Pavol Remenár: Najkrajší vianočný zvyk sú roráty

Keď sme sa s Pavlom Remenárom chceli stretnúť, podmienkou bolo, že to musí byť v škaredom počasí. V peknom totiž pracuje v záhrade. „Niekto jazdí na koni, iný športuje, ja rád tvorím záhrady.“

Desať mesiacov spieva, dva – počas divadelných prázdnin - sa venuje záhradám.

„Vždy som mal vzťah k prírode, boli sme sedliacka rodina, stále sme niečo chovali, pestovali. U nás je rovina, ale vždy som túžil, aby cez náš dvor išiel potok, doma mi to síce nedovolili, ale u svokrovcov som vytvoril jazero s rybičkami a korytnačkami, dodnes aj funguje.

To bol taký prvopočiatok, mal som asi 17 – 18 rokov. Obdivujem svokra Jozefa, že mi to vtedy dovolil,“ vracia sa s úsmevom k svojím záhradno-architektonickým začiatkom. Potom to už išlo ľahko, keď k nim niekto prišiel, páčilo sa im to, a tak záhrady začal tvoriť a doteraz ich tvorí svojim známym či kolegom z divadla.

Organ ho sprevádza odmalička

Lásku k prírode získaval od detstva – nielen z rodiny, ale tiež od naháčskeho farára Petra Krajčíka, jedného z dvoch kňazov, ktorí ho vychovávali.

„Viedol ma nielen k zbožnosti, ale i k pracovitosti, k heslu Ora et labora – Modli sa a pracuj. Každú faru dal pekne do poriadku a opravil.“

Práve v Naháči začal vtedy desaťročný Pavol Remenár hrávať na organe, v jeho rodnom Dolnom Dubovom neďaleko Trnavy totiž bolo miesto kantora obsadené. Pôsobil tam až do vysokoškolských štúdií.

Aj teraz si zahrá – v Kostole Najsvätejšej Trojice na maltézskych svätých omšiach i na bratislavskej kalvárii, kde sa angažuje vo farskom spoločenstve. „Najradšej mám pieseň Matka plače, ruky spína. To je pre mňa, čo sa týka nápevu aj textu, najpôsobivejšie dielo v celom kancionáli.“

K cirkevnej hudbe má blízko aj na pódiu, počuli sme v jeho podaní známu skladbu Ave, Maria; Ó, Mária bolestivá aj vianočné skladby. „Tam je všetko duchovno, ktoré autor mohol cez noty a partitúry vyjadriť.“

Do opery vďaka krajanovi

Cestu k opere nemal Pavol Remenár vydláždenú. Bol „obyčajným chlapcom z dediny“ a nepochádzal z divadelného klanu.

Na gymnáziu spieval v zbore Cantica Nova, počas štúdia pedagogiky na vysokej škole zase v zbore Comenius, kde si ho všimol pedagóg z VŠMU profesor Ľudovít Marcinger. Ten ho pripravil na prijímacie skúšky na Vysokú školu múzických umení (VŠMU), kde ho aj prijali.

V septembri uplynulo už 20 rokov, čo pôsobí v Opere Slovenského národného divadla. Za ten čas stvárnil desiatky postáv - od detských predstavení cez nepolepšiteľného hriešnika Dona Govanniho, ktorý bol jeho prvou veľkou postavou, až po Eugena Onegina, ktorý ho dostal do sveta.

„Detskú operu mám rád, lebo sa tam môžem uvoľniť, sú to hravé tituly, ale operu pre dospelých robím radšej. S deťmi je to náročnejšie, dnes nie sú také disciplinované, a keď ich niečo nebaví, hneď to dajú vedieť.

Nevedia sa sústrediť ani v kostole na svätej omši, nieto ešte na predstavení, ale na druhej strane nie je ani výchova k umeniu,“ zamýšľa sa.

„Giovanni je veľká postava z Mozartovej doby, je to hlavný hrdina, aj keď nemá najkrajšie árie, ale čo sa týka notičiek, je to najobsiahlejšia postava. Eugen Onegin bola zase moja prvá premiéra, vybral si ma zahraničný režisér Peter Konwitschny, čo bola pre mňa pocta.

Neskôr ma vzal aj do Zürichu robiť Janáčkovu operu Mŕtvy dom a Onegina som vďaka nemu robil tiež v Lipsku.“

Giovanni je však pre neho predsa len o niečo špeciálnejší: „Keď som bol v treťom ročníku na VŠMU a končil som na pedagogickej fakulte, bola to moja diplomová práca, ako toto dielo použiť vo výchovnom procese – ako by sa mal z neho koncipovať výchovný koncert.

V poslednom ročníku VŠMU som ho zase robil ako absolventské predstavenie a po nástupe do divadla Mozartovu operu Don Giovanni pripravoval Jozef Bednárik.

Ani jeden zo štyroch spevákov však Govanniho nebol schopný skúšať, obsadili ma preto ako náhradníka s tým, že síce budem skúšať, ale v predstavení nebudem. Ja som si povedal – s Bednárikom? Samozrejme,“ hovorí o divadelných začiatkoch.

