V živote ukázal zásadné stanovisko viery

Dlhoročný člen Slovenského národného divadla a osobnosť par excellence našej kultúry Gustáv Valach (16. marec 1921 – 26. apríl 2002) pochádzal z Hontianskych Nemiec, z obce, v ktorej má korene aj ďalší výborný herec Marián Labuda. Spolu s Júliusom Pántikom navštevovali gymnázium v Banskej Štiavnici.

My chceme objavovať duchovné a kultúrne jadro jeho osobnosti. Preto sme si na spomínanie prizvali priaznivca Katolíckych novín, herca a recitátora Jozefa Šimonoviča, dlhoročného rodinného priateľa Valachovcov, ktorý s hereckým majstrom prežil chvíle odhaľujúce jeho pevný charakter.

Kamaráti zo Svoradova a radosti života

Možno i preto, že otec Jozefa Šimonoviča s Gustávom Valachom si aj povahovo boli veľmi blízki, stali sa z nich kamaráti, čo prerástlo do vzťahov medzi deťmi oboch rodín. Najmä však medzi Jozefom a bratmi Petrom a Gustávom Valachovcami.

Jozef Šimonovič vysvetľuje: „Otcovia sa priatelili od čias vysokoškolských štúdií, keď bývali na internáte Svoradov. Valachovci bývali v bytovom dome na Špitálskej ulici oproti ,Dvom levom‘. Gustáv a Peter chodili miništrovať do Modrého kostolíka a ja z Grösslingovej som tam miništroval tiež.

Navyše sa moje priateľstvo s Gustávom mladším utužilo, keď ako lekár dostal umiestenku do Nitry a ja som vtedy v meste pod Zoborom pôsobil v divadle.“ Po návrate oboch do Bratislavy návštevy v rodine Gustáva Valacha bývali častejšie.

Po čase sa Valachovci presťahovali do bytového domu na Ulici Boženy Slančíkovej Timravy. Keďže k domu patrila aj záhrada, Gustáv Valach sa pustil do budovania vínnej pivnice a záhradného domčeka.

Jozef Šimonovič pokračuje: „Ešte viac sa zintenzívnili stretnutia, na ktoré sme sa vždy tešili. Popri brigádnickej práci panovala veselosť, úprimná radosť i zábava. Keď sa dielo vybudovalo, započali sa kulinárske akcie Gustáva Valacha staršieho. Nakladanie kapusty, výroba klobás, na jeseň sa robilo víno.

Vždy išlo o krásne dni plné zážitkov, hodiny aj celé noci pri veselých debatách, ale i vážnych rozhovoroch. Syn Gusto s mocnými zavalitými dlaňami tlačil kapustu a jeho otec doslova obradným spôsobom, precízne kládol korenie, rascu a ďalšie ingrediencie. Musel vzniknúť vkusný obraz.

Keď sa robilo víno, mali ste pocit, že bobule do prešu vkladá po jednej. Pri klobáskach, ktoré som ako vyučený mäsiar robil ja, nezabudol podotknúť: ,Jodit (tak oslovoval Jozefa Šimonoviča aj jeho otca – pozn. redakcie), tá je o centimeter dlhšia.‘ Čakal som, že vezme pravítko. Neuveriteľne sa vyžíval pri týchto činnostiach.“

Totalita nebrala ohľad

Po druhej svetovej vojne sa Gustáv Valach stal rozhlasovým hlásateľom v Československom rozhlase spolu aj so známym Michalom Belákom (1920 – 1981). Nie však vo formáte, ako vnímame spíkrov a moderátorov dnešných rádií. Zotrval v ňom až do divadelnej sezóny 1946/1947, keď sa stal členom Činohry SND v Bratislave.

„V jeho živote existovali hranice, ktoré nikdy neprestúpil. Keďže odmietol hrať v Hochhuthovom Zástupcovi, kde sa očierňovala úloha pápeža počas druhej svetovej vojny, dostal v roku 1959 z divadla výpoveď. I keď mu bolo ťažko a považoval to za urážku, neľutoval to. Nebol to, samozrejme, ojedinelý prípad, no on už v tom čase bol známym a obľúbeným hercom.

Najskôr pracoval v tlačiarni, až potom prešiel k pozemným stavbám. Viem aj na príklade môjho otca, že títo ,vyhodenci‘ to vzali ako Božiu vôľu. Urobili si kvalifikáciu, ktorú potrebovali, a išli ďalej. Ujo Gusto získal oprávnenie pracovať s bagrom. Hĺbil priestor pre základy dnešného Onkologického ústavu sv. Alžbety na Heydukovej ulici,“ naznačuje rodinný priateľ.

Čo je ale zaujímavé, že hoci mal na Slovensku v divadle „stopku“ na takmer štyri roky, v Česku v tom období natočil viacero filmov. „Od neho viem, ako sa to celé udialo. Prišiel za ním šéf stavby, zvolal chlapov a oznámil im: ,Volali mi z Barrandova. Pána Valacha chcú obsadiť do filmu Práče a máme ho uvoľniť. Čo vy na to?‘

A tí mozoľnatí chlapi sa jednomyseľne zhodli, že nie je problém, dokonca urobia robotu aj za Gustáva. Počas natáčania filmu po dobu približne jedného roka dobrovoľne za neho odrobili to, čo mal pridelené,“ objasňuje Jozef Šimonovič.

A pridáva svoju revoltu: „Na konci 70. rokov 20. storočia mi ujo Gusto povedal: ,Jodit, nemal by si k nám teraz asi chodiť, lebo pozri tam na tých dvoch vonku. To sú tajní a sledujú ma.‘ Pravdaže, čo bolo zakázané, to bola pre mňa výzva.

Preto som mu odpovedal: ,Rozumiem, no tak zajtra som tu opäť.‘ Priznávam, že niekedy to hraničilo až s provokáciou, ale Pán Boh aj nado mnou držal ochrannú ruku.“

Prísny k iným, ale najmä k sebe

Je pravda, že zásadovosť Gustáva Valacha v súkromnom i pracovnom živote mu priniesla len skutočných priateľov. No bol prísny aj na seba, ale to už viac rí nevideli. Muž tvrdých čŕt a nekompromisných postojov je však len jedna strana mince. Viacrozmerné, ale zásadné „človečenské“ vnímanie jeho osobnosti nám zrozumiteľne približuje práve Jozef Šimonovič:

„Vnímal som ho ako svojho otca. Bez prikrášľovania táto generácia otcov bola prísna. Neskutočne sa v tom podobal môjmu otcovi. Hoci remeň i fyzické tresty patrili k výchove, musím povedať, že nikdy bez príčiny a zdôvodnenia.

Raz sme s ujom Gustom i jeho synmi Petrom a Gustávom spoločne sedeli v záhradnom domčeku. Spomenul som svojho otca, na čo ujo prehovoril: ,Áno, ja si pamätám, že Jodit bol taký tvrdý človek.‘ A vtedy sme všetci takmer popadali od smiechu na zem, lebo oni sa v tej prísnosti navlas na seba podobali.

Prežíval som ho ako môjho vlastného otca: zásadového, prísneho, ale zároveň láskavého, milého a najmä múdreho človeka.“ Jeho dcéry Veronika, ktorá sa stala architektkou, a Jana, ktorá bola lekárkou, žiaľ, predišli otca do večnosti.

Synovia Peter, tiež architekt, a Gustáv, lekár, možno v mladosti až tak nerozumeli otcovej ráznosti, no neskôr pochopili, že to nemal v živote ľahké. Je pravda, že niektorí jeho súčasníci sa sťažovali, že je príliš odmeraný, no bolo zjavné, že jeho ľudskosť sa ukrýva v hĺbke vnútra.

Geniálna mimika a hlas

O vynikajúcom hercovi rázovitých a psychologicky náročných postáv Gustávovi Valachovi Jozef Šimonovič zdôrazňuje: „Hodnotil by som ho ako geniálneho herca. Patril k veľmi silnej generácii hereckých talentov, no ujo Gusto ako jeden z mála mal navyše jednu prednosť – že hral aj tvárou.

Mimika bola taká zrozumiteľná, že nemusel vypovedať slovo, a z výrazu tváre bolo zrejmé, čo jeho postava bytostne stelesňuje. Využil to napríklad režisér Pavol Haspra pri netradičnej improvizácii divadelného predstavenia. V krčme Pod zeleným stromom vytiahol kus javiska až takmer na dotyk k divákom.

Postava, ktorú stvárňoval ujo Gusto, sedela tak, aby videli čo najlepšie priamo do jeho tváre. Navyše mal obrovský dar od Pána Boha a tým bol jeho nezameniteľný hlas. Mal som to šťastie, že som s ním opakovane účinkoval v poetických večeroch. Vždy to bol pre mňa zážitok pozorovať a premýšľať nad jeho umeleckým výkonom.“

Gustáv Valach bol označovaný za majstra pauzy. „Niekedy som rozhutoval, prečo dal pauzu práve do tej časti a nie do inej. Keď som si opakovane prezeral text básne, nenašiel som priestor využiť ju tam. On však ňou pri svojom prednese poslucháča a diváka doslova zdvíhal zo stoličky.

Nedával ju len tak z pasie, ale tá prerývka bola naplnená napätím a prinášala grády. Bol univerzálnym hercom, ktorého ste mohli obliecť do fraku či kroja, vždy dokázal zahrať dokonalú podstatu osoby, ktorú stvárnil.“

Hereckí kolegovia

„Veľmi rád mal kolegu Karola Machatu a s ním si i ľudsky najlepšie rozumel. Priatelil sa i s Evou Kristínovou. Na sklonku jej života sme ju spoločne s Gustávom mladším navštívili. Zahľadela sa na neho, a keďže sa veľmi podobá na svojho otca, z jej hrdla vyšlo: ,Gustík môj!‘ Mala radosť.

Požiadal som ju, aby mu sama vyrozprávala príhodu s otcom. Eva ju nádherne predniesla: ,Stalo sa, že sme mali nejakú roztržku, a Gustík mi niečo vyčítal. Po čase som sedela v šatni, keď ma zrazu vyrušilo tvrdé zabúchanie na dvere, ktoré sa zopakovalo a doplnilo dunivým hlasom za dverami: ,Poď von!‘ Vyšla som a Gustík svojím typickým mohutným valachovským vyslovil jediné: ,Prepáč!‘ A odišiel.“

Jozef Šimonovič ďalej dodáva: „Neskôr sa Eva dozvedela, že ujo Gusto bol pred tým ,prepáč‘ na svätej spovedi, pričom priznal konflikt s kolegyňou, na čo mu jeho spovedník povedal, že to treba aj doriešiť, aby to bolo v poriadku, lebo inak nedostane rozhrešenie.

Evička vedela túto udalosť tak krásne opísať, až nám slzy tiekli od smiechu. Veru čakali by sme, že iný človek by vošiel dnu, aby sa ospravedlnil, ale ujo Gusto to urobil po svojom. Najskôr ju vyzval, aby vyšla von, a potom nasledovalo spovedné zadosťučinenie.“

Viera, súčasť života, a milujúca manželka

V domácnosti mal Gustáv Valach hodnotnú knižnicu, v ktorej muselo byť všetko na svojom mieste. „Keď zomrel, ušli sa mi z nej knihy najmä s náboženskou tematikou. Najviac mi ho pripomína sadrová replika modliaceho sa svätca z levočského oltára, ktorá stála u neho v obývačke vedľa televízora.

Mám ju dodnes a pohľad na ňu mi vždy pripomenie vzácneho človeka. Jeho viera bola veľká, bez výhrad a neotrasiteľná ničím a nikým. Hoci neskrýval aj kritický pohľad na niektoré pomery v Cirkvi, mal veľa priateľov kňazov, osobností, medzi inými napríklad profesora Ladislava Hanusa.

Ja som cítil, že v jeho živote platilo: Všetko s tvojím požehnaním, Bože. Som presvedčený, že okrem iného sa pred premiérou aj modlil. Mal zvyk, že v tento deň sa v rámci prípravy zavrel do izby a nik ho nemohol vyrušovať.

Gustávova manželka, teta Vierka bola študentka medicíny. No keďže sa ešte počas vojny vzali, štúdium išlo bokom a svoje naplnenie našla v rodinnom živote. Žiaľ, ani vtedajšia spoločnosť nedocenila matku. Ujo Gusto bol v manželskom vzťahu dominantný, no manželkina podriadenosť sa prejavovala materinským hasením požiarov, ktoré mohli vzplanúť v dôsledku prchkej povahy či vzdoru.

Obrazne povedané, žena so širokou zásterou. Zakryla i pofúkala bôle a pripravila zázemie pre manžela i deti. Gustáv bol pre ňu po Pánu Bohu druhý najdôležitejší.“

Láskavá lesť k osemdesiatke

„Spomeniem ešte jednu úsmevnú udalosť. My sme sa opakovane s ujom Gustom ironicky zdravili: ,Česť práci, súdruh Valach.‘ A on mi opätoval: ,Česť práci, súdruh Jodit.‘ Pri návrate z divadelného pobytu v Rusku som svojim blízkym priniesol nejakú maličkosť, hrozienka, sladkosti, ale nevedel som, čo by som mohol priniesť ujovi Gustovi.

Našťastie ma vo výklade zaujala malá gramofónová platňa s hlasom súdruha Lenina. Viac mi nebolo treba. Keď sme sa stretli a ja som rozprával, čo bolo v Rusku, vravím: ,Ujo Gusto, niečo som vám priniesol od našej bratskej rodnej strany v Sovietskom zväze. Taký malý podarúnok.‘ Dodnes ho vidím, ako plače od smiechu z recesistického darčeka, keď zistil, čo za zvukový záznam je na platni.“

Keď sa blížila osemdesiatka majstra Gustáva, nechcel ju oslavovať. Jozef Šimonovič na margo toho vysvetľuje: „Navrhol som preto tete Vierke, aby sme oslavu urobili u mňa na chalupe v Borskom Mikuláši. Plán bol nasledovný: Priestranná stodola, kde sa všetci vmestíme, a ja ho zavolám, že potrebujem s niečím poradiť.

Keď pred chalupou zastalo auto, vyšiel som von, aby som