Umenie organistu v liturgii by malo pôsobiť prirodzene

V polovici februára sa stal laureátom Ceny Fra Angelica v kategórii hudobné umenie, ktorú udeľuje Rada Konferencie biskupov Slovenska (KBS) pre vedu, vzdelanie a kultúru. Toto ocenenie dostal v roku 2009 aj katedrálny Zbor sv. Cecílie, ktorý založil s priateľmi pred takmer 30 rokmi. V liturgickej hudbe je ako doma – už od roku 1989 je zamestnaný ako profesionálny organista v Dóme sv. Alžbety v Košiciach.

Regenschori je oslovenie, ktoré na Slovensku nenapĺňame 

Začiatkom 90. rokov sa stal hlavným dómskym organistom a založil doteraz fungujúci chrámový zbor. Evokovaná funkcia regenschoriho podľa neho dnes nie je celkom namieste, nie je totiž naplňovaná.

„Regentus chori v preklade znamená vedúci chóru. Staral sa o celú liturgickú hudbu v hlavnom kostole – a táto práca pochopiteľne nespočívala iba v hraní na organe. Bolo to organizovanie hudby aj mimo chrámu, na pohreboch, sobášoch a rôznych procesiách a púťach. V liturgickej hudbe je totiž obzvlášť zastúpený spev. V minulosti mal na starosti hudobný archív a mnoho hudobných nástrojov, o ktoré sa mal zodpovedne starať, ako nám to prezrádza prísaha košického regenschoriho z 18. storočia. Z tohto postavenia mohol dôstojne vyžiť on i jeho rodina (ktorá v minulosti nebola malá),“ hovorí o dávnych pomeroch.
Vysvetľuje, že v dnešnej dobe je funkcia vedúceho chóru, podobne ako aj funkcia organistu, skôr zvláštnou službou, pretože z príjmov farnosti sa vyžiť nedá. „Cirkev síce i dnes deklaruje, že potrebuje dobrých cirkevných hudobníkov, podmienky však nie sú nastavené v našej spoločnosti tak, aby si organista alebo regenschori nemusel robiť starosti, z čoho vyžije.“ 

V západných krajinách, najmä v Rakúsku, Nemecku i vo Švajčiarsku, je to i napriek menšiemu počtu veriacich omnoho lepšie. „Povolanie regenschoriho sa vykonáva kontinuálne už niekoľko storočí, preto to tam funguje dodnes v pôvodnej podobe. Z takého povolania sa dá naozaj dôstojne vyžiť.“

Prvú svätú omšu som začínal s troma pesničkami, ale každým ďalším hraním v kostole som pridával nové omšové spevy, nasledovali - Otče náš, Baránok Boží, neskôr ďalšie.

Začínal s troma piesňami

V rodičovskom dome počúval najmä ľudovky a skladby barokových skladateľov, Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela i Antonia Vivaldiho. „V detstve som mal možnosť počúvať LP s vycibrenou klasickou hudbou, pretože obaja moji starší bratia investovali do nahrávok, gramofónov a nôt. Venovali sa mi aj aktívne, boli to moji prví učitelia hudby. Vincent bol huslista a pedagóg, Ladislav je profesionálny violončelista a všestranný hudobník, dnes pôsobí ako organista,“ hovorí o svojom hudobnom detstve, v ktorom sa venoval hre na akordeóne a pod vedením bratov skúšal na harmóniu piesne z Jednotného katolíckeho spevníka.

V jeho rodných Šarišských Bohdanovciach v priebehu roka tragicky zahynuli obaja dospelí organisti, a keďže bolo treba rýchlo náhradu, vydal sa v roku 1980 cestou kantorovania na malom 5-registrovom nástroji. Mal vtedy 12 rokov.

