S donom Titusom mi to nevyšlo

Rodák zo Šulekova sa narodil 28. októbra 1928 ako najmladší z troch chlapcov rodičom Štefanovi a Anne, rodenej Vachanovej. Okrem toho početnú rodinu tvorili aj štyri sestry. Hoci sa rodičia snažili, nemohli si dovoliť podporovať syna v štúdiu.

Útly chlapec bol veľmi bystrý a šikovný. Pozdával sa miestnemu učiteľovi Jánovi Bodovi, a tak ho spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi vybral, že pôjdu ďalej do školy, na gymnázium.

Povojnové roky boli veľmi ťažké, ale napriek komplikovanému stredoškolskému štúdiu nakoniec absolvoval maturitu na gymnáziu v Malackách.

Semienko povolania
Pri otázke ako sa zrodila jeho túžba stať sa saleziánom odpovedá jednoznačne. „Mal som príklad dvoch kňazov. Prvým bol mamin brat Alojz Vachan, ktorý pred druhou svetovou vojnou odišiel do Portugalska na misie.

A rovnako Jozef Kaiser, brat učiteľa Antona pôsobiaceho v Šulekove, ktorý tiež patril do saleziánskej rehoľnej rodiny.“

Problémy s naplnením sna začali už po vstupe k saleziánom. Počas štúdia a  pobytu v Šaštíne, po známej barbarskej noci v apríli 1950, ho štátna moc spolu s ďalšími saleziánmi internovala do sústreďovacieho tábora v Podolínci.

„Keď nás viezli do Podolínca, nevedeli sme, kam ideme. Domnievali sme sa, že nás vezú do Ruska. A tak niektorí chlapci počas cesty vyhadzovali z autobusu papiere, na ktorých oznamovali svetu, sme saleziáni a odvážajú nás nevedno kam.“

Prvé vážne skúšky
V Podolínci boli veľmi ťažké podmienky. Ak chcel niekto ísť na toaletu, musel pol hodiny búchať na dvere, aby mu niekto prišiel otvoriť. Šok zažil, keď zistil, že jeden z tých, čo ich strážili, bol spolužiak, s ktorým bol učiteľom vybratý, že budú po základnej škole pokračovať v štúdiách.

Komunistickí ideológovia sa ich snažili preškoliť. „Každý deň hodinu ráno a hodinu večer nás štátny zmocnenec presviedčal, že ak podpíšeme súhlasné stanovisko, ráno nás pustí domov.

Nikto nepodpísal. A tak nám sľúbil, že zhnijeme v celách.“ Počas cesty do Kostolnej pri Trenčíne, kde malo pokračovať „vzdelávanie“ v pokrokových ideách, sa u Alojza prejavili silné reumatické ťažkosti, a tak nakoniec skončil v nemocnici v Trenčíne spolu s Cyrilom Buranom, ktorý neskôr pôsobil ako salezián v Nemecku.

Pobyt v nemocnici mu síce pomohol, ale len čiastočne. Diagnóza progresívna polyartritída mu niekedy spôsobovala nepredstaviteľné problémy. Nedokázal sa vôbec zohnúť, narovnať a chodiť.

Napriek tomu po návrate domov prišla pozvánka na vojenské odvody. Neváhal a išiel si splniť svoju občiansku povinnosť. Až na druhýkrát ho definitívne zbavili vojenskej povinnosti.

Život v civile
Keď sa vrátil z Podolínca, začal viesť normálny občiansky život. „Nechcel som žiť z mozoľov svojich rodičov, a tak mi priateľ pomohol zamestnať sa ako účtovník v elektrárňach.“

Zostával aj naďalej tajne v kontakte so saleziánmi a premýšľal, ako naplní svoju túžbu. Vedel, že doma nemá šancu vyštudovať za kňaza. A tak neváhal ísť do veľkého rizika. V noci zo 7. na 8. apríla 1951 išli viacerí saleziáni s donom Titusom po tretíkrát v nádeji, že prejdú cez rieku Moravu a naplnia tak svoje sny o duchovnom povolaní.

Vysoká hladina rieky urobila škrt cez rozpočet. Navyše akcia už bola prezradená a z 22 účastníkov posledného pochodu nezaistili iba piatich. Medzi nich patril aj Alojz Pestún, ktorému sa podarilo vrátiť domov.

„Na železničnej stanici v Leopoldove som premýšľal, či ma príslušníci Štátnej bezpečnosti nečakajú pred domom, tak som išiel najskôr k bratovi.“ Našťastie po nevydarenom úteku mu dali pokoj a on pokračoval v normálnom civilnom živote. 

