Svätí prežívali to, čo my teraz

Prežívame zvláštne časy. Snažíme sa kon takt s inými ľuďmi obmedziť na nevyhnut né minimum, väčšinu času trávime zavretí doma, aby sme náhodou neohrozili seba, svojich blízkych alebo aj úplne cudzích ľudí.

Prinášame príbehy štyroch svätcov, ktorých životné cesty boli priamo či nepriamo ovplyvnené najnebezpečnejšími chorobami v dejinách ľudstva.

Nie je čas na leňošenie

Svätá Katarína Sienská sa narodila v roku 1347 v Taliansku a s prvou epidémiou moru sa stretla krátko po svojich prvých narodeninách. Prežila.

O necelých dvadsať rokov neskôr, keď jej rodičia po naliehaní a radikálnom ostrihaní sa dohola dovolili vstúpiť k sestrám dominikánkam, sa bubonický mor v Európe objavil opäť.

Čierna smrť, ako ho prezývali pre jeho klinické príznaky – odumretie končekov prstov a ušných lalôčikov a mnohopočetné podkožné krvácanie, ktoré zanechávali na koži čierne škvrny –, kosila bez milosti. Zomrela na ňu približne polovica vtedajšej európskej populácie.

Katarína sa chcela venovať modlitbe a kontemplácii, no pochopila, že v tej chvíli ju Boh chcel na inom mieste. Začala preto chodievať do nemocnice Della Scala a leprozória sv. Lazára, kde sa starala o chorých a malomocných. Nemala žiadne medicínske vzdelanie, vedela sa však vcítiť do ich situácie a duchovne ich povzbudiť.

Katarína so skupinou priateľov dennodenne prehľadávali jednu ulicu po druhej, vyzbrojení fľaštičkami s aromatickou soľou, aby našli nových chorých alebo takých, ktorých opustili príbuzní a služobníctvo.

Morom sa nakazil aj Katarínin blízky priateľ Matteo Cenni, rektor miestnej nemocnice. Situácia bola beznádejná, choroba mala extrémne rýchly spád. Mnísi zavolali Katarínu, aby sa s umierajúcim rozlúčila.

Keď vošla do izby a uvidela chorého Mattea Cenniho, skríkla: „Vstaňte! Okamžite vstaňte, teraz nie je čas na leňošenie!“ A Matteo Cenni sa v tej chvíli uzdravil.

Boh na Katarínin príhovor uzdravil však aj ďalších. Jej nebojácny príklad inšpiroval mnohých Kataríniných súčasníkov, aby sa aktívne podieľali na boji proti pandémii.

Vyžadoval dôsledné opatrenia

Pri Taliansku a morovej epidémii zostaneme aj pri ďalšom svätcovi, presunieme sa len o necelých 200 rokov neskôr. Vtedy sa v Arone na brehu jazera Lago Maggiore narodil do bohatej šľachtickej rodiny svätý Karol Boromejský.

Mladý Karol sa rozhodol odísť na štúdiá – venoval sa právu a filozofii. Po tom, ako jeho strýko Angelo Medici nastúpil na Petrov stolec ako Pius IV., sa rozhodol stať kňazom. Medzi ľuďmi bol obľúbený, získal si ich najmä láskavým prístupom, zdvorilým správaním, dobročinnosťou a pokáním.

Neskôr sa Karol stal kardinálom a milánskym arcibiskupom. Bol veľmi aktívny, zaviedol mnohé reformy, založil viaceré kňazské semináre a teologickú fakultu v Pavii, reformoval ženské kláštory a taktiež vymyslel spovednicu, ako ju poznáme teraz – samostatne stojacu kabínku s mriežkou medzi kňazom a veriacim.

No aj do jeho života výrazným spôsobom zasiahla čierna smrť. V Miláne vypukla v roku 1576 a za dva roky si vyžiadala takmer desaťtisíc obetí. Práve táto choroba bola najväčšou skúškou Karolovej viery, morálnej sily a organizačných schopností.

Karol okamžite zaviedol prísne hygienické opatrenia – napríklad dezinfekciu octom, vápnom, dymom a ohňom. Nakazené osoby ihneď izoloval, pre núdznych postavil drevené poľné nemocnice za mestskými hradbami a takisto sa staral aj o pochovávanie mŕtvych, ktorí moru podľahli.

Plnenie nariadení vyžadoval tvrdo a nekompromisne, čím sa dostal do nemilosti niekoľkých majetných milánskych rodín, lebo aj pri nich vyžadoval úplnú izoláciu a likvidáciu všetkých osobných vecí, ako aj vnútorného vybavenia príbytkov – v ich prípade zámkov a palácov.

Svätec postupne rozpredal všetok svoj majetok, aby mal dostatok prostriedkov na starostlivosť o núdznych. Taktiež konal prosebné procesie, slávil bohoslužby na otvorených priestranstvách, pravidelne navštevoval nemocnice a zaviedol nové predpisy, ktoré kňazom prikazovali, aby sa starali o chorých a umierajúcich, osobitne o to požiadal najmä jezuitov a kapucínov.

Aj on sám sa staral o nakazených, kupoval im lieky, jedlo či oblečenie. Napriek neustálemu kontaktu s chorými sa Karol Boromejský neinfikoval. Zomrel až v roku 1584 na celkové zlyhanie organizmu, vyčerpaného pokáním a pôstom. V roku 1610 ho pápež Pavol V. vyhlásil za svätého.

Kňaz kovboj

Z Talianska sa presunieme do Južnej Ameriky, presnejšie do Argentíny. Tam v devätnástom storočí pôsobil pre nás málo známy svätec – José Brochero, ktorého prezývali aj gaučo alebo kňaz kovboj.

