Rozprávky ponúkajú návod na život a dávajú nádej

Už je to raz tak: k životu potrebujeme rozprávky. Tie, ktoré vznikli pred mnohými desaťročiami, i súčasné pompézne veľkofilmy. „Netreba však byť len pasívnym divákom, ktorý do seba nasáva všetko, ale treba sa nad tým, čo chceme pozerať a čo pozeráme, aj zamyslieť. Preto je dôležité dobre si vybrať. Navyše, rodičia musia vedieť vyhodnotiť, či je film v súlade s hodnotami, ktoré chcú svojmu dieťaťu vštepiť. A to platí aj o internete, knihách a všetkých ďalších mediálnych a informačných kanáloch,“ tvrdí Viktória Norisová (32), ktorá sa zaoberá problematikou mediálnej výchovy a je autorkou publikácie Rozprávajme rozprávky.
Zuzana Artimová 29.12.2018
Rozprávky ponúkajú návod na život a dávajú nádej

Okrem skrytých posolstiev, morálnych hodnôt a návodov na život, samozrejme, rozprávky rozvíjajú fantáziu. Ilustračná snímka: pixabay.com

Rodinná mediálna výchova sa môže prejaviť práve na Vianoce, keď celé rodiny sedia pri televízore a prepínajú programy. „Podstatou mediálnej výchovy je podľa mňa to, aby sa človek naučil kriticky myslieť a vyberať si z množstva mediálnych obsahov.

Z vlastnej skúsenosti viem, že rodičovská regulácia je tu potrebná, lebo dieťa túži pozerať, obrázky sú preň príťažlivé - vidím to sama na svojom synovi. Pamätám si, keď som bola malá a mali sme doma pred Vianocami televízny program, vyškrtala som si, kde a kedy pôjdu moje obľúbené rozprávky.

A toto už je – hoci vtedy som to ešte nevedela – prvý krok rodinnej mediálnej výchovy – vybrať si dopredu to, čo chceme pozerať, a pritom dať určitú mieru slobody aj deťom.

Ale zase na to sme rodičia - keď vieme, o čom tá-ktorá rozprávka je -, aby sme to ustrážili,“ vysvetľuje Viktória Norisová. „Skúsenosťou na vlastnom dieťati sme s manželom dospeli k tomu, že náš dvaapolročný syn Martin má večer vyhradenú svoju hodinu, keď pozerá svoje obľúbené rozprávky, ale cez deň nie.

Nie som totiž zástanca toho, aby sme dieťa úplne odstavili od televízie, je však dôležité určiť si časový limit a spoločne vybrať program, ktorý je pre naše dieťa vhodný.“

Obavy o hlavných hrdinov
Podľa Viktórie Norisovej je niekedy ťažké nájsť pre chlapcov vhodných hrdinov. „Uvedomujem si to čím ďalej tým viac ako mama chlapca - aby rozprávky, ktoré sleduje, neboli len o vybíjaní si násilia.

Náš syn má rád rozprávku o vláčiku Tomášovi; rozprávku o červenom traktoríku, ktorým farmár Standa pomáha v komunite; tiež sa u nás tešia obľube seriály A je to!, Macko Uško, Bambuľka či Krtko.

Určite je to aj naším rodičovským vplyvom, že sme to synovi párkrát pustili. Má svoje obľúbené diely, ale sú i také časti z A je to!, o ktorých vyslovene povie, že toto nechce pozerať, lebo má strach o Pata a Mata, že si ublížia.“

Ten istý príbeh totiž môže jedno dieťa spracovať bez problémov, iné ho však môže prežívať veľmi citlivo až s emočným vypätím.

„Pri návšteve divadla, kina alebo sledovaní televízie je dôležité, aby bol rodič pri dieťati, lebo môže dôjsť v inscenácii či vo filme k situácii, ktorej sa dieťa zľakne alebo ju emočne nebude schopné spracovať.

A tu rodič musí vedieť primerane zareagovať, poznať, na akej úrovni jeho dieťa dokáže spracovať dané príbehy. Poznám dievčatko, ktoré dokáže rozplakať aj situácia, ktorá by nerozplakala iné dieťa. Isteže, môže byť za tým aj skrytá fóbia, napríklad z nejakého zvieraťa. Ak sa potom toto zviera v rozprávke objavuje, môže to spôsobiť u malého diváka neprimeranú reakciu.“

Spoločné čítanie je nenahraditeľné
Čo sa týka rozprávok, Norisovci synovi veľmi veľa čítajú.

