Selfie si vnútri kostola radšej nerobte

Slušné oblečenie i správanie. Prečo by na to mal človek vôbec dbať, keď ide do cudziny, kde ho nikto nepozná a kam sa už možno v živote nevráti? „Forma dat esse rei – forma je prejavom podstaty. Slušné šaty a o to viac správanie definujú vnútro človeka,“ vysvetľuje Ján Majerník.

Ešte viac to podľa neho platí pri návšteve chrámov, ktoré sú Božím domovom a miestom náboženskej úcty.

Príprava na výlet

Návšteve kultúrnych pamiatok a kostolov by mala predchádzať príprava, ktorá prebehne najlepšie už doma.

„Pokiaľ si účastník zájazdu naštuduje aspoň predbežné informácie o pamiatkach, ktoré podľa programu navštívi, pomôže mu to sústrediť sa na dôležité detaily, aby mal ucelený obraz. Obzvlášť to platí o náboženských pamiatkach, kde prepojenie s duchovným odkazom pomôže prehĺbiť vnútorný zážitok,“ radí Ján Majerník.

Thank you, danke, hvala, köszönöm, grazie – naučiť sa poďakovať v jazyku krajiny, kam prichádzate, by malo byť súčasťou každej prípravy na výlet do zahraničia. Vhodné je osvojiť si aj ďalšie základné frázy, ktoré sú nielen praktické, ale tiež prejavom vášho slušného správania.

„Myslím si, že aspoň niekoľko základných slov ako ahoj, ďakujem alebo dobrú chuť vzbudí sympatiu domácich ľudí k zahraničnému návštevníkovi. K slušnosti patrí stavať mosty komunikácie a nie vytvárať prekážky,“ hovorí sprievodca pútnikov.

Etiketa v chrámoch

Etiketa návštevy náboženských objektov sa líši podľa vyznania a aj podľa krajín. Preto je potrebné byť pozorný a pri vstupe do takýchto objektov sledovať usmernenia.

„V mnohých krajinách nie je možné navštíviť sunitské mešity, v Saudskej Arábii dokonca miesta ako Mekka a Medina sú mimo limitu návštev pre nemoslimov. V Turecku či Albánsku zasa tieto pravidlá takmer neexistujú,“ približuje Ján Majerník.

Aj pri návšteve kresťanských chrámov sa môžete stretnúť s rozdielmi v rozličných krajinách.

„Ruskí, ale aj grécki pravoslávni vo Svätej zemi si na mnohých miestach neželajú kresťanov iných denominácií, zatiaľ čo v ich vlastných krajinách im táto prítomnosť vôbec neprekáža. Vo všeobecnosti platí úcta k miestnym náboženským zvykom. Napríklad rešpekt k vyhradeným miestam pre mužov či ženy v mešitách a synagógach. Dôležité je nenástojiť na vlastných predstavách,“ odporúča sprievodca.

Rozdielnosti u kresťanov

Návšteva chrámov v Taliansku či Chorvátsku sa zo stránky etikety od slovenských kostolov veľmi nelíši. V prímorských krajinách možno vidieť ženy s vejárom, ktoré sa počas bohoslužby ovievajú. To je prípustný doplnok, najmä počas letných mesiacov, ak v kostole nie je klimatizácia.

S výraznejšími odlišnosťami sa však môžeme stretnúť v kresťanských chrámoch napríklad v Grécku, kde nie je veľa rímskokatolíckych kostolov a na bohoslužbu sa tam dostanete iba v chrámoch inej kresťanskej denominácie.

„V južnej a východnej Európe prevažujú ortodoxní kresťania, ktorí sú konzervatívnejší vo svojich zvyklostiach ako kresťania v iných častiach Európy. V mnohých pravoslávnych kostoloch sú napríklad počas bohoslužieb ženy oddelené od mužov. Rušivé je zasa to, keď ľudia prichádzajú a odchádzajú z dlhých bohoslužieb bez pevných pravidiel. I tam sa očakáva flexibilita a úcta k miestnym zvyklostiam,“ vysvetľuje Ján Majerník.

