V náročných časoch potrebujeme živú nádej

Vaša diecéza je najmladšou na Slovensku. Ako hodnotíte jej prvých pätnásť rokov?

Žilinská diecéza vznikla 14. februára 2008 oddelením od Nitrianskej diecézy a z menšej časti aj od Banskobystrickej diecézy. Na začiatku bolo treba vybudovať najmä biskupskú kúriu, a to po personálnej stránke, ako aj zabezpečením potrebných priestorov.

Nezačali sme však na zelenej lúke a som vďačný, že som prišiel do diecézy, v ktorej bolo mnoho obetavých kňazov a duší hladných po Bohu ochotných pracovať pre Božie kráľovstvo.

O to radostnejšie sa nám začínalo. Spoločným úsilím sa nám darí rozvíjať duchovný život, svedčiť o Kristovi a s Božou pomocou premieňať svet k lepšiemu.

Diecézu vediete ako biskup od jej vzniku. Bolo pre vás jednoduché zžiť sa s jej prostredím, keďže predtým ste pôsobili v Banskobystrickej diecéze?

Vyrastal som vo Vrútkach a  do Žiliny som ako dieťa a  študent chodieval pomerne často. Nikdy mi však nenapadlo, že by mohla byť sídlom biskupa a už vôbec nie, že by som sa ním mal stať ja. Pán nás však dokáže dokonale prekvapiť.

V Banskobystrickej diecéze som pôsobil ako kaplán, farár, neskôr ako rektor seminára a napokon ako pomocný biskup. Keď som prišiel do Žiliny, veľa tvárí a miest bolo pre mňa neznámych. Nechcel som zostať zavretý na biskupskom úrade, ale naopak, ísť týmto neznámym v ústrety.

Vznikom diecézy so sídlom v Žiline sa mal biskup dostať bližšie k veriacim, a to nielen skrátením fyzickej vzdialenosti. Snažím sa pravidelne navštevovať jednotlivé miestne spoločenstvá a môžem povedať, že sa mi za toto obdobie podarilo osobne zvizitovať každú našu farnosť.

Pomohlo mi to lepšie poznať diecézu, jej kňazov, problémy i radosti, ktorými žijú naši veriaci. Uvedomujem si, že som otcom, a za mne zverený ľud sa každý deň modlím a každého žehnám.

Ako by ste charakterizovali veriacich vašej diecézy?

Veriaci človek túži po Bohu a po živote s ním. Zároveň sa však v jeho srdci rodí mnoho otázok či dokonca protirečení. Táto dráma viery sa odráža aj v tom, s čím ľudia k svojmu biskupovi prichádzajú.

Bol som svedkom mnohých životných príbehov, príkladov silnej viery, odhodlania žiť s Ježišom, ktoré aj mňa samého utvrdili vo viere a boli mi povzbudením. Uprostred mnohých trápení, kríz a smútkov zohráva viera v živote ľudí v tejto oblasti tradične dôležitú úlohu.

Niekedy sa však duchovný život môže javiť len ako súčasť miestneho folklóru či splnenie si povinnosti. Našou úlohou je predstavovať vieru ako živý vzťah so živým Bohom.

Aký trend ste v súvislosti s počtom ľudí hlásiacich sa ku katolíckej viere zaznamenali pri poslednom sčítaní obyvateľstva?

Hoci som spomenul, že táto oblasť Slovenska je tradične katolícka, súčasný trend poklesu sa jej nevyhol. Nemalo by zmysel vymenúvať dôvody, tých analýz a  diskusií bolo už dosť. Podstatné je vrátiť sa ku Kristovi a byť jeho verným a autentickým svedkom.

Že našiel odmietnutie aj on sám a nachádza ho doteraz, je síce bolestné, ale je to istá daň za slobodu, ktorú vložil do našich sŕdc. Boh vo svojej veľkosti rešpektuje aj to, že ho odmietneme, hoci mu to v jeho nesmiernej láske k nám spôsobuje veľký zármutok.

Vracajú sa ľudia po pandémii naspäť do chrámov, alebo vidíte istý odliv?

Pandémia bola pre nás všetkých veľká skúška. Mnohí siahli až na dno svojich fyzických síl. Niektorí prišli o blízkych, mnohí s chorobou zápasili a mnohí jej aj podľahli. Pandémia však zasiahla aj naše srdcia. Bola to skúška viery a svedectva našej kresťanskej lásky.

Mnohí prišli k zisteniu, že Boha vlastne nepotrebujú, iní sa postavili proti rozhodnutiam cirkevných či svetských autorít a túžba po naplnení vlastnej predstavy Boha sa stala silnejšou ako láska sama. To všetko sa podpísalo na skutočnosti, že na mnohých miestach sa ľudia vracajú do kostola „opatrne“.

