Slovenského biskupa očarila Ukrajina spontánnosťou

Narodil sa v slovenskej obci Lehota neďaleko Nitry v rímskokatolíckej rodine. V roku 1971 tajne vstúpil do Misijnej kongregácie otcov lazaristov, kde v roku 1973 zložil večné sľuby.

Počas štúdia v bratislavskom seminári ho však zaujal východný obrad. V tom čase totiž seminaristi všetkých diecéz, aj Prešovskej eparchie, študovali v jednom seminári. Dva roky vo voľnom čase navštevoval prednášky východného obradu, kde získal základy histórie Gréckokatolíckej cirkvi Mukačevskej eparchie.

Dnes v Zakarpatskej Ukrajine pôsobí ako eparchiálny biskup. Starších veriacich aj po tridsiatich rokoch cirkevnej slobody povzbudzuje, aby vieru odovzdávali svojim deťom a vnukom. Iba tak bude ich obeta prinášať plody viery v novom pokolení. Vladyka Milan Šášik CM.

Štyridsať rokov strachu

Počínajúc od druhej polovice štyridsiatych rokov minulého storočia znamenala viera pre tisíce ukrajinských gréckokatolíckych kňazov, rehoľníkov, sestier či bežných veriacich väzenie, prenasledovanie, nútené pracovné tábory či dokonca smrť. Bývalý komunistický režim až do konca osemdesiatych rokov tvrdo presadzoval Pravoslávnu cirkev a Gréckokatolícka cirkev fungovala iba v podzemí. 

V Československu to bolo podľa vladyku Milana Šášika o niečo lepšie. Tu totiž povolili existenciu Gréckokatolíckej cirkvi po osemnástich rokoch, teda už v roku 1968 bola cirkev legalizovaná, v roku 1990 bola rehabilitovaná, čo znamená, že jej boli obnovené práva. 

Začiatkom tohto roka sa mukačevský eparcha stretol s pápežom Františkom. Ten 120 veriacim, ktorí si na útlak bývalého režimu nielen pamätajú, ale boli aj na prvej verejnej bohoslužbe 19. januára 1989 v dedine Boržavské, keď cirkev ešte nebola povolená, daroval požehnané ružence. Odkázal im, že si ich veľmi váži. Aj teraz totiž Cirkev trpí a je na mnohých miestach prenasledovaná. 

Tridsať rokov slobody

V celom Sovietskom zväze dovolili Gréckokatolíckej cirkvi existovať až koncom roka 1989. Ľady sa pohli po septembrovej vyše 100-tisícovej modlitebnej manifestácii ulicami Ľvova. Mukačevský eparcha Milan Šášik však hovorí, že veriaci sa začali verejne modlievať už začiatkom roka 1989.

„Prvýkrát 19. januára pri požehnávaní vody v dedine Boržavské. Ľudia žiadali Moskvu, aby im vrátila chrám, ten však darovali pravoslávnym.  V Užhorode boli prvé verejné bohoslužby na jar 1989 – na Veľký piatok 28. apríla 1989. Jeden starší kňaz sa na kalvárii pri dvanástej kaplnke ukrižovania odvážil v prítomnosti pár ľudí odslúžiť liturgiu Veľkého piatka.

Na začiatku nevedel, čo s ním urobia – či ho zavrú alebo zaplatí len pokutu. Hoci svätiť Paschu sa bál, od nasledujúcej nedele slúžil liturgiu každý týždeň. Aj za prítomnosti polície, ktorá vždy vyberala pokutu. Veriaci sa na ňu každý týždeň skladali a nemienili ustúpiť. Postupne ich bolo stále viac.“ 

Cirkev má podľa vladyku rozličné momenty v svojej histórii. Kresťanstvo v Európe je na rôznych miestach v ťažkej situácii. „Na Ukrajine bol tlak na mnohých miestach veľmi silný a do chrámov chodili najmä starší ľudia.

Najviac zateizovaná bola a je východná Ukrajina – od Dnepra na východ – zvlášť oblasti Luhansk a Doneck, čo súvisí s historickými udalosťami. V minulosti bola Ukrajina po Dneper hlavne gréckokatolícka (takzvaní uniati) a rímskokatolícka, od Dnepra smerom k Moskve pravoslávna.“

Štyri cirkvi, štyri liturgické jazyky

Momentálne patrí v Mukačevskej eparchii gréckokatolíkom druhé miesto. Na prvom sú pravoslávni. Z vyše milióna obyvateľov zakarpatskej oblasti je približne polovica pravoslávnych, gréckokatolíkov je asi 320 000, k reformovaným sa hlási 90 000 veriacich, k rímskokatolíkom asi 50 000 ľudí.