„Začali sme mu čítať, už keď bol bábätko. Večernú rozprávku mu vždy číta manžel. Najskôr sme mu príbehy vyberali my. Teraz si už však väčšinou vyberá sám, ale aj tu fungujeme na osvedčených príbehoch, ako Mach a Šebestová, O psíčkovi a mačičke, Kozliatka, Maxipes Fík a Nevedko. Máme doma veľkú knižnicu, dve police sú len detské knihy. Nosíme ich so sebou takmer všade, na dovolenku, keď cestujeme v aute, k lekárke...“

Viktória Norisová zdôrazňuje, že na čítaní rozprávok je neoceniteľne hodnotný práve spoločne strávený čas.

„Dieťa vie, že rodič, ktorý mu číta alebo rozpráva rozprávku, je tam v danej chvíli iba preň. Pravdaže, aj pri spoločnom sledovaní televízie sú dieťa a rodič v izbe vedľa seba, ale už ich pozornosť púta obrazovka; čítanie či rozprávanie rozprávok má svoju vlastnú pridanú hodnotu.“

Rozprávky sú studnicou morálnych hodnôt
Vianočný čas sa viac než iné obdobia roka spája s rozprávkami; televízne kanály ponúkajú všetky možné rozprávky; veľa detí si pod stromčekom nájde rozprávkovú knihu, ktorú si budú čítať samy alebo im ju budú čítať rodičia či starí rodičia.

Čas na rozprávku by sme si však mali nájsť všetci – bez ohľadu na vek - aj inokedy počas roka. Lebo aj vďaka rozprávkam môže náš morálny kompas ukazovať správny smer.

„V klasických rozprávkach sú generáciami overené posolstvá, teda to, prečo by mali byť rozprávky súčasťou nášho života. Jedným z hlavných dôvodov je, že ponúkajú skryté návody na život - vidíme tam prekonávanie prekážok aj istú mieru osamostatnenia sa.

Isteže, malé dieťa to ešte nevníma pohľadom dospelého človeka, ale niekde v podvedomí sa mu ukladá, že hlavný hrdina nato, aby získal princeznú, polovicu kráľovstva alebo iný dobrý či vznešený cieľ, musel prekonať isté prekážky; teda dieťa zisťuje, že nič nie je len tak, zadarmo, bez akéhokoľvek pričinenia.

Najprv sa hlavný hrdina musí vzdať sebectva, egoizmu, zaprieť sám seba. Väčšina rozprávok je v tomto smere morálnou studnicou hodnôt. Rozprávkami si môžeme veľmi pomôcť aj pri výchove detí.

Nájdeme v nich rôzne situácie, s ktorými sa azda každé dieťa v živote stretne. Ako by mala vyzerať súrodenecká súdržnosť, prezentuje rozprávka o Jankovi, Marienke a perníkovej chalúpke; aké sú dôsledky neposlušnosti, vidíme v rozprávke o Červenej čiapočke.

Okrem skrytých posolstiev, morálnych hodnôt a návodov na život, samozrejme, rozprávky rozvíjajú fantáziu,“ vysvetľuje Viktória Norisová a dodáva, že cez tieto príbehy si dieťa môže odžiť svoj vlastný príbeh, ba dokonca i traumu alebo vnútorné trápenie. „Preto sú niektoré deti rady, keď si opakovane pozerajú alebo čítajú isté rozprávky.“

„Osudová“ rozprávka a „osudový“ hrdina
Azda každý z nás má svoju obľúbenú, možno metaforicky povedať „osudovú“ rozprávku a „osudového“ hrdinu. S čím to súvisí? „U každého je osudová rozprávka iná a iný je aj osudový hrdina, lebo niekto sa cíti ako Alica v krajine zázrakov, druhý ako Anna zo Zeleného domu, ďalší ako Dievčatko so zápalkami, lebo mal či má podobnú životnú situáciu.

Veľmi ma oslovil príklad na blogu citajmesispolu.sk, ktorý opisuje,  ako anglický spisovateľ Charles Dickens (1812 - 1870) svojimi príbehmi spájal ľudí. Svoje romány písal v období technickej revolúcie, vtedy však bola aj obrovská chudoba.