Bol to neúnavný farár, ktorý doslova nevedel obsedieť na jednom mieste a stále vymýšľal spôsoby, ako zmodernizovať a zlepšiť život vo svojom okolí. Založil viaceré školy a od miestnych autorít dostal povolenie na prevádzkovanie pošty, telegrafu, vybudoval vyše 200 kilometrov ciest a dokonca vypracoval aj plán železnice, ktorá mala spájať mestá Villa Dolores a Soto.

Okrem toho vždy dbal na to, aby každý chorý či umierajúci človek dostal Eucharistiu. Jeho poznávacím znamením bolo pončo, sombrero a malý oslík, na ktorom sa každé ráno vybral do mesta zistiť, či niekto nepotrebuje jeho pomoc. Vždy so sebou nosil obraz Panny Márie, veci na slávenie liturgie a modlitebnú knižku – bol pripravený poskytnúť sviatosti všetkým, ktorí to potrebovali.

Život svätého Josého Brochera poznačili až dve vážne choroby – najskôr epidémia cholery, ktorá v Argentíne vypukla v roku 1867. Neúnavne sa staral o chorých a trpiacich.

Počas svojej obetavej služby sa však od niektorého z pacientov nakazil leprou, čiže malomocenstvom, pravdepodobne preto, lebo pil s jedným z nakazených typický latinskoamerický čaj z cezmíny paraguajskej. A lepra ho sprevádzala až do konca života; nezastavila ho však vo vykonávaní kňazského poslania – pravdaže, za dodržiavania prísnych hygienických opatrení.

Pred smrťou dokonca oslepol a ohluchol. Zomrel v roku 1914. Jeho posledné slová boli: „Teraz mám už na cestu všetko pripravené.“

José Brochero bol svätorečený len nedávno. V roku 2012 mu pápež Benedikt XVI. pripísal zá­zrak – uzdravenie trinásťročného chlapca, ktorý bol po autonehode vo vegetatívnom stave.

Za svätého ho vyhlásil pápež František 16. októbra 2016. Povedal o ňom, že to bol kňaz a duchovný pastier, ktorý naozaj „smrdel po svojich ovečkách“.

Očkoval študentov

Pátra Pia netreba nijako špeciálne predstavovať. Mnohí určite navštívili aj taliansku Pietrelcinu a San Giovanni Rotondo, kde pôsobil. Do rehole kapucínov vstúpil v roku 1903. Bol neúnavným spovedníkom a kazateľom, ale aj do jeho života zasiahla jedna z najsmrteľnejších pandémií vôbec.

Išlo o španielsku chrípku spôsobenú ví­rusom H1N1, ktorá sa prejavovala bolesťou hlavy a hrdla, zvýšenou teplotou, neskôr zápalom pľúc, a mohlo sa stať, že nakazení začali krvácať z nosa a úst, vypadali im vlasy a boli v delíriu.

V tom čase neboli všeobecne dostupné antibiotiká a antivirotiká, preto sa lekári spoliehali na „náhodné“ lieky s tým, že možno nejaký zaberie. Skúšali tak aspirín, chinín, jód či ricínový olej.

Španielskou chrípkou sa nakazilo pol miliardy ľudí a zomrelo na ňu podľa odhadov 17 až 100 miliónov ľudí. Zaujímavosťou je, že už v roku 1918 zaviedol Červený kríž nosenie dvojvrstvových gázových rúšok na spomalenie šírenia choroby.

Španielskou chrípkou sa nakazil aj Páter Pio, našťastie nemal vážny priebeh a v posteli musel zostať iba dva týždne. Bol však otrasený, keď jeho sestra a neter chorobe podľahli; jeho dvaja synovci prežili, ale mali nenávratne poškodený mozog.

Páter Pio sa však nevzdával. Pre nedostatok lekárov nemal kto očkovať, tak sa rozhodol, že bude podávať vakcíny on sám. Zaočkoval tak dva tucty študentov Serafínskeho kolégia.

Práve počas pandémie španielskej chrípky dostal Páter Pio stigmy – na rukách, nohách a boku nosil  krvácajúce rany Ježiša Krista. Mnohí však pravosť jeho stigiem spochybňovali a tvrdili, že si ich spôsobil sterilizačným roztokom sám, keď očkoval študentov. Tieto tvrdenia však boli neskôr lekármi vyvrátené.

Napriek tomu, že sa snažil stigmy skrývať (nosil napríklad rukavice bez prstov a na boku obväz), zvesť o tejto nezvy­čajnej udalosti sa rozšírila po celom Taliansku. Ľudia začali čoraz masovejšie putovať do San Giovanni Rotondo, aby sa s Pátrom Piom stretli a vyprosili uzdravenie svojich blízkych.

Miestne autority sa snažili prílev chorých pútnikov zastaviť, lebo prichádzali nielen ľudia so španielskou chrípkou, ale aj s tuberkulózou, týfusom či kiahňami, ale pútnici sa snažili získať i kvapku Piovej krvi z rán či kúsok jeho odevu, čo mohlo byť nebezpečné pre obe strany.

Páter Pio sa s ľuďmi stretával, spovedal a vyprosoval im od Boha uzdravenie. Aj vďaka nemu sa tisíce ľudí počas nebezpečenstva choroby ešte viac pripútali k Ježišovi prostredníctvom modlitby.

Nech teda príklad týchto štyroch svätcov pomôže aj nám nestrácať radosť zo života a nádej, lebo aj oni, hoci desiatky či stovky rokov pred nami, prežívali to isté, čo my.