Podvyživená spiritualita neprežije

Veríš v Boha?“ pýtame sa a prevažne máme na mysli to, či človek uznáva Božiu existenciu a chodí do kostola. „Viera v pravdy o Bohu má iste aj tento význam, ale veriť tiež znamená priľnúť k tomu, o kom tie pravdy sú. A to je už iný rozmer viery. Stojí na skúsenosti, nielen na informáciách o Bohu,“ hovorí Radovan Šoltés z Gréckokatolíckej teologickej fakulty v Prešove.

OSOBNÁ SKÚSENOSŤ S BOHOM

Takto upozorňuje na rozdiel medzi tým, keď veríme v Boha, a tým, keď veríme Bohu. Hľadanie správnych odpovedí je veľmi dôležité, no pokiaľ zanedbáme osobnú skúsenosť s Bohom, naše vzdušné zámky sa rozpadnú. Nezáleží na tom, ako pekne si ich pri každej spovedi poupratujeme ani ako ich počas sviatkov vyzdobíme.

„Preto sa domnievam, že dnešným znamením čias pre evanjelizáciu je dôraz na žitú spiritualitu, ktorá bola v bežnej pastorácii značne podvyživená.“

Akokoľvek múdre, pekné a nadnesené môžu byť ľudské slová, neuhasia túžbu, ktorú do nás vložil Boh. Preto ani unavení ľudia dneška nepotrebujú evanjelizátorov, ktorí by im rozprávali o Bohu. Potrebujú takých evanjelizátorov, cez ktorých bude hovoriť Boh.

PASCA PRE EGO A NOC DUŠE

Spojiť sa s Bohom však neznamená zabudnúť na svet a dať sa unášať nádherne neurčitou, abstraktnou ríšou zázrakov. „Je prirodzené, že keď nás niečo osloví na emocionálnej úrovni, budeme sa k tomu neustále vracať a snažiť sa o zopakovanie podobného zážitku. Je to silný moment pre motiváciu, ale zároveň istá pasca pre naše ego.“

Tak sa môže stať, že človek už nehľadá Boha, ale zážitok, pre ktorý je Boh prostriedkom. „Preto mnoho duchovných otcov hovorilo o striedaní útechy a neútechy, prípadne akejsi noci duše, ako o škole, ktorá nás očisťuje od zištných prejavov lásky k Bohu.“

Takže neustále hľadanie útechy je síce možné, ale jej neustále prežívanie nie. „Dôležité je, aby to človek neinterpretoval ako nezáujem, opustenie či trest zo strany Boha.“

SPIRITUÁLNY PARADOX

Hľadanie Boha teda nespočíva v tom, čo dokážeme vidieť a počuť, ale skôr v tom, čo dokážeme opustiť. Teológ Šoltés hovorí, že práve vtedy, keď sa človek stíši a pretrváva v Božej prítomnosti, dokáže nájsť plnosť života. Potom budeme vedieť rozlíšiť, kedy nás Boh povoláva evanjelizovať a kedy ide o naše osobné, ľudské pohnútky či túžby.

„Človek sa vždy rád prezentuje, keď má na to príležitosť. V dnešnej dobe je to dokonca in. Je tu však istý paradox, ktorý môžeme pochopiť len v kontemplatívnej forme modlitby. Ježiš ho sformuloval slovami: kto stratí svoj život pre mňa, ten ho nájde“ (porov. Mt 16, 25).

Nájsť život teda znamená objaviť v sebe prítomného Krista, o čom neustále hovorí apoštol Pavol. „Potom nám na prezentácii nebude záležať, lebo budeme mať plnosť života a  prirodzene sa budeme stávať Kristovou láskou voči svetu.“

NEBEZPEČNÁ NEVEDOMOSŤ

Pri evanjelizácii je však stále dôležité poznanie. V zhluku informácií tohto sveta sa človek ľahko stratí a dá oklamať.

„Isté vzdelávanie vo viere je v dnešnej dobe nutné, ak to myslíme so svojou vierou vážne. Na to upozorňoval aj svätý Ján Pavol II. Horšie je, keď teologické základy chýbajú kňazovi, ktorý by mal byť na istej teologickej úrovni. Ako keď očakávame istú vedomostnú úroveň napríklad od lekára. V tomto kontexte sa vždy pýtam svojich študentov: Dali by ste sa operovať chirurgovi, ktorý študoval a neustále študuje medicínu tak, ako vy teológiu?“

MENTALITA UZAVRETÉHO GETA

Ak sa „neerudované a nezdravé“ typy osobnosti dostanú podľa teológa na pozície lídrov, začnú sa v niektorých kresťanských spoločenstvách objavovať sektárske prvky a mentalita uzavretého geta. „Dnes to môžeme zo strany niektorých duchovných vidieť napríklad na prekrúcaní slov pápeža Františka, jeho odmietaní, delení sa na skupiny.“

Radovan Šoltés upozorňuje na nový fenomén, ktorým je teológia prosperity, ktorá predstavuje zavádzajúci a mylný obraz Boha. „Je úplne v rozpore s Kristovou cestou kríža a vzkriesenia. Môže to byť dôsledok konzumnej mentality, v ktorej sme ponorení. Boh však nedáva materiálne hodnoty, ale seba samého. A aby sme ho mohli prijať, musí odumrieť naše ego – to je úzka brána, nie široká cesta.“

OBYČAJNÝ EVANJELISTA

Boh povoláva k evanjelizácii všetkých, každý deň. Ak sme na nábožensky neutrálnej pôde, naše svedectvo musí mať iný charakter, ľudia by si mali povedať: Pozri, ten človek je čestný, pravdivý, verný, nehľadí len na vlastné záujmy, drží slovo, odvádza poctivú prácu. Prečo to vlastne robí?

Je to však ťažšie, než slovne deklarovať vieru v Krista. „Spoločnosť sa neustále premieňa a pod vplyvom mediálnych technológií ešte rýchlejšie. Ale som presvedčený, že autentická skúsenosť s Kristom sa ešte neobnosila. Hlad po spiritualite, ktorá umožňuje vstúpiť do skúsenosti s Kristom v nás, je stále prítomný. Je však tradičnými pastoračnými nástrojmi aj sýtený?“