Každý si nemohol dovoliť kúpiť noviny, preto keď vyšla v novinách časť niektorého jeho príbehu, ľudia sa stretávali a čítali si ich pri krboch. V istom zmysle ich Dickensove príbehy zachránili, lebo im dávali nádej a vytvárali z nich spoločenstvo.

V týchto a mnohých iných románoch, ale aj v ďalších umeleckých stvárneniach rozličných tém ľudia nachádzajú vnútornú katarziu - očistenie, nádej a, pravdaže, aj zábavu. Osudový príbeh a postavu si nájde každý podľa seba a podľa situácií a obdobia, ktoré prežíva.“

Naivné, čakajúce krásky sa zmenili na sebavedomé ženy
V tradičných rozprávkach sú hlavné hrdinky zväčša pracovité, naivné, pasívne čakajúce krásky, ktoré nakoniec vyslobodil princ.

„Hlavnou podstatou týchto rozprávok je odpútať sa od zlej macochy, zvyšku rodiny a nájsť si životného partnera. No moderné hrdinky - a vidíme to už aj v Troch orieškoch pre Popolušku, ktoré vznikli v roku 1973, teda v spoločensko-politickom období, keď ženy boli emancipované budovateľky a pracovali v továrňach - sú sebavedomé, jazdia na koni, strieľajú z luku, nosia mužské oblečenie aj účes.

Popoluška z roku 1973 sa veľmi podobá súčasným hrdinkám veľkých animovaných celovečerných filmov, ktoré však už nie sú rozprávkami v pravom zmysle slova.

Pravdaže, vystupujú v nich rôzne princezné a ďalšie hrdinky, ale všetky sú samostatne rozhodujúce sa ženy, ktorým nejde ani tak o to, aby si našli životného partnera a vydali sa, ale v prvom rade si chcú splniť svoj sen, ako napríklad Rapunzel z animovaného filmu Na vlásku.

Hoci sa v týchto príbehoch nájde aj svadba, nie je to vrchol filmu. A čo je dôležité – na rozdiel od akčných žien sú tu mužskí hrdinovia zobrazení ako ,flákači´ – to vidíme aj v Troch orieškoch pre Popolušku – ktorých treba ,dať do laty´.

Princ sa síce na bále do Popolušky zaľúbi a zmení sa; ale nezaľúbi sa do nej preto, že je pracovitá, veď ju nikdy nevidel pracovať. V moderných animovaných filmoch sa princovia a rytieri už akosi neobjavujú, sú tu skôr rojkovia alebo zbojníci, ale psychicky i fyzicky silné hrdinky z nich vychovajú mužov.

Neznamená to však, že by tieto rozprávky boli zlé, je však potrebné uvedomiť si tento posun u hlavných predstaviteľov a vedieť pomôcť dieťaťu vyhodnotiť, do akej miery a v akých vlastnostiach sa im chce podobať,“ vysvetľuje Viktória Norisová a dodáva, že v týchto animovaných filmoch, ktoré sa síce javia ako rozprávky, došlo k veľkému zlomu.

„Staré animované rozprávky spred niekoľkých desaťročí boli tematicky i žánrovo niekde inde. Dnes už cieľovou skupinou nie je výhradne detský divák, lebo tieto filmy majú ambíciu pritiahnuť do kín a k obrazovkám celú rodinu. Preto tu hovoríme o rodinnom divákovi a rodinnom filme.

Obsahovo sa tieto filmy zmenili v tom, že ponúkajú viacero vážnych tém, napríklad film Hľadá sa Nemo spracúva vzťah otca a hendikepovaného syna; istú pripútanosť a strach o syna – toto však malé dieťa pri sledovaní rozprávky neodčíta.

Alebo v Ľadovom kráľovstve je so všetkou vážnosťou predstavený divákom turbulentný vzťah dvoch sestier - no aj na pochopenie týchto súvislostí musí detský divák dorásť.

Tieto filmy miešajú rôzne žánre, a tak zasiahnu oveľa širšie a rôznorodejšie publikum. Napríklad Hľadá sa Nemo je dráma, psychologický film i road movie, ale sú tam aj odkazy na horor, konkrétne na scénu z filmu Shining (1980, réžia Stanley Kubrick). Keď dospelý divák videl tento horor, spojí si to, ale dieťa o tom, samozrejme, nemôže vedieť.“

Tajomstvo úspechu týchto veľkých animovaných filmov, ktoré sa v posledných rokoch stali doslova celosvetovým fenoménom, spočíva podľa Viktórie Norisovej jednak vo vizuálnej príťažlivosti a jednak v obrovskej marketingovej kampani.

