Slovenská rehoľníčka žije v pápežovej vlasti

Sestra Mária Rušinová pochádza z obce Slovenská Ves na východnom Slovensku. V Argentíne žije a misijne pôsobí od septembra 1998, to znamená, že na jeseň je to 23 rokov.

Príďte a uvidíte

Mária pôsobila v rôznych oblastiach krajiny a o aktuálnom mieste hovorí: „Momentálne sa nachádzam v provincii Santiago del Estero, v malom mestečku Nueva Esperanza. V týchto dňoch sme virtuálne oslavovali 468 rokov od jeho založenia.“

Dĺžka pobytu i osobná skúsenosť predurčujú, že sestra Mária Rušinová je na slovo vzatou osobou, aby nám predstavila krajinu, z ktorej pochádza pápež František. Vysvetľuje nám, ako ju s odstupom času vníma: „Je veľmi ťažké odpovedať pár slovami. Príďte a uvidíte,“ naznačuje s úsmevom.

A pokračuje: „Argentína je svojou rozlohou obrovská krajina, ôsmy najväčší štát na svete s rozlohou 2 780 400 štvorcových kilometrov, s počtom obyvateľov takmer 45 miliónov. Rozdeľuje sa na 23 provincií a jedno autonómne mesto. Hlavné mesto je Buenos Aires, z ktorého pochádza i pápež.

Štát sa rozprestiera pozdĺž južnej časti latinskoamerického kontinentu. Argentína je skutočne veľmi pekná krajina s bohatým a rozmanitým prírodným bohatstvom, kultúrou i obyvateľstvom. Na značnej časti územia, i keď v menšine, sa ešte nachádza domorodé obyvateľstvo (aborigenes), ktoré si stále zachováva svoje zvyky, reč a tradície.“

Škola života

Jedinečnosť a autenticitu tejto juhoamerickej krajiny podčiarkujú aj nasledujúce slová sestry Márie Rušinovej: „V čom je jedinečná? Možno v tom, že tu ľudia pijú maté – nápoj priateľstva z listov cezmíny paraguajskej a na ražni opekajú približne osem až desať kilogramov vážiace lechoncito – malé prasiatko.

Musím podotknúť, že je veľmi chutné. Argentínčania sú veselí, vždy si nájdu príležitosť na oslavu. Hoci aj pri skromnom stolovaní – oslavuje sa aspoň tak, že sa viacerí neformálne stretnú a každý si so sebou na pohostenie niečo prinesie. Rodáci pápeža Františka vedia byť veľmi solidárni s tými, ktorí trpia nejakým nedostatkom či chorobou.

Sú spontánni, odmalička milujú futbal a majú v úcte ženy, to ma veľmi milo prekvapilo. I keď som tu už 23 rokov, vždy je príležitosť čo-to objaviť, niečo sa naučiť a stojí to za to.“

Pri otázke, čo ju tam najviac oslovilo, sestra Mária Rušinová spresňuje: „Skôr by som to vysvetlila takto: Keď som po niekoľkých mesiacoch v našom provinciálnom dome v provincii Santa Fe v meste Esperanza dostala misijné určenie do pastoračnej komunity v provincii San Juan, v blízkosti pohoria Ánd, veľmi som sa potešila.

Dostať sa z mesta na vidiek je niečo podnecujúce. Naša komunita bola v menšej oblasti San Martín, kde sestry začali pôsobiť po jednom zo zemetrasení v roku 1987.

Stretnutie s realitou – vidieť ľudí, ktorí majú všetko zabezpečené, a naopak, iných v existenčnej núdzi s obzvlášť chatrným zabezpečením základných potrieb – je školou života. Iba počúvať alebo diskutovať o tom, že jedni majú veľa a ďalší takmer nič, je obrovský rozdiel od toho, keď túto realitu pocítite na vlastnej koži. Pre mňa samotnú to bol doslova šok.“

Pestrosť krajiny

Geograficky je Argentína neuveriteľne rôznorodá. „Každá provincia zaujme niečím iným, má svoje bohatstvo, ktoré stojí za to vidieť a navštíviť. Z množstva podnetov by som azda vybrala jeden historický – v provincii Misiones – ruiny bývalých jezuitských redukcií (misií) u domorodého kmeňa Guaraníov, ale tiež zemepisný: najväčší systém vodopádov na svete Iguazú na hraniciach medzi Argentínou a Brazíliou,“ hovorí sestra Mária Rušinová a dodáva:

„V južnej časti krajiny sa mi páčia ľadovce, napríklad jeden z najkrajších je Perito Moreno. Ďalej by som rada upozornila na provinciu Jujuy v severozápadnej časti Argentíny, ktorá je jedinečná svojou farebnosťou hôr. Tu sa nachádza takzvané pohorie siedmich farieb – Serranía de Hornocal.