Ako keby váhali, či už nastal ten správny čas. Zároveň však prichádzajú ďalšie krízy. Keby sme ich riešenie nechali iba na nás ľuďoch, obávam sa, že by mali katastrofický dopad.

Preto vnímam veľkú potrebu budovať svoj vzťah s Pánom, a to aj obnovením sviatostného života. Povzbudzujem veriacich, aby sa vracali do chrámu a hľadali tam posilu. Žijeme náročné časy a potrebujeme živú nádej.

Ako ste na tom v diecéze s novými duchovnými povolaniami?

Doteraz nám Pán doprial svätiť nových kňazov každý rok. Bohu vďaka za každého mladého muža, ktorý naberie odvahu a odpovie na Pánovo volanie svojím áno. Je to náročné rozhodnutie, ktoré má presah na celý život, dokonca až do večnosti.

Dnes, keď sa bojíme robiť rozhodné kroky, je možné tento trend badať aj v nových duchovných povolaniach. Mnohé rehole, ale aj diecézy zápasia s nedostatkom povolaní. Žatva je veľká, ale robotníkov málo.

Musíme vytrvalo prosiť o nové povolania, ale aj povzbudzovať, pozývať, venovať sa miništrantom. My kňazi máme byť dobrými kňazskými vzormi a sami sa snažiť byť obetavými služobníkmi v Pánovej vinici.

V čom vidíte hlavné výzvy pastorácie v najbližšom období?

Je to jednoznačne synodalita. Tento trend prichádza od pápeža Františka a pozýva nás ochotne počúvať. V prvom rade Krista, mať s ním živý vzťah. A vedieť počúvať aj ľudí a budovať s nimi vzťahy. U nás v diecéze sa koná projekt obnovy života a vzťahov.

Komunikácia dnes zlyháva na mnohých úrovniach. Nevieme správne hovoriť a máme veľký problém počúvať – našich najbližších, kolegov, veriacich aj samého Boha. Na tomto treba pracovať a zlepšovať sa. Konkrétny príklad je práca pastoračných rád v našich farnostiach.

Preto chceme ponúknuť formáciu ich členov v sídlach dekanátov. Som vďačný, že v našej diecéze už niekoľko rokov veľmi aktívne pôsobí diecézna pastoračná rada.

Ovocím jej činnosti je viacero pastoračných projektov pre naše farnosti. Z jej iniciatívy vzišiel i podporný fond KROK, ktorého zámerom je aj hľadanie prostriedkov na rozvoj pastoračných aktivít v diecéze.

V Žilinskej diecéze sa udržiavajú pomerne silné ekumenické vzťahy. V čom vidíte význam zbližovania s ostatnými cirkvami a náboženstvami?

Vážime si svedectvo každého človeka, ktorý uveril v Krista a jeho evanjelium. V  našej diecéze sa stretávajú ľudia na ekumenických modlitbách a aktivitách v Žiline, Martine, Rajci a inde.

A to nielen v januári počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ale napríklad aj počas Týždňa kresťanskej kultúry alebo v rámci Staromestských slávností, kde sa zástupcovia viacerých cirkví modlíme za mesto Žilina.

Kristova výzva, aby sme boli jedno, nie je len príležitostný povzdych, ale celoživotný osobný a pastoračný program. Dať sa inšpirovať inými nie je prejav slabosti, ale otvorenosti, múdrosti a pokory.

Funguje aj spolupráca Žilinskej diecézy so štátnymi inštitúciami?

Uvediem konkrétny príklad. Súčasťou každej diecézy je katedrála, miesto, kde sa nachádza biskupský stolec – katedra. V prípade Žilinskej diecézy sa ňou stal farský Kostol Najsvätejšej Trojice v Žiline. Na tomto chráme sa však podpísal zub času a rozhodli sme sa pre jeho rekonštrukciu.

Začiatkom nového roka sme ukončili prvú fázu opravy katedrály – obnovu exteriéru. Toto dielo sa u veriacich stretlo s nadšením a som rád, že ho podporilo aj Ministerstvo kultúry SR, Žilinský samosprávny kraj a mesto Žilina. Moja úprimná vďaka patrí aj mnohým jednotlivým darcom.

Na tomto diele obnovy sa ukázalo, aké je nevyhnutné kráčať spolu, každý so svojimi vlastnými talentmi a darmi. Zjednotili sme sa vo vyhotovení diela, ktoré zostane historickým mementom spolupráce, ľudského nadšenia a obety.

Verím, že aj do budúcnosti budeme spolu s týmito organizáciami plodne spolupracovať na budovaní hodnôt a prispievať tak k dobru celej našej spoločnosti.