Svätý Florián hasí aj duchovné požiare

Obec s viac ako 1 600 obyvateľmi je známa kvalitnou pôdou a poľnohospodárskou históriou. Neobišli ju turecké nájazdy, epidémie ani prírodné katastrofy. Možno práve preto si v polovici 19. storočia pri stavaní kostola vybrali za svojho patróna sv. Floriána.

„S patrónom kostola sú spojené životy veriacich v každej farnosti. Veď pri každej návšteve chrámu veriaci buď vedome, alebo zbežným pohľadom hľadia na oltárny obraz, na ktorom je patrón ich kostola.

Pri sviatkoch patróna sa povedomie a úcta k nemu, prirodzene, posilňovali intenzívnejšie slávnostnou svätou omšou a slávnostnou homíliou. Podobne je to aj v našej farnosti sv. Floriána,“ vysvetľuje farár zo Sládkovičova Václav Ďurčo, ktorý sa stará aj o vedľajšiu farnosť Košúty.

Farnosť spravuje Sládkovičovo

V Košútoch momentálne vlastného správcu fary nemajú, o duchovný život sa od minulého leta stará farár z blízkeho Sládkovičova. Dlho nemali ani vlastný kostol. Stáročia chodili do susednej obce Hegy (dnes časť Heď v obci Čierny Brod) do Kostola Narodenia Panny Márie.

Až v rokoch 1849 – 1851 sa za podpory biskupa Michala Feketeho podarilo postaviť Kostol sv. Floriána. Stojí na námestí obce na križovatke ciest a aj vďaka neprehliadnuteľnej neorománskej podobe patrí medzi kultúrne skvosty obce.

Hlavnému oltáru z polovice 19. storočia dominuje obraz patróna kostola, ktorý sa datuje približne do roku 1800. Duchovný správca objasňuje, že „úcta k sv. Floriánovi sa posilňovala aj prosbami, aby sa na jeho príhovor nestali nešťastia v podobe požiarov, ktoré v minulosti tragicky mohli postihnúť zvlášť obyčajný ľud“.

Práve toto je podľa neho hlavný dôvod jeho výberu a vzťah veriacich k sv. Floriánovi bol zrejme v minulosti intenzívnejší ako dnes. „Na druhej strane rôzne devastačné tragédie a požiare máme aj v dnešnej dobe, a to zvlášť v duchovnej a duševnej oblasti. Takže sv. Florián, nevynímajúc jeho svedectvo viery, je istotne aktuálny svätec aj pre tento čas.“

Oživovať a zachovávať úctu k Cirkvi

Veriacu základňu farnosti tvoria obyvatelia slovenskej aj maďarskej národnosti. „Staršia generácia si, prirodzene, chráni a žije svoju vieru, a tak ešte stále má kto túto vieru odovzdávať aj deťom a vnúčatám,“ teší sa z pestrej generačnej palety farár Václav Ďurčo.

Pochvaľuje si aj vzťahy v miestnej základnej škole: „Na slovenskej základnej škole 1. stupňa aj vďaka pani riaditeľke i pani katechétke prebieha bezproblémové vyučovanie náboženskej výchovy, a tak sčasti aj príprava na prijatie sviatostí Cirkvi.“

Oslovovať sa snaží veriacich i neveriacich, ktorým chce byť nablízku.

„Z hľadiska pastorácie je dôležité oživovať a zachovať úctu a rešpekt k Cirkvi – trpiacej, hriešnej a víťaznej – v zmysle podania pomocnej ruky tým, ktorí od nej požadujú minimum alebo dokonca sú mimo Cirkvi, ako aj tým veriacim, ktorí si k Pánu Bohu i k Panne Márii vytvorili a vytvárajú hlboký a intenzívny vzťah,“ zameriava sa kňaz na všetky kategórie obyvateľstva.

To si podľa neho vyžaduje najmä vzájomnú úctu. „K staršej generácii, k rodičom a strednej generácii, ako aj voči deťom a mládeži. A to naprieč celým sociálnym spektrom,“ dopĺňa farár.

Obľube sa teší i Panna Mária

Do farnosti Košúty patria okrem farského kostola i drobné sakrálne stavby v Čiernom Brode, v miestnej časti Heď. Obe sú zasvätené Panne Márii a nájdeme ich na malej vyvýšenine v centrálnej časti obce.

Spomínaný tehlový románsky Kostol Narodenia Panny Márie postavili v prvej štvrtine 13. storočia, niekedy medzi rokmi 1220 – 1230. Odvtedy prešiel viacerými prestavbami a pod jeho stredoveký vzhľad sa podpísal tiež zub času.

Dnes sa už aj pre jeho nie príliš dobrý stav nepoužíva. Raz do roka – a to na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – sa na priestranstve pred ním slávi svätá omša, avšak iba v maďarskom jazyku. Hneď vedľa neho je totiž postavená malá baroková kaplnka z roku 1753 zasvätená práve Matke bolesti.

Hrob uprostred chodníka

Hoci je väčšina hrobových miest na cintorínoch usporiadaná v uličkách, v Košútoch nájdete výnimku. V strede chodníka vám cestu skríži náhrobný kameň datovaný do roku 1922.

Nevšedné miesto posledného odpočinku si vybral prvý učiteľ košútskej základnej školy. Želal si, aby ho po smrti pochovali do cesty. Každý, kto naň stúpi, zaiste si na neho hneď spomenie.