Aj samotné stretnutie s Jozefom Bednárikom bolo úsmevné:

„Juraj Hrubant (v tom čase riaditeľ Opery SND), ktorý ma prijal do Opery, ma Jožkovi predstavoval ako skúšobného Dona Giovanniho; a on keď započul moju tvrdú trnavčinu, opýtal sa ma: ‚A ty si z kerej dzedziny? ‘ Hovorím: ,Z Dubového.̒ A on: ‚Ja som z Lynča, hovor mi Beďo.‘

Mal takú vlastnosť, že s niektorými ľuďmi si celý život vykal - a pán Hrubant bol jedným z nich, so mnou si potykal na prvom stretnutí.“

Jozefovia a Jozefky

Práve Jozef Bednárik bol jedným z tých, čo mu (nielen) v začiatkoch opernej kariéry pomohli a otvorili cestu do prvého operného odboru.

„V mojom živote ľudia, čo mi dali najviac, boli Jozefovia a Jozefky. Prvá moja spomienka z detstva je, ako sfukujem sviečky z oltárika sv. Jozefa. U nás v Dubovom je krásna obyčaj, že celý marec je mesiac sv. Jozefa.

V Zavare bol farár, ktorý napísal knižku s kázňami – je tam príbeh, potom príklad zo života a litánie. Je to kratučké, celé to trvá 10 – 15 minút. Takto sme sa celý marec modlievali k sv. Jozefovi.“

Veľa mu dal piaristický kňaz a vtedajší farár v Dolnom Dubovom Jozef Horvátik, druhý z dvojice kňazov, ktorému vďačí za výchovu:

„Bola to vzdelaná a duchovná osoba. Nedal mi na všetko hneď odpoveď, on to premyslel a niekedy až o pár dní zareagoval. Obdivoval som jeho otcovstvo a dobrotu. Keď mal kázeň, tak vám horelo srdce.“

S láskou hovorí o strýkovi a tete – Jozefovi a Jozefke.

„Vozievali ma do Trnavy na hodiny klavíra. Nemali deti a ja som bol ako ich vlastný. Otec bol od skorého rána do neskorého večera v práci, lebo robil na družstve. Strýčko maľoval obrazy, tak ma brával so sebou a často som s ním trávil čas.

Ďalšia bola moja sestra Jojka, ktorá už nie je medzi nami. Bývala v Bratislave a veľmi mi pomáhala aj počas štúdia, mala tri deti a jej muž chodieval za prácou do Rakúska, takže som jej pomáhal. Keď sme sa potom osamostatnili, hocikedy keď išla okolo, prišla ku mne a navarila mi.

Veľmi mi chýba, lebo hoci som z piatich detí, ona mi bola najbližšia,“ vracia sa k pekným momentom. Poslednou Jozefínou bola jeho teta z Ameriky, ktorá mu (okrem mnohých ďalších) pomohla i s prvým bytom.

Vianoce v chráme

Do rodiska, v ktorom sa za posledných sto rokov narodilo päť operných spevákov, sa vracia rád. Spoznal v ňom inšpiratívnych predchodcov, pričuchol k umeniu, zažil pekné detstvo aj nezabudnuteľné chvíle v kostole.

Práve tam si ešte v tínedžerských časoch našiel aj svoju manželku Zuzku, s ktorou sú šťastní dodnes. A s kostolom sa mu spájajú aj vianočné zvyky.

„Tým najkrajším sú pre mňa rorátne sväté omše. Náš kňaz Jozef Horvátik mal aj krásnu novénu, ktorú doniesol z Česka, a keď sa spievalo, celý kostol vrel. Na Vianoce vždy museli byť ráno roráty, potom požehnanie a polnočná svätá omša.

Keď som hrával na vedľajších filiálkach, mával som aj dve polnočné – o 22. hodine aj o polnoci. Teraz posledné roky na kalvárii pár členov Lúčnice koleduje, tak sa k nim zvyknem pridať a potom na polnočnej svätej omši spievam krásnu francúzsku koledu Adolpha Adama O Holy Night (Cantique de Noël), čo je pre mňa ešte krajšia pieseň ako Tichá noc.“

Vianoce si nevie predstaviť bez rodiny a rodičov. Na štedrovečernom stole nechýba klasika – oblátky s medom, vyprážaný kapor či kapustnica. A hoci špeciality v ich kuchyni veľmi nenájdete, predsa len sa jednou pochváliť môžu – ako inak, hudobnou.

„Keď sa končí Vianočné obdobie, máme v Dolnom Dubovom špeciálnu pesničku. Vždy ju v Bratislave na kalvárii zahrám, síce ju spievam sám, ale tá musí byť vždy.“

A hneď ju aj nôti: „Už sa my od teba odberáme, Dieťa milé. Poklonu aj česť tebe vzdávame, Spasiteľu. Prijmi modlitbu našu v tento čas, buď všade pri nás, neopúšťaj nás. A požehnaj nás.

To je taká pesnička, ktorú nikto nepozná, len u nás sa voľakedy spievala. Ale pre dnešných mladých je už neznáma. Je škoda, že piesne, ktoré si pamätajú už len naši starí rodičia, pomaly miznú,“ dodáva barytonista Pavol Remenár.