte sa za nás!

Viera v čase moru, pápež sv. Gregor Veľký
Pápež sv. Gregor Veľký bol pápežom medzi 6. a 7. storočím. V roku 590 došlo v Ríme k veľkej epidémii známej ako rímsky mor. Pritom veľký mor za čias Justiniána, ktorý sa prehnal Európou iba 50 rokov predtým, zabil na starom kontinente 100 miliónov ľudí.

Gregor sa stal pápežom počas moru, pretože Pelagius II. zomrel. Na základe skúseností na byzantskom dvore využil svoju znalosť východných kresťanských praktík – pouličných procesií, spievania žalmov a prosieb o Božie odpustenie a vyslobodenie.

Gregor zorganizoval v uliciach Ríma sprievod s rozličnými skupinami, ktoré začali na rôznych miestach - a potom sa všetci stretli v Bazilike Santa Maria Maggiore. Išlo o skupiny zastupujúce vtedajšiu spoločnosť: duchovenstvo, opáti a mnísi, abatiše a mníšky, muži, vydaté ženy, vdovy, deti a chudobní ľudia z Ríma.


Tieto sprievody sa konali v čase, keď mor v roku 590 vrcholil. Rímsky ľud videl mor ako Boží trest za svoju hriešnosť. Zdá sa, že veľa ľudí počas sprievodov zomrelo na túto chorobu, ale modlitby pokračovali. Obraz Panny Márie vybrali z baziliky a niesli ho ulicami mesta.

Existuje zbožná tradícia, podľa ktorej sa zjavil sv. Michal, archanjel, s planúcim mečom, ktorý zasunul do pošvy, keď k nemu prišiel sprievod. Zjavenie bolo vidieť nad Hadriánovým mauzóleom, ktoré sa dnes nazýva Anjelský hrad práve vďaka tejto udalosti. Na jeho vrchole dnes nájdeme sochu sv. Michala, archanjela. Boží hnev sa upokojil a mor sa okamžite skončil. Následne sa ľud modlil ďakovné modlitby k Božej Matke.

Je zrejmé, že Boh riadi všetko a môže ukončiť akúkoľvek chorobu alebo mor, ale urobí to iba vtedy, ak je to pre naše duchovné dobro. Od nás sa žiada viera, ktorá bude vedieť čeliť prítomnému utrpeniu a spájať ho s krížom.

Sme tiež povolaní, aby sme boli opatrní a využívali to, čo sme sa dokázali naučiť vďaka medicíne a vedeckému výskumu, a tak si zastali našu časť na ukončení šírenia pandémie koronavírusu. Svätý pápež Gregor Veľký v šiestom storočí nevedel to, čo vieme my o povahe a šírení choroby. Nemôžeme konať neopatrne a potom predpokladať, že nás Boh ušetrí; to by znamenalo, že skúšame Boha.

Konajme tak, aby sme v časoch pandémií nepodľahli strachu a panike. Ako Gregor Veľký aj my vložme našu dôveru v Boha a obetujme naše úprimné modlitby.

Svätý pápež Gregor Veľký, oroduj za nás!