Tvrdí, že necítil v sebe žiaden výrazný talent, len chuť hrať. „Prvú svätú omšu som začínal s troma pesničkami, ale každým ďalším hraním v kostole som pridával nové omšové spevy, nasledovali - Otče náš, Baránok Boží, neskôr ďalšie.“ 

Profesionálnym hudobníkom byť nechcel, hudbu bral ako hobby. Nechcelo sa mu príliš cvičiť. V tínedžerskom veku ho viac zaujímali technické veci, preto na strednej škole v Košiciach študoval elektrotechniku.

Počas vysokoškolského technického štúdia v Košiciach ho očaril zvuk cimbalu a hranie ľudových piesní a tancov v koncertnej podobe, ktorým sa venoval niekoľko rokov vo folklórnom súbore Čarnica.

Popri štúdiu sa pravidelne dostával aj k veľkému organu s pedálom, v dedinskom kostole mali iba jednoduchší. Používať pedálovú klaviatúru sa naučil v dominikánskom kostole, a to doslova pod otcovským vedením organistu Jozefa Kašu. Vážnejšia ponuka na pravidelné hranie prišla z Dómu sv. Alžbety od vtedajšieho organistu Klementa Rečla. Prvú svätú omšu v katedrále odohral kardinálovi Jozefovi Tomkovi pri jeho legendárnej návšteve na Zelený štvrtok v marci 1989, pretože dómski organisti, majúci ešte jedno zamestnanie, v tom čase nemohli prísť.

Hudba vyhrala

Elektrotechnika teda nakoniec išla bokom a do popredia sa dostávalo hranie v dómskej farnosti. Rodičia ostali prekvapení. „Zobrali to dosť rozpačito. Pamätám si prvú reakciu vtedy už 89-ročného starého otca, ktorý sa chytil za hlavu a spýtal sa ma znepokojivým hlasom: ‚A z čoho budeš žiť, chlapče?‘ Doma chceli, aby som si našiel normálne zamestnanie a hrávať chodil popri práci.“ 

Priznáva, že ako slobodný mal peňazí k spokojnosti, dnes je to horšie. „Cirkev v dnešných časoch, žiaľ, nevie uživiť profesionálnych organistov tak ako kedysi. Ľudí, ktorí vykonávajú toto remeslo len z presvedčenia, je veľmi málo. Prešiel som si všetkými etapami, preto ich obdivujem,“ poznamenáva Viliam Gurbaľ.

Okolo roku 2000 bol rozhodnutý skončiť. Napokon sa dokázal povzniesť nad všetky starosti a ostal. „Prekvapilo ma, že sa ma vtedy zastalo viac ľudí, napríklad aj otec arcibiskup, ktorý je fanúšikom zboru. Tiež som uvažoval, že za desiatky rokov tejto práce som sa mnohému od ľudí priučil. Nebola to len práca zbormajstra a dirigenta, mal som mnoho priateľov, s ktorými som de facto mohol kedykoľvek robiť krásnu hudbu, totižto v Zbore sv. Cecílie ma to stále veľmi bavilo. Na aktivity okolo zboru som sa nikdy nepozeral ako na zdroj príjmu. Bol to však iný príjem - obrovská možnosť rásť. Ľudsky, profesionálne, mentálne i duchovne.“

Organ a ľudovky

Vzťah k slovenskej ľudovej hudbe má v rodine, z ktorej pochádza, hlboké korene. Z rozhlasu kedysi počúval celé ľudové pásma, zväčša to boli hudby Rinalda Oláha, Berkyho Mrenicu, Farkašovcov či BROLN-u. Lásku k tradícii si z domu zobral aj do Košíc, kde sa jej venoval vo folklórnom súbore Čarnica, neskôr pôsobil takmer dva roky vo VSPT Jánošík v Brne.

Cimbal nezavesil na klinec ani po základnej vojenskej službe, bol členom hudby Švihrovci, ktorá pravidelne koncertovala v Bavorsku. Dokonca aj dnes ho sem-tam môžeme na koncertoch vidieť s drevenými paličkami v rukách v muzike Milana Rendoša.

