Svätec, ktorý kritizoval mocných

Budúca hlava Cirkvi sa narodila 17. januára 1504 ako Antonio Ghislieri. Na pápežskom stolci bol od 8. januára 1566 do svojej smrti v roku 1572. 

Obľúbený dominikán

V štrnástich rokoch vstúpil do dominikánskeho rádu a prijal meno Michele. Z kláštora vo Voghera prešiel do kláštora vo Vigevane a odtiaľ do Bologne.

V roku 1528 bol v Janove vysvätený za kňaza a jeho rád ho poslal do Pavie, kde šestnásť rokov prednášal. V Parme predniesol tridsať návrhov na podporu pápežského stolca a proti protestantskej reformácii.

Stal sa magistrom novicov a niekoľkokrát bol zvolený za priora nejedného dominikánskeho prepošstva. 

V čase veľkej morálnej uvoľnenosti trval na disciplíne a usiloval sa rozvíjať praktizovanie mníšskych cností. Postil sa, robil pokánie, dlhé hodiny noci trávil v rozjímaní a modlitbe, cestoval pešo bez plášťa v hlbokom tichu alebo sa so svojimi spoločníkmi rozprával len o Božích veciach. 

Keďže jeho reformátorská horlivosť vyvolala nevôľu, musel sa v roku 1550 do Ríma, kde ho po pôsobení vo viacerých inkvizičných misiách zvolili za komisára Svätého ofícia.

Karhaný biskup

V roku 1556 ho pápež Pavol IV. vymenoval za biskupa v Sutri a vybral ho za inkvizítora viery v Miláne a Lombardii. V roku 1557 ho vymenovali za kardinála a za generálneho inkvizítora pre celý kresťanský svet.

Jeho obhajoba Bartoloméa Carranzu, arcibiskupa Toleda, ktorého španielska inkvizícia podozrievala z kacírstva, mu vyniesla pápežovo pokarhanie.

Za pápeža Pia IV (1559 - 1565) sa stal biskupom v Mondovi v Piemonte. Často ho povolávali do Ríma a prejavoval neochvejnú horlivosť vo všetkých záležitostiach, o ktorých sa s ním radili. 

Kritizoval vtedajšieho pápeža Pia IV., keď chcel prijať Ferdinanda de' Medici, vtedy len trinásťročného člena svojej rodiny, do Posvätného kolégia. Rovnako kritizoval dotovanie pápežovho synovca z pápežskej pokladnice.

Jeho odpor voči pontifikovi mu zabezpečil prepustenie z paláca a obmedzenie jeho právomocí ako inkvizítora. 

Nebál sa autorít

Ako kardinál si Antonio Ghislieri získal povesť človeka, ktorý uprednostňoval ortodoxiu pred osobnosťami. Stíhal osem francúzskych biskupov za kacírstvo. Taktiež sa tvrdo postavil proti nepotizmu. 

Pápežskou bulou Regnans in Excelsis z roku 1570 Pius V. exkomunikoval Alžbetu I. Anglickú za kacírstvo a prenasledovanie anglických katolíkov počas jej vlády. 

Taktiež zariadil vytvorenie Svätej ligy, aliancie katolíckych štátov na boj proti postupu Osmanskej ríše vo východnej Európe.

Hoci mala Svätá liga početnú prevahu, v bitke pri Lepante v roku 1571 Osmanov slávne porazila. Pius V. pripísal toto víťazstvo príhovoru Panny Márie a ustanovil sviatok Panny Márie Víťaznej. 

Na pápežskom stolci

Skôr ako sa Michele Ghislieri mohol vrátiť k svojmu biskupskému úradu, pápež Pius IV. zomrel. Začiatkom januára 1566 ho s vplyvnou podporou Karola Borromea zvolili na pápežský stolec a prijal meno pápež Pius V. 

Počas svojho pontifikátu sa zaoberal vnútornou reformou Cirkvi, šírením protestantských náuk na Západe a tureckými vojskami postupujúcimi z Východu.

Keďže si uvedomoval, že je potrebné obnoviť v Ríme disciplínu a morálku, aby sa zabezpečil úspech navonok, pristúpil k zníženiu nákladov na pápežský dvor po vzore dominikánskeho rádu, ku ktorému patril.

Nariadil pobyt medzi duchovnými, reguloval hostince a potvrdil dôležitosť obradov vo všeobecnosti a najmä liturgie omše.

Reformy 

Štandardizoval Sväté písmo promulgáciou vydania Rímskeho misála z roku 1570. Pius V. stanovil tento misál ako záväzný v celom latinskom obrade Katolíckej cirkvi, s výnimkou prípadov, keď sa používala omšová liturgia spred roku 1370.

Táto forma omše zostala v podstate nezmenená 400 rokov až do revízie Rímskeho misála pápežom Pavlom VI. v rokoch 1969 - 70, po ktorej sa stala všeobecne známou ako tridentská omša.

Svätý pápež

Pius V. zomrel 1. mája 1572. Trpel kameňmi v močovom mechúre, no nebol ochotný podstúpiť operáciu. Okrem toho sa v posledných rokoch života veľmi postil, čo viedlo k jeho veľkej slabosti.

V roku 1696 sa začal proces jeho kanonizácie. Blahorečil ho pápež Klement X. v roku 1672. Kanonizoval zase pápež Klement XI. 22. mája 1712. 

Spočiatku sa pamiatka na pápeža slávila 5. mája. Od roku 1969 sa toto slávenie presunulo na 30. apríla. Teda na deň pred výročím jeho smrti.