Okrem prírodného do očí udrie aj nemateriálne bohatstvo, prejavujúce sa v kultúre, ktorú si miestni ľudia zachovávajú z pokolenia na pokolenie. Keďže táto časť štátu je v susedstve s Bolíviou, niektoré rituály sa zžili s jej obyvateľmi. Prechovávajú veľkú úctu k matke zemi ,Pachamama‘ a počas augusta i vo februári sa tam konajú karnevaly.

V provincii Jujuy som strávila deväť rokov, takže som túto časť krajiny s tamojšími ľuďmi a ich kultúrou mohla zažiť na vlastnej koži. Južnú časť Argentíny, provinciu Misiones poznám iba z rozprávania a prostredníctvom dokumentárnych záberov.“

Argentínčan nie je Európan

Môžeme predpokladať, že ľudia v Argentíne majú značne odlišný temperament od Európanov. Na otázku, ako sa prejavuje a akí Argentínčania vlastne sú, sestra Mária Rušinová objasňuje: „Temperament ľudí, samozrejme, závisí od toho, kde sa narodili, kde konkrétne žijú a čo na nich vplýva. Po druhej svetovej vojne prišlo veľa migrantov z Európy hľadať lepší život do centrálnej časti Argentíny.

Aj preto v strednej časti krajiny často nájdeme potomkov z rôznych kútov starého kontinentu, či už Talianov, Rusov, Nemcov, Poliakov, najviac v provincii Misiones a Chaco, ale tiež – i keď v menšej miere – Čechov a Slovákov. Poslední menovaní zo začiatku udržiavali vlastné zvyky i reč, neskôr s príchodom nových generácií sa asimilovali.

Argentína je pomerne mladá krajina, s nezávislosťou trvajúcou 215 rokov. I preto sa tam rozvíja hrdosť na vlastnú identitu a štátnosť. Štátne znaky a symboly reprezentujúce krajinu sú vo veľkej úcte. V školách je dôležité vztýčenie štátnej vlajky na začiatku vyučovania.

Žiaci s najlepším prospechom dostávajú poctu, že pri rôznych spoločenských podujatiach nosia národnú vlajku. Z môjho uhla pohľadu sú to však najmä ľudia v plnom zmysle slova bytostne ľudskí, priateľskí a solidárni, hlavne s chorými a deťmi. Keď prežívajú nejaké starosti, napríklad stratu blízkej osoby, zvyknú zostať s pozostalými celý deň i noc, až kým zomrelého nepochovajú.

V Argentíne nie je problém ísť na návštevu bez ohlásenia. Keď prídete, ihneď máte miesto pri stole. Naturel sa prejavuje aj pri pozdrave, keď sa spontánne objímajú. Samozrejme, teraz v čase pandémie je to obmedzené.

Z toho, že mnohí z ekonomického hľadiska čelia nedostatku hmotných prostriedkov, vnímam ich obrovskú kreativitu. Vedia sa vynájsť a poradia si s tým, čo majú poruke. Zrecyklujú množstvo vecí, ktoré by sme považovali za odpad.“

Viera

Keď sa sestry Márie Rušinovej pýtame, čo znamená pre Argentínčana byť veriacim, vysvetľuje: „Vďaka rozlohe krajiny aj vzdialenosti medzi jednotlivými farnosťami sú možnosti využitia duchovnej služby neporovnateľné s pomermi u nás. I preto nie je vždy možné mať kňaza nablízku.

Sú prípady, keď na odľahlých miestach sa s jeho prítomnosťou počíta raz do roka. Ľudia prejavujú veľkú úctu k Panne Márii, najmä počas pútí a modlitbou posvätného ruženca. Mnohí sa modlievajú deviatniky k svätým, ktorí sú ich nebeskými patrónmi a ochrancami. Boha však prosia aj za duše zomrelých.