Čo sa mu na ľudovkách zapáčilo? „Prirodzenosť a spontánnosť, čiže akási úprimnosť a pravdivosť prejavu, ktoré som si potom v istej uhladenejšej podobe preniesol aj do organovej hry,“ usmieva sa kantor. Nikdy neinklinoval k vulgárnym prejavom folklóru, ktoré si s ním môže niekto spájať. Organ a ľudovky sú preňho spojené nádoby, hoci by sa to na prvý pohľad nemuselo zdať.

Vysvetľuje, že aj veľká časť Jednotného katolíckeho spevníka (JKS), ktorý je hudobne mnohovrstvový, vychádza z ľudovej tradície rozmanitého Slovenska. „Mikuláš Schneider-Trnavský mal obrovský cit, vychádzal v cirkevnej hudbe z ľudovej melodiky – našiel v piesňach slovanského ducha a dal ho do mnohých piesní JKS.“

Aj pri obyčajnej piesni z 19. storočia sa snažím, aby v nej bol kúsok zo mňa, moje city, moje súznenie s romantickým textom. Každá pieseň má svoje obrazy, v ktorých sa zrkadlí autor alebo prostredníctvom autora život našich predkov. Z toho všetkého skladám aj ja svoj vlastný názor a z toho vyviera aj môj cit k piesni.

Hrať prirodzene a jednoducho

Pri akomkoľvek umení je pre košického organistu a dirigenta dôležité, aby znelo prirodzene a jednoducho. Docieliť tento výsledok je v skutočnosti veľmi náročné. „Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása. Ale tá jednoduchosť nie je prízemnosť či banálnosť. Podstatné ‚veci‘ a nadčasové ‚pravdy‘ sú vlastne ‚veľké‘ a bývajú pritom jednoduché, len je ťažké ich docieliť, realizovať.“

Pri hraní na organe by nerád zašiel do stereotypu. Hovorí, že sa preto vždy snaží prežiť prítomnosť nanovo. „Stáva sa mi, že na nové veci prídem akoby náhodou, alebo keď sa máličko pomýlim. Keď si napríklad transponujem piesne do vzdialených tónin, najčastejšie o poltón nižšie, aby som ráno nemusel vyspevovať piesne v pôvodnej, často vyššej polohe. Teraz si piesne transponujem pre vlastné potešenie a stereotyp je preč. Aj pri obyčajnej piesni z 19. storočia sa snažím, aby v nej bol kúsok zo mňa, moje city, moje súznenie s romantickým textom. Každá pieseň má svoje obrazy, v ktorých sa zrkadlí autor alebo prostredníctvom autora život našich predkov. Z toho všetkého skladám aj ja svoj vlastný názor a z toho vyviera aj môj cit k piesni.“

Len hrať nestačí

Pokračovateľov, teda mladých organistov, nie je dnes dostatok. Aj mnohí zdatní klaviristi, ktorých je síce dosť, totiž majú veľký rešpekt sadnúť si za organ a sprevádzať liturgiu.

Dôvodov, prečo sa mladí ľudia nehrnú do kantorovania, je podľa dlhoročného organistu viac. „Svojím spôsobom na tom majú vinu tí, ktorí nechcú oceniť túto službu. Nechcem tvrdiť, že cirkevní predstavitelia si nevážia organistov, lebo by to nebola pravda, problém je skôr v tom, že sa situácia organistov nerieši zhora, plošne a systematicky,“ hovorí a vysvetľuje: „V 90. rokoch Cirkev síce iniciovala na konzervatóriách či na Vysokej škole múzických umení vznik študijného odboru cirkevná hudba, dnes sa tieto odbory rušia. Prečo? Lebo ich absolventi si nenašli v službách Cirkvi adekvátnu prácu. Istú zodpovednosť za vzdelanie cirkevných hudobníkov potom prevzala Katolícka univerzita v Ružomberku, ale tiež nerieši adekvátne uplatnenie svojich absolventov v praxi. Veľmi smutné je aj to, že pracovné zaradenie cirkevný hudobník v zozname pracovných povolaní u nás neexistuje – na rozdiel od Rakúska, Nemecka, Švajčiarska.“ 

