Putujeme po stopách sv. Jozefa v Egypte

Krátko po narodení Ježiša musela Svätá rodina riešiť okrem bežných rodičovských povinností aj vážny problém – boj o život Božieho Dieťaťa, ktoré Herodes považoval za najväčšieho nepriateľa.

Z Matúšovho evanjelia sa dozvedáme: „Jozefovi sa vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ‚Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.‘ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta“ (Mt 2, 13 – 14).

Dvadsaťšesť zastávok za tri roky

Ak by ste sa tam raz vydali nielen prstom po mape, sprievodca a kňaz Ján Majerník odporúča nespájať túto púť s návštevou Svätej zeme, teda Izraela a Palestíny.

„Pre dnešnú napätú politickú situáciu je náročné absolvovať trasu z autonómneho územia Gazy severným Sinajom do oblasti rieky Níl, kde sa nachádzajú a uctievajú stopy Svätej rodiny. Iný dôvod je v počte dní, ktoré si návštevník môže dovoliť.“

V stomiliónovej krajine je desať miliónov kresťanov, väčšina z nich patrí do Koptskej cirkvi a tvoria najväčšiu kresťanskú komunitu na Blízkom východe. O prítomnosti sv. Jozefa a jeho rodiny svedčí 26 lokalít, aj keď podľa názoru nášho sprievodcu nie sú zrejme všetky autentické.

Nejasná je aj dĺžka času, ktorý Ježiš, Mária a Jozef strávili v exile: „Koptské texty, nazývané synaxáriá či životopisy svätých, uvádzajú, že Svätá rodina sa zdržala v Egypte tri roky, arménske texty hovoria o dvoch rokoch pobytu.

Mnohé informácie máme aj v etiópskych synaxáriách. Niektoré etiópske tradície spomínajú pobyt Svätej rodiny v Etiópii, najmä v oblasti jazera Tana, ale nemajú nijaké referencie v biblických textoch.“

Putujúca skupina okolo sv. Jozefa nebola početná. S Jozefom, Máriou a malým Ježišom podľa koptských tradícií, zvečnených aj na ikonách, putovala pomocníčka Salome a oslík, na ktorom sedela Panna Mária s Božím Dieťaťom v náručí.

„Je veľmi pravdepodobné, že okrem tuník mali naporúdzi aj vonkajšie plášte. Podobnými sa prikrývajú chudobní Egypťania v noci aj dnes (porov. Ex 22, 25); a boli obutí do sandálov. Ženy si z náboženských a spoločenských dôvodov zakrývali hlavy.

Základné potravinové články ako sušené datle, figy a vodu do zásoby niesli v kožených mechoch so sebou a tie dopĺňali predovšetkým zeleninou, zriedka rybami alebo mäsom. Jozef si asi niesol základné tesárske náčinie, ktoré potreboval k svojej remeselníckej aktivite,“ predpokladá Ján Majerník ich cestovateľské vybavenie.

Len po Egypte prešli asi 1 500 kilometrov. „Ďalších tisíc kilometrov potrebovali na obojstranný presun zo Svätej zeme a späť. Okrem Sinajského polostrova sa najprv pohybujú v Dolnom Egypte v delte rieky Níl, neskôr sa presúvajú do Horného Egypta, odkiaľ sa vracajú späť do Palestíny,“ načrtáva Ján Majerník ich trasu.

Neprijali ich

Prvé miesto, ktoré nám odporúča navštíviť, je Farama, kedysi antické mesto Pelusium, na severozápadnom Sinaji neďaleko ústia východného ramena Nílu do Stredozemného mora.

„Lokalita známa ako Tafnes sa spomína v Knihe proroka Jeremiáša (43, 6 – 7) v spojitosti s únosom proroka Jeremiáša do Egypta po dobytí Jeruzalema babylonským vojskom.

Mesto obkolesené močiarmi (odtiaľ meno Pelusium – blato) sa objavuje v spomienkach na Svätú rodinu u gréckeho mnícha Epifania a Bernarda, nazývaného Múdry, v 9. storočí. Podľa inej tradície sa tam nachádzajú aj ruiny starého kostola, ktorý vraj postavil apoštol Egypta – sv. Marek.“

Dlho tam zrejme nepobudli, bola to totiž nebezpečná pohraničná oblasť. Vydali sa preto juhozápadným smerom ku Káhire do biblického kraja Goshen (porov. Gn 45, 10). Tam vraj žila veľká komunita Židov, kde Jozef hľadal útočisko.