Je pre nich dôležité prejaviť vieru gestami a tiež dotknutím sa relikvií alebo svätostánku. V oblastiach, kde som pôsobila, veriaci mali po svätej omši zvyk prejsť popri sochách svätcov, dotknúť sa rukou napríklad plášťa Panny Márie.

Jednoducho chceli aj dotykom pocítiť blízkosť Boha a svätých, a tak si požehnanie vziať so sebou. Požehnanie do života alebo pre niekoho, kto potrebuje Božiu blízkosť.“

Pán ide so mnou

Misionárske povolanie v nádhernej, niekedy však drsnej krajine je špecifické. Sestra Mária Rušinová sa delí o svoju skúsenosť týmito slovami: „Keďže som tiež zdravotná sestra, vždy som cítila, že prostredníctvom tejto profesie a služby sa dopĺňa moje duchovné povolanie.

Neviem, či to je merné práve na mieste, kde som teraz, ale cítim, že v prostredí, kde pracujem a delím sa s inými, ide v podstate Pán akoby predo mnou. Nemusíme hneď pôsobiť priamo, hovoriť o Bohu alebo ísť hneď so Svätým písmom, ale snažíme sa tam, kde sme, byť živým svedectvom a dobrými skutkami ukázať, že Ježiš žije medzi nami a v našich srdciach, v každom človeku.

Prostredníctvom vlastného života sa usilujem ukázať to, čo som zažila ja, Božiu lásku, blízkosť. Kolegovia v nemocnici vedia, že som rehoľná sestra – a to na jednej strane vzbudzuje blízkosť, dôveru, ale i otázky.“ Z početnosti Argentínčanov, ktorí sa označujú za veriacich, však nevyplýva smerodajné číslo praktizujúcich katolíkov.

Potvrdzujú to aj slová slovenskej sestry z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého. Na otázku, či to vidieť aj v kostoloch, respektíve ako sa to prejavuje vo verejnom živote, sestra Mária Rušinová odpovedá: „Ku katolíckej konfesii sa hlási približne 70 percent populácie, no štatisticky ju nepraktizuje viac ako 20 percent.

Zdá sa, že aj v tejto časti našej zemegule sa praktizovanie viery prispôsobuje svetovým trendom. Kostoly sú čoraz prázdnejšie. V súčasnosti aj my vnímame, že virtuálna katechéza je o čosi zložitejšia, no aj tak si myslím, že ľudia vieru nestratili.

Minulý rok sme začali využívať katechézu formou reflexie nad Božím slovom z konkrétnej nedele, s pohľadom na realitu, ktorú žijeme. U dospelých aj u detí to vzbudilo záujem čítať Písmo a oživilo ich vzťah k Bohu i k Ježišovi.“

Podľa slov sestry Márie Rušinovej aj v Argentíne tak trochu pociťujú, že sú už v čase, keď sa nenaplnia kostoly tak ako predtým. „I preto sa musíme otvoriť pôsobeniu Ducha Svätého, čo nám chce povedať prostredníctvom týchto momentov doby; kde nás kresťanov chce mať; čo od nás očakáva.“

Ich rodák je pápež František

Ako obyvatelia Argentíny vnímajú, že súčasný Svätý Otec je ich rodák? „Keď bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za hlavu Katolíckej cirkvi, väčšina ľudí sa veľmi tešila a dodnes sú na neho hrdí. Počula som veľa príbehov z obdobia, keď bol biskupom a kardinálom.

Mnoho jednoduchých ľudí videlo, ako žije evanjelium v praxi; hovorili: on mi na Zelený štvrtok umýval nohy; navštívil ma, keď som bol chorý; podal mi pomocnú ruku. Väčšina Argentínčanov sa hlási ku katolíckej viere, no sú tu aj iné konfesie. Necítiť však napätie, skôr by som povedala, že v niektorých oblastiach cítiť možno istý fanatizmus, ale to je len okrajová záležitosť.

Argentínčania sa vyznačujú najmä rešpektom k iným ľuďom bez rozdielu vyznania, veď dnes ktokoľvek z nás môže byť zasiahnutý vírusom, môže cítiť hlad po viere, túžiť po vyplnení vnútornej prázdnoty, po posilnení dôvery, aby mohol čeliť neistote či strachu,“ dodáva na záver sestra Mária Rušinová.