Na druhý pokus
Druhá šanca prišla v deň narodenín toho istého roku. Teraz už pomohol kňaz František Reves. Pomocou gumeného člna sa to podarilo a preplavili sa na druhý breh.

„Tu čakal rakúsky kňaz, ktorý nás vzal k saleziánom. Vyšetrovali nás asi dva týždne, či nie sme špióni. Nemal som totiž pas, len občiansky preukaz.“ Neskôr chceli prejsť do Talianska, ale aj tam ich na prvý pokus zadržali na hranici. „Išli sme ako slepí za šťastím,“ hovorí páter.

Po ďalšom pokuse vyhladovaní a vymrznutí prešli až do známeho lyžiarskeho strediska Vipiteno a tam ich už čakal kňaz, ktorý ich vzal do Turína. Najskôr sa páter Alojz vzdelával vo filozofii a formačne pracoval asi tri roky s chlapcami. Potreboval sa zdokonaliť v taliančine.

Prvý rok teológie začal v Taliansku, ale  ukončil ho až v Aptose v Kalifornii. Vysvätený za kňaza bol 13. júna 1959 vo Watsonville. Pôsobil ako učiteľ a knihovník na stredných školách v Bellflower, Richmonde a Aptose.

Zakladal knižnice a vždy ochotne pomáhal, kto prišiel za ním a potreboval pomoc. O skúsenosti so zakladaním knižnice ho požiadali po roku 1989 aj saleziáni v Bratislave.

Doma a za morom
Po úteku zatiaľ dôkladne prehliadli jeho bratislavský byt a nevynechali ani rodičovský dom. „Večer vzali na výsluch rodičov, pričom otec musel na kolená a pri otázkach utŕžil ponižujúce údery od vyšetrujúcich.“

Otec mu vyčítal, prečo mu o tom nepovedal. Páter Alojz mu vysvetlil: „Čím menej viete, tým pre vás lepšie.“ Nakoniec otec uznal, že mal pravdu. Keď sa mohol po 16 rokoch bez obáv zo zatknutia vrátiť domov, mama mu vyčítala, že v deň odchodu za hranice jej klamal.

„Povedal som jej totiž: ,Keď sa nevrátim dnes večer, nevrátim sa ani budúci týždeň.' Mama ja som ti nikdy neklamal, len som nepovedal pravdu,“ dodáva s úsmevom.

Americkí úradníci nás na začiatku schladili, keď sme hovorili o našich očakávaniach zo slobody a z nových pomerov: „Buďte pripravení aj na sklamanie.“ Napriek tomu možnosť slobodného kňazského pôsobenia mu vždy dávala silu.

„Za morom cítim väčšiu profánnosť ako na Slovensku. Hoci i tu sa veľa zmenilo. Cítim však, že je tu stále väčšina veriacich, ktorí nie sú len formálne verní Božím prikázaniam. Zdá sa mi, že v Amerike veľa ľudí chodí do kostola len preto, aby si splnili povinnosť. I keď ani to nemôžem úplne zovšeobecňovať.“

Hlboko prežívané kňazstvo
Otec Alojz skromne priznáva: „Nie som kazateľom, ale veľa ľudí za mnou prichádza ako za človekom.“ Niekedy kňazi v západnom svete hovoria, že už nemajú koho spovedať.

Páter má však inú skúsenosť a pridáva: „Zatiaľ máme dobrých hriešnikov. Som vďačný za každého z nich. Pri svätej spovedi chcem vždy zmierniť napätie, s ktorým prichádza penitent.

Stalo sa mi, že penitent odpadol pri svätej spovedi. Aj preto chcem odľahčiť situáciu napríklad žartom, lebo aj tak Pán Boh najlepšie vie, ako úprimne to hriešnik myslí.“

V Amerike mu najviac chýbala komunita slovenských saleziánov a naše ľudové piesne. „Keď som sa stretával so Slovákmi žijúcimi v Kalifornii, nikdy nechýbali po svätej omši známe pesničky z domoviny.

Aj dnes s radosťou zanôti Kukučka z lesa vylietla alebo Pod tatrou býva. Nenárokuje si predkladať svoje životné skúsenosti ako vzor. Hovorí: „Môj život je rovnakej hodnoty ako kohokoľvek iného.

Jedny Vianoce som strávil v Innsbrucku ako bezdomovec v kabáte na ulici. Každý človek dokáže prežiť hlad, zimu, nepriazeň situácie. V Podolínci sme si varili na ruskom samovare polievku z vrán. Ale ak má človek vieru, dokáže zvládnuť aj predtým nepredstaviteľné veci.“

Po chvíľke mlčania nám posiela tieto slová: „Daj nám Bože silu vždy plniť tvoju vôľu, za akúkoľvek cenu!“