Svetový deň chorých, ktorý ukazuje utrpenie

Mnohí máme pred očami obraz Jána Pavla II., ktorý napriek chorobe prišiel v roku 2003 na návštevu Slovenska. Vtedy už trpel pokročilým štádiom Parkinsonovej choroby a akýkoľvek pohyb alebo slovo bolo preňho veľmi namáhavé.

Až po jeho smrti prenikli na verejnosť informácie, že práve táto návšteva mala byť v poslednej chvíli zrušená pre zhoršenie zdravotného stavu, ale sám Svätý Otec napriek odporúčaniam lekárov sa rozhodol prísť na Slovensko. A táto jeho choroba, pre ktorú bol v posledných rokoch pripútaný na vozík, bola impulzom k ustanoveniu Svetového dňa chorých.

História
Prvému slovanskému pápežovi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu už v roku 1991. Jeho diagnóza ale bola zverejnená neskôr a je významné, že sa rozhodol ustanoviť Svetový deň chorých iba jeden rok od objavenia choroby.

Vyhlásil ho listom adresovaným predsedovi Pápežskej rady pre pastoráciu zdravotníkov 13. mája 1992. Svetový deň chorých sa slávi od roku 1993 každoročne 11. februára a tento rok je to už 28. raz.

Liturgická spomienka Panny Márie Lurdskej je tak charakterizovaná ako deň osobitnej modlitby a obetovania utrpenia. Každoročne je zvolené mesto, kde sa konajú centrálne oslavy dňa chorých. Prvý ročník sa uskutočnil v Lurdoch a postupne slávnosť hostili mnohé celosvetovo známe mariánske svätyne na všetkých kontinentoch.

Sviatok Panny Márie Lurdskej bol vybraný, pretože mnoho pútnikov a návštevníkov Lúrd uviedlo, že boli uzdravení na príhovor Panny Márie. V roku 2013 pápež Benedikt XVI. oznámil svoju rezignáciu práve počas tohto sviatku a uviedol, že dôvodom jeho gesta bolo aj jeho zhoršujúce sa zdravie.

Dnes sa v tento deň v mnohých farnostiach konajú osobitné sväté omše a po nich sa udeľuje veriacim pomazanie chorých ako posila pre tých, ktorí sú skúšaní chorobou. Teda táto sviatosť nie je určená iba tým, ktorí sa ocitnú v posledných chvíľach života, ale všetkým, ktorí zápasia s chorobami.

Ján Pavol II. a utrpenie ako žité magistérium
Svätý Ján Pavol II. prežíval utrpenie na vlastnom tele už od atentátu na jeho osobu v roku 1981.

Panne Márii Snežnej je v kalendári venovaný 5. august, čo je liturgická slávnosť zasvätenia Baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. V ten istý deň v roku 1981 bol Ján Pavol II. operovaný po druhýkrát od atentátu na Námestí sv. Petra 13. mája toho istého roku.

Bol to on sám, kto vybral tento dátum, pretože ho pri atentáte ochránila Panna Mária (Totus tuus).

„Pápež života“, tak bol označovaný Ján Pavol II., ktorý vždy bránil život od počatia. Encyklika Evangelium vitae to jasne zdôrazňuje. Život je dar a ako taký ho musíme brániť a chápať. Ten istý život ale môže byť napadnutý a skúšaný, najmä počas choroby a utrpenia.

Ako sa správať? Čo robiť? Ktorou cestou ísť? A potom: Aký je zmysel utrpenia? To sú otázky, ku ktorým sú teoretické, alebo - ak sa vám páčia - filozofické úvahy nedostatočné, ak sú vyslovené, ale nikdy neprežité.

Dnes môžeme povedať, že pápež Ján Pavol II. utrpenie znášal nielen hrdinsky, ale predovšetkým s vierou. Zaujímavo o tom hovorí Andrea Mariani v knihe Ján Pavol II. a utrpenie.

„V skutočnosti“ - píše - „aj keď všetci vedia, že dokážu koktať niečo o existencii, ak sa ocitnú ponorení do bolesti, zažívajú to, že už viac nedokážu nájsť seba samých. Utrpenie je tajomstvo, ktoré si vyžaduje počúvanie, ticho, prítomnosť, úžas, hľadanie zmyslu.“

Utrpenie musí byť sprevádzané vedomím ako trpieť. Byť ochotný a pripravený. Rovnako ako bol aj Ján Pavol II. On potom, čo ho pochopil, vyrozprával, objasnil, vysvetlil a usmernil, ho aj zažil a bol jeho svedkom v prvej osobe.

Apoštolský list Salvifici Doloris vovádza človeka do veľkej reality utrpenia, ktorá - ak sa žije s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom - premení sa na duchovné dobro pre Cirkev a pre človeka a ukáže bohatstvo vykúpenia a milosti.

Utrpenie je paradoxne životným povolaním. Čo robiť, keď vám choroba a bolesť neumožňujú hovoriť? Ján Pavol II. sa rozhodol neskrývať, ale ukázať sa, aby svet prostredníctvom televízie spoznal, že rozprávať znamená aj postaviť sa pred čakajúci dav a naznačiť pozdrav.

Je to paraverbálny jazyk, ktorý si často neuvedomujeme. Pápež života si ho vybral ako hlavný prostriedok komunikácie v poslednom období svojho pontifikátu.

Don Andrea Mariani opísal tento prierez života pápeža v spomínanej knihe. V texte sa vynára reflexia utrpenia, počnúc osobným svedectvom pápeža, lebo ani on nebol ušetrený od utrpenia.

„Nepochybne - pokračuje Mariani - v dnešnej realite, ktorá uprednostňuje potešenie ako cieľ sám osebe a vyzdvihuje hedonizmus na jedinečný a univerzálny systém, sa vyžaduje od kresťana byť svedkom spásonosnej dimenzie utrpenia a prosiť Krista o dar, aby sme mohli byť blízko tým, ktorí sú skúšaní na tele, a pomáhali prostredníctvom duchovných a telesných skutkov milosrdenstva.“

Skúsenosť Jána Pavla II. nás veľa naučila a stále podnecuje k zamysleniu. Kresťanská komunita mohla v utrpení pápeža čítať živú stránku evanjelia: evanjelium utrpenia.

Budeme súdení z lásky
Choroba nebola pre Jána Pavla II. len negatívna, ale skrze Krista, ktorý ju zbavuje dimenzie „nezmyslu“ a pretvára ju na dimenziu „misie“, sa stáva Božou návštevou; spôsobom, ako svedčiť o láske, službe, aby sa tak civilizácia človeka premenila na civilizáciu daru.

Pápež, ktorý sa týči nad svätými dvadsiateho storočia, dokázal svedčiť o tom, ako sa Kristov kríž, ktorý nosil v ruke počas mnohých ciest, stal telesným krížom, a tak sa ukázal, aby ho všetci ľudia pochopili. V poslednom období svojho pontifikátu učil, že utrpenie je naliehavou výzvou na lásku. A na konci života bude každý z nás súdený z lásky.