„Ich hrdinovia často už v marketingu predbehnú samotný film; napríklad deti vedia, kto je McQueen, hoci nevideli rozprávku o autíčkach. Okrem toho, vždy sa v týchto animovaných filmoch vyskytuje postavička, ktorá je sympatická aj tomu najmenšiemu divákovi, napríklad veverička v Dobe ľadovej.

Detský divák sleduje túto postavičku a nepotrebuje zložitú zápletku. Na druhej strane dospelý divák si nájde to svoje práve v zložitej zápletke, ktorej dieťa ešte celkom dobre nerozumie. Preto je dôležité, aby rodič takýto animovaný film dieťaťu vysvetlil, pravdaže, primerane jeho veku.“

Za dobro sa oplatí bojovať
Na rozprávkach je, samozrejme, „top“ – najlepšie - to, že majú takmer vždy šťastný koniec. Viktória Norisová o tom hovorí: „So šťastným koncom súvisí už spomínaná nádej, že dobro vždy zvíťazí nad zlom.

Aj keď v realite to nie je vždy tak, nemôžeme malému dieťaťu polopatisticky povedať, že život je o inom; dieťa na to postupne príde aj samo, ale ide o to, aby v sebe malo zakódovanú myšlienku, že za dobro sa oplatí bojovať. Keby sme dieťa vychovávali v tom, že možno robiť zlo, alebo že pre dobro netreba nič robiť, malo by to asi zdrvujúci efekt.“

V rozprávke musí byť takisto jasne rozlíšené, kto je dobrý a zlý. „Ak to tak nie je, tak rozprávka nie je dobrá. Nemali by tam byť postavy, o ktorých nevieme dieťaťu povedať, kto je kladný hrdina a kto záporný.

Lebo postavy z týchto rozprávok si dieťa môže prenášať do svojich hier. Dieťa sa síce môže hrať aj na to, že je zlý hrdina, ale musí vedieť, že zlo, ktoré táto negatívna postava pácha, bude mať následky a bude potrestané.“

Nebezpečné násilie
Kedy je násilie v rozprávkach nebezpečné? „Keď nie je potrestané,“ upozorňuje Viktória Norisová a pokračuje: „Keď prináša úspech tomu, kto ho pácha. Keď ho robí filmový herec alebo postavička, ktorá je sympatická - lebo vtedy mu/jej to odpúšťame.

Keď ho vykonáva skupina a nie jednotlivec - vtedy sa účinok ešte znásobuje. Keď slúži nejakému vyššiemu cieľu a povieme, že niekto niekoho zabil preto, lebo to bolo dobré - ale tento vyšší cieľ nemusí byť pozitívny. Keď prostredie prijíma násilníka. A keď je násilie podrobne, realisticky vykreslené.

Toto je problém moderných, agresívnych seriálov. Prehnaná agresia sa potom premieta aj do detských hier. Kedysi sa chlapci hrali na rytierov, ktorí mali úmysel niekoho zachrániť, nie niekoho zničiť; a chceli získať princeznú. Dnes sa vo filmoch prezentuje úplne iný typ ,hrdinu´.

No zlo ako také je v príbehoch potrebné. Nemôže byť rozprávka iba dobrá a ružová, lebo práve zlom sa dobro umocňuje. Aj zlo má v rozprávke svoje miesto, podstatu a význam, ale dôležité je, že musí byť porazené. Keď zlo nie je v rozprávke potrestané, ba dokonca víťazí, potom to nie je rozprávka a je z toho problém.“

Existuje množstvo teórií o vplyve násilia na deti, každý psychológ to vysvetľuje zo svojho pohľadu, je k tomu veľmi veľa výskumov. „Jedni hovoria, že je tam priame pôsobenie - že to vidím a hneď to urobím; iní, že tam priame pôsobenie nie je.