Výsledkom je podľa neho to, že kňazi, ako správcovia cirkevných vecí, často nerozlišujú kvalitu organistov. Mnohí to vzdali a sú jednoducho radi, že vôbec niekoho majú. Neskúseným organistom odporúča, aby si našli svoje vzory, počúvali hudbu, spievali a cibrili si hudobný vkus. „V dnešnej dobe sú mediálne dostupné mnohé prenosy, a to nielen zo Slovenska. Je potrebné sledovať a inšpirovať sa.“

Problematickým je aj samotný spev zhromaždenia pri svätých omšiach. „Organisti sa veľakrát škriepia medzi sebou, kto je lepší organista, ale nepočul som ešte hádku o tom, kto spieva lepšie. Ako by to bolo mimo ich záujmu, pričom liturgia je hlavne o speve. Pekné a správne hranie sa má inšpirovať pekným a správnym spevom. Keď organista nevie nič o dobrom speve, tempe, frázovaní, dýchaní a afekte, môže ľahko podľahnúť suchým inštrumentálnym pravidlám o hre na organe a speve.“ Potenciálnych organistov by preto - skôr než siahnu na organ - učil najprv správne spievať. 

Samozrejme, nie je dobré, aby organista prekrikoval ľudí, ale zase ani nespieval príliš ticho, vtedy sa aj ľudia menej zapájajú.

Ľudí treba vychovávať

Organista ovplyvňuje chrámový priestor, teda samotných veriacich. Preto je dôležité, aby vedel nielen správne hrať a spievať, ale aby vedel vhodne používať registre i mikrofón. Viliam Gurbaľ objasňuje: „Ľudia sa od organistov učia. Žiaľ, od niektorých aj zle, najčastejšie ide o zlé frázovania, nesprávne dĺžky nôt. Už som si všimol aj taký trend, že organista bude radšej hrať obľúbené piesne, ktoré ľudia notoricky poznajú, akoby mal naučiť veriacich nejakú novú pieseň.“

Odporúča preto, aby organisti s veriacimi pracovali: „Predspievali ľuďom piesne, naučili sa spolu s nimi niečo nové, neobohrané. Len to chce viac odvahy. Ale kto iný ma zodpovedať za kvalitný spev v chráme, ak nie samotný organista?“ 

Obvyklým problémom je hudobná hádka medzi organistom a veriacimi. Ľudia sa s organom prekrikujú, ten ich zase naháňa alebo naopak, príliš spomaľuje. Ako sa na takéto situácie pozerá organista z košického Dómu sv. Alžbety? „Samozrejme, nie je dobré, aby organista prekrikoval ľudí, ale zase ani nespieval príliš ticho, vtedy sa aj ľudia menej zapájajú.“ 

Odhadnúť by mal aj správne tempo. Aj on sa to učí doteraz. „Keď sa začali prenosy svätých omší v Rádiu Lumen, často som počul názor, že hrám a spievam rýchlo. Mne to tak nepripadalo, ľudí v rozľahlej katedrále bolo málo a boli ďaleko, spätná väzba bola minimálna, preto som tempo prispôsoboval svojmu dýchaniu, svojmu mentálnemu nastaveniu. Neskôr, keď som si tieto prenosy vypočul, zmenil som hranie a začal viac prežívať text piesne, stal som sa citovejším,“ prezrádza o sebe.

Dodáva, že veriacich netreba v kostole „naháňať“, je to o cite. „V menších chrámoch môže byť prípustné i rýchlejšie tempo, najmä pri skladbách, ktoré to dovoľujú aj obsahovo. Naopak, vo väčších kostoloch, kde je napríklad organ od ľudí vzdialený aj niekoľko desiatok metrov, treba zvážiť rýchle tempo a pristupovať k nemu citlivo,“ uzatvára laureát tohtoročnej Ceny Fra Angelica.