Niektoré dediny sú viac gréckokatolícke, iné viac pravoslávne. V Mukačevskej eparchii sa slúži liturgia v štyroch jazykoch – cirkevnoslovanskom, ukrajinskom, maďarskom a rumunskom.

S Rímskokatolíckou cirkvou majú podľa Milana Šášika vzťahy dobré - dokonca sa v niektorých gréckokatolíckych chrámoch slúžia rímskokatolícke liturgie a opačne.  „Hoci máme odlišnosti v modlitbách a tradíciách, spája nás Kristus ako neviditeľná hlava Cirkvi a pápež ako viditeľná hlava. Som vďačný Pánu Bohu za pokoj, ktorý medzi sebou, v mnohonárodnej oblasti, akou je Zakarpatie, máme.“

Už predtým, ako sa Milan Šášik stal biskupom, bol birituálnym kňazom – liturgiu s povolením Svätej stolice mohol slúžiť v latinskom aj byzantskom obrade. 

Neľahké vzťahy majú s Pravoslávnou cirkvou, čo však vychádza aj z historického kontextu.

„Po legalizácii sa Gréckokatolíckej cirkvi vrátilo len 30 percent chrámov a fár. Niektoré staré gréckokatolícke chrámy sú aj teraz v spoločnom užívaní s pravoslávnymi, čo nie je vždy jednoduché. Ale oveľa horšie je, že 273 gréckokatolíckych chrámov zostalo v rukách pravoslávnych. Gréckokatolícki veriaci sa pre nedostatok chrámov museli modliť vonku – v zime aj v lete. Staršia generácia to však vydržala, s tou mladšou je problém“, vysvetľuje mukačevský eparchiálny biskup.

Boj o mládež

V súčasnosti je veľkým problémom odchod ľudí do zahraničia. „Sú to tisíce ľudí, vo veľkých mestách to až tak necítime, horšie je to v menších mestečkách a v dedinách.“

Ďalším problémom je sekularizácia, ktorá je globálnym javom aj na Ukrajine. Rozmáha sa tam životný štýl západnej civilizácie a prekvitá materializmus. Gréckokatolícki kňazi tak musia zápasiť najmä o mládež. 

Po vyjdení cirkvi z katakomb bolo chrámov málo a najmä mladí ľudia sa už nechceli modlievať vonku. Za pôsobenia slovenského biskupa Milana Šášika sa preto postavilo vyše 200 nových chrámov a kaplniek, čo vyžadovalo veľa sily, energie, cestovania a vybavovania.

„Stavajú sa fary, pastorálne miestnosti. Zápas ide cez ľudské srdcia, aby sme nestratili mládež. Letné tábory existujú už dvadsať rokov, v ktorých sa počas troch mesiacov na viacerých miestach vystrieda viac ako 2 000 detí. Tie však dorastajú, preto treba pokračovať aj s dospievajúcou mládežou.“

Kňazom preto hovorí, aby neprepásli čas na evanjelizáciu, „kým ešte ľudia majú duchovné cítenie, aby objavili krásu kresťanstva a Kristovu lásku, aby otvorili svoje srdce na Božie pôsobenie“. 

Mukačevského eparchu však teší záujem o kňazské povolania. Počas biskupskej služby vysvätil vyše dvesto nových kňazov. V eparchii pôsobia väčšinou mladší kňazi. Milan Šášik je po 43 rokoch kňazskej služby momentálne šiestym najstarším kňazom eparchie. Hovorí o nej ako o misijnej. Takmer 50 kňazov z celkových 360 totiž misionársky pôsobí mimo Mukačevskej eparchie – od Slovenska až po USA (tam ich je teraz 24).

Ukrajina si ho získala

V lete uplynulo 25 rokov, čo pôsobí na Ukrajine. Pôvodom slovenský kňaz na začiatku nevedel, čo ho čaká. Podľa neho to bolo dobré. „Mal som veľa roboty, ale Pán Boh je stále s nami a pomohol mi vyriešiť aj mnohé bezvýchodiskové situácie.“

Keď sa v roku 1998 po šiestich rokoch pôsobnosti na Ukrajine vrátil na necelé dva roky na Slovensko do Banskej Bystrice, nevedel sa tam dobre adaptovať. Chýbal mu ukrajinský ľud s ich spontánnosťou. S radosťou sa preto v roku 2000 vrátil na Ukrajinu, kde pôsobí doteraz.

„Ľudia majú tie isté problémy ako všade inde, sú však stále poznačení minulým režimom, vnútorne zranení útlakom či vyvražďovaním. Len v Mukačevskej eparchii bolo odsúdených alebo bez súdu zabitých 128 kňazov. Pán však pôsobí, a tak sa zabudne na všelijaké utrpenia a ťažkosti. To je tá duchovná radosť, ktorá sa nedá ničím nahradiť,“ dodáva Milan Šášik.