Dôležitú úlohu v tomto prípade však zohráva rodinné prostredie. Ak dieťa žije v harmonickom prostredí, potom dôsledok, efekt nebude taký zničujúci ako u detí, ktoré žijú v disharmonických a dysfunkčných rodinách, kde zlyháva komunikácia a kde sa reálne násilie aj prejavuje. Samozrejme, platí, že keď budeme niekoho ustavične vystavovať negatívnym obsahom a podporovať ho v tom, tak sa to do psychiky a podvedomia dieťaťa dostane.“

Niektoré animované seriály sú príkladom takzvaného happy violence (vo voľnom preklade smiešne násilie). „Napríklad na Tomovi a Jerrym je nebezpečné, že tam nevidíme dôsledok násilia. Keď si fyzicky ublížia, keď myš odsekne kocúrovi labku, hneď mu labka dorastie. V reálnom živote to tak nie je. Dieťa si neuvedomuje dôsledky násilného činu, lebo ich v animovanom príbehu nevidí.“

Rozprávka na dobrú noc
Keď sa kedysi povedalo Večerníček, každý vedel, o čo ide. Obľúbené televízne rozprávky si pamätáme aj vďaka skvelému dabingu našich hercov vrátane Karola Machatu či Jozefa Kronera a mnohých ďalších.

„Dnes však existujú nielen dévedéčka, ale špecializované televízne rozprávkové kanály, takže rozprávka na dobrú noc už nemá také čaro. Večerníček mal však špecifickú dramaturgiu, lebo je dôležité, aby dieťa nezaspávalo s negatívnym pocitom, preto by rozprávky na dobrú noc mali byť také, aby dieťa nevyrušili, ale aby navodili pokojnú atmosféru.

Anna Minichová, autorka námetu a scenára znelky Dedka Večerníčka, vo svojej knihe dávala radu, ako by mala rozprávka na dobrú noc vyzerať: podľa nej by mala rozprávka pobaviť, pohladkať a vzbudiť v dieťati príjemný pocit krásna a iba mu pošepkať myšlienku, nie prvoplánovo, len podvedome.

Rozprávka na dobrú noc by mala byť upokojujúca, smutne ladené príbehy nie sú vhodné pred spánkom. Aj keď chceme rozprávať morálne ladené ponaučenie, tak radšej cez deň,“ vysvetľuje Viktória Norisová.

V hlavnej úlohe dieťa s hendikepom
Oproti klasickým stoja moderné rozprávky, ako je napríklad vynikajúci slovenský projekt Mimi a Líza. Jedno dievčatko je zdravé, druhé nevidiace. Viktória Norisová veľmi oceňuje nielen Mimi a Lízu, ale aj ďalšie podobné projekty.

„Pred niekoľkými rokmi ma na festivale Bienále animácie Bratislava prekvapilo, že sa v premietaných pásmach vyskytlo viacero snímok zameraných na problematiku hendikepovaných: okrem seriálu Mimi a Líza to bol český večerníčkový seriál Najmenší slon na svete o slonovi, ktorý nevyrástol ako ostatné slony; a krátky španielsky film Cuerdas o mentálne i fyzicky hendikepovanom chlapcovi.

Všetky tieto tri dielka mali obrovský úspech u detského publika. Najmenší slon na svete v sebe nesie skrytý návod pre rodičov, ktorí sa nevedia zmieriť a prijať inakosť svojho dieťaťa a zároveň vtipnou formou približuje úskalia integrácie medzi vrstovníkov.“

Tieto dielka ukazujú, že nie všetky rozprávky sú len o zdravých deťoch; a dávajú aj návod pre rodiny, ako sa majú správať k hendikepovanému členovi. „Vo filme Cuerdas vystupuje je hlavnou hrdinkou dievčatko Mária.

Do školy, ktorú navštevuje, prichádza hendikepovaný chlapček. Dievčatko sa ho ujme, vymýšľa s ním rôzne kúsky, pokúša sa ho za každú cenu zapojiť do života v škole. Chlapček však zomiera, nedochádza tu teda k žiadnemu zázračnému uzdraveniu.

Príbeh sa však nekončí smrťou chlapčeka, ale tým, že sa z dievčatka, ktoré mu pomáhalo, stáva učiteľka v škole pre hendikované deti. Veľkou devízou všetkých týchto troch príbehov je, že problematiku hendikepovaných nevykresľujú žiadnymi stereotypmi, ale ponúkajú reálne návody/vzorce správania, ako sa k takýmto ľuďom môžeme priblížiť.“