Bohoslužba v inom jazyku

K aktívnej účasti na bohoslužbe patrí aj zapájanie sa do liturgie. Nie vždy však ovládame miestny jazyk, a tak je náročné správne odpovedať na kňazove liturgické výzvy. Vhodné je vtedy odpovedať po slovensky alebo sledovať liturgiu v tichosti?

„Alternatívou, ktorú v takomto prípade odporúčam, je modliť sa v tichosti a neznepokojovať rytmus modlitby väčšiny v inom jazyku,“ radí sprievodca pútnikov.

Dobrým spôsobom, ako plnohodnotne prežiť liturgiu napriek jazykovej bariére, je prečítať si čítania daného dňa vopred. Pri bohoslužbe potom môžeme vnímať jej samotný priebeh a to, akým spôsobom nás presahuje to tajomstvo, ktoré sa pri svätej omši slávi.

Vhodné správanie

Pri návšteve sakrálnych pamiatok by sme mali medzi sebou komunikovať potichu. Citliví voči okoliu by sme mali byť aj v prípade, keď sa rozhodneme pomodliť.

„Hlasnú modlitbu v kresťanských a najmä v chrámoch iných náboženstiev by som z rešpektu a náboženskej senzibility neodporúčal, najmä počas bohoslužieb,“ hovorí Ján Majerník.

Upozorňuje aj na iný neduh, ktorý sa začal vyskytovať s rozvojom moderných technológií. „Vyhľadávanie informácií na tablete či v mobilnom telefóne v kostole je prejavom necitlivosti.“ V súvislosti s modernými technológiami netreba zabudnúť ani na slušnosť pri vyhotovovaní fotografií.

„Selfie a skupinové fotografie by som radil urobiť vonku, nikdy nie vnútri chrámov, ktoré sú Božím domovom a miestom rezervovaným na modlitbu,“ odporúča sprievodca.

Letný outfit

Samostatnou kapitolou pri návšteve pamiatok a chrámov je oblečenie, ktoré by sa malo vždy prispôsobiť lokálnym zvyklostiam.

„Nikto by nemal v takýchto situáciách odhaľovať citlivé časti tela. Lepší je zdravý konzervativizmus ako arogancia a nedostatok citlivosti. Týka sa to aj vyzutia obuvi, nielen v mešitách, ale aj v mnohých kresťanských objektoch v Egypte či v Indii,“ spresňuje Ján Majerník.

V niektorých prímorských rekreačných strediskách sa môžete stretnúť s väčšou toleranciou letného oblečenia v chrámoch, inde zasa s letným zovňajškom nepochodíte.

Ako sa na to pozerá skúsený sprievodca a kňaz? „Tolerancia v prímorských lokalitách je určite na mieste. Z mojej skúsenosti sa však v niektorých krajinách v tomto smere preháňa. Počas liturgie sa očakáva vhodné oblečenie nielen od celebranta, ale aj od zúčastnených veriacich.“

Miestne zvyky

Nie vždy je možné pripraviť sa na všetky odlišnosti. Niekedy sú zvyky rozdielne aj v rámci jednej krajiny. Napríklad s fotografovaním v chráme nemusia mať miestni problém, inde je táto možnosť spoplatnená a na ďalšom mieste to zasa nie je vôbec prípustné.

„V byzantských kostoloch je neúctivé fotiť ikony. Podľa ortodoxných židov si zasa napríklad všeobecne na fotografii človeka privlastňujete Boží obraz, na ktorý je každý stvorený. Preto by sa inteligentný turista radšej mal snažiť vyhovieť miestnym zvykom,“ konštatuje sprievodca.

Líšiť sa môžu zvyky aj v otázke odmeňovania sprievodcu. „Sú krajiny, napríklad Japonsko, kde sa neočakáva všimné pre miestneho sprievodcu. Ale v Egypte je to zasa pre sprievodcu jediný finančný príjem,“ vysvetľuje rímskokatolícky kňaz Ján Majerník, ktorý má tridsaťročné skúsenosti so sprevádzaním pútnikov.

Svoje pravidlá má však aj nákup suvenírov. Niekde sa doslova očakáva zjednávanie, človek by však za každú cenu nemal stláčať sumu čo najnižšie. „Nákup suvenírov pomáha miestnej ekonomike a provízia z nákupu môže pomôcť miestnym sprievodcom či šoférom.“