„Podľa niektorých odborníkov je možné, že svätý Jozef viedol svoju rodinu v protismere biblického exodu cez Wadi Tumilat okolo vojenských pevností Etam a Sukot (porov. Ex 13, 17 – 20) a Ramsesu (porov. Ex 12, 37) až do Bubastis, pravdepodobne sídla starozákonného Jozefa, po ktorom sv. Jozef zdedil meno.“

Koptská tradícia hovorí, že to bolo prvé mesto v africkej časti Egypta, ktoré Jozef s rodinou navštívil.

„Napriek tomu, že miestnym obyvateľom sprostredkovali znalosti o zázračnom prameni liečivej vody, domáci ich neprijali,“ podotýka Ján Majerník s tým, že „Egypťania nemali v láske migrantov z Blízkeho východu, medzi ktorých patrili aj Židia.

Iná koptská verzia – obdobná lokalite Latrun v Palestíne – hovorí o dvoch zbojníkoch – Egypťanovi Titovi a Sýrčanovi Dismasovi, ktorý nedovolil ozbíjať Svätú rodinu. Táto zásluha ho neskôr viedla k pokániu a omilosteniu pri ukrižovaní s Ježišom (porov. Lk 23, 39 – 43)“.

Zo severu na juh

Sklamaný Jozef, ktorý sa obával Herodesových agentov, vydal sa na západ k Alexandrii, druhému najväčšiemu mestu v Rímskej ríši s početnou židovskou komunitou. Všade zotrvali zopár dní, pretože Jozef si stále hľadal príležitostnú prácu.

„Ako putovali, zdržali sa v meste Samannud. Tamojší koptský kostol k úcte kresťanského mučeníka Abba Nuba postavili na ruinách chrámu, ktorý bol zasvätený Panne Márii. Podľa koptských písomností sa na tomto mieste zdržiavala Svätá rodina pri prameni, ktorý požehnal malý Ježiš.“

Odtiaľ sa zastavili pri pobreží Stredozemného mora v Burullus, kde sa dnes nachádza kresťanský Chrám sv. Damiány a 40 panien. Ján Majerník pridáva zaujímavú poznámku, že „mučenice z čias Diokleciánovho prenasledovania boli požehnané v svojom hrdinstve nezaprieť svoju vieru vďaka pobytu Svätej rodiny na tomto mieste“.

Pokračujeme ďalej do západnej časti delty Nílu a zastavujeme sa v Sakhe, kde je na skalnom reliéfe znázornený malý Ježiš, ako tlačí nohou na skalu. „Ďalším dôležitejším pútnickým miestom evokujúcim nezabudnuteľný duchovný zážitok je Wadi Natroun – severozápadne od hlavného mesta Egypta.

Podľa zbožnej tradície malý Ježiš požehnal toto miesto, kde sa zrodilo a podnes pokračuje mníšske hnutie v Egypte. Voľakedy bolo v tejto zóne asi päťdesiat kláštorov, dnes sú len štyri. Napriek tomu v nich žije okolo tristo mníchov.

V kláštore Deir al-Suriani je v kostole viditeľná freska, ako Mária dojčí malého Ježiša,“ dozvedáme sa od nášho sprievodcu.

Nezabudnúť na Káhiru

Odtiaľ šli do Leontopolisu, dnes severného predmestia Káhiry nazývaného Matariya.

„Práve tam, na základe solídne podloženej stredovekej tradície dominikánom Felixom Fabrisom v roku 1480, možno vidieť kmeň stromu sykomory, ktorý poskytoval tieň pre Máriu a malého Ježiša.

Arménske dokumenty spomínajú, ako Jozef čerpal vodu, neskôr opradenú liečivými účinkami, v ktorej Mária umývala svoje božské Dieťa a prala jeho šatky. Aj tam Svätú rodinu napádali zbojníci, tak začas bývali v dutine veľkého stromu.

Pamätná sykomora odumrela v roku 1906, ale miestnym kresťanom sa podarilo zachrániť jej výhonok. Matariya patrí medzi najpopulárnejšie zastávky na trase Svätej rodiny v Egypte,“ upozorňuje Ján Majerník.

V samotnom hlavnom egyptskom meste určite netreba vynechať kedysi pevnosť Babylon v historickej časti mesta. „Nachádza sa tam patriarchát Koptskej cirkvi, koptské múzeum, grécky pravoslávny Chrám sv. Juraja, Kostol sv. Barbory a stará židovská synagóga.

Podľa mienky niektorých na tomto mieste kázal prorok Jeremiáš, ktorý zomrel v Egypte.“ Pod úrovňou dnešnej cesty možno navštíviť Kostol svätého Sergia a svätého Bakcha, ktorý patrí k najstarším kostolom v Starej Káhire.

Je postavený nad tradičným miestom jaskyne, ktorá údajne chránila Svätú rodinu počas jej pobytu v tejto oblasti.

Okolo pyramíd

Podľa slov skúseného cestovateľa a kňaza Svätá rodina zaiste prechádzala Gízou, kde už vtedy stáli antické divy sveta – pyramídy. Ktovie, či sa pokochali aj pohľadom na ne alebo pri riešení ďalšej nepriaznivej situácie radšej brali nohy na plecia.

„Tradície naznačujú na malý prístav na Níle – Maadi, asi dvanásť kilometrov na juh od Káhiry. Pod dnešným kostolom zasväteným Panne Márii sa nachádzala synagóga, ktorú vraj Svätá rodina navštevovala. Guvernér Starej Káhiry zamýšľal malého Ježiša zabiť, lebo sa o ňom šírila fáma, že ničí bôžikov.

Z týchto dôvodov sv. Jozef nasadol s rodinou na plachetnicu smerom na juh do Horného Egypta. Zrejme všetky tieto cesty Jozef financoval z darov, ktoré im darovali mudrci v Betleheme,“ prezrádza scestovaný pútnik Ján Majerník.

Južne od Káhiry je obľúbené miesto najmä miestnych kresťanov – Al Bahnasa. „Kedysi kvitnúce biskupstvo s množstvom mníchov je dnes malou mohamedánskou obcou. Pútnici si tam uctievajú studňu, kde sa v tieni stromov uchýlila Svätá rodina pred horúčavou.

V iných blízkych obciach Deir al-Garnous a Ishneen al-Nassara podnes prevláda medzi miestnymi kresťanmi živá tradícia na pobyt Svätej rodiny.“

A slovenský sprievodca pútnikov opäť pridáva perličku: „V niektorých starých domoch vidno cisterny, ktoré sa naplňovali vodou, keď v júni v období dažďov v Afrike začala stúpať hladina rieky. Voľakedy sa tam nachádzali nílometre, kde sa merala hladina vody a podľa jej výšky sa otvárali zavlažovacie kanály.“

Odtlačky, studňa aj jaskyňa

Za zmienku stojí útes Džabal al-Tayr (Vrch vtákov) južne od spomenutých dedín. Nazýva sa aj Džabal al-Kaff (Vrch dlane).

„Podľa sna koptského pápeža Teofila (384 – 412) je to miesto, kde Ježiš zanechal odtlačok svojej dlane na skale,“ pripomína s tým, že hoci tento odtlačok už dnes nevidno, zaujme kostol pozoruhodnými kamennými dverami z 5. – 6. storočia.

„Asi 300 kilometrov južne od Káhiry pokračovala cesta Svätej rodiny do Ashmunayn. V lokalite medzi starými ruinami egyptských chrámov sa vynímajú zvyšky kresťanskej baziliky starej približne 1500 rokov.

Odtiaľto sa naši pútnici pod vedením sv. Jozefa preplavili na východný breh rieky do neďalekej dnešnej obce Deir abu-Hinnis. Sem prichádzajú tehotné ženy (aj mohamedánky) i chorí k studni hlbokej 23 metrov vyprosiť si od Svätej rodiny požehnanie a zázrak uzdravenia.

Podľa apokryfnej tradície studňu stvoril sám Ježiš. Každý rok tam miestny koptský biskup slávi liturgiu svätej omše na pamiatku návštevy Svätej rodiny.“

Najjužnejšia stopa vedie do kláštora Deir al-Muharraq, asi 50 kilometrov na sever od mesta Asyut. „Sv. Jozef bol presvedčený, že Herodesovi kolaboranti tam nenájdu malého Ježiša. Vraj sa v týchto miestach zdržala Svätá rodina šesť mesiacov. Odtiaľto – keď bol Jozef poučený vo sne o smrti Herodesa – sa vrátila naspäť do Svätej zeme (porov. Mt 2, 19).“

Ján Majerník v súvislosti s týmto miestom dáva do pozornosti kostol zasvätený Panne Márii, ktorý je každoročne cieľom návštevy asi dvestotisíc pútnikov.

„Miestni mnísi o ňom hovoria, že je to miesto prorokované v Starom zákone: ‚Hľa, Pán sa nesie na ľahkom oblaku a ide do Egypta‘ (Iz 19, 1). Čitateľ si sám domyslí, že tým Pánom je samotný Ježiš,“ ujasňuje.

Na záver sa zastavíme v jaskyni pri Asyute. „Aj keď nevieme, ako často ju Svätá rodina počas svojho pobytu v Hornom Egypte navštívila, ide o jedno z najväčších pútnických centier v krajine so štatistikami okolo päťstotisíc pútnikov ročne.“

Naše putovanie po Egypte Ján Majerník končí povzbudením, aby nás inšpirovalo k objavovaniu týchto pútnických miest, kde je tradícia prítomnosti Jozefa, Márie a Ježiša živá nielen u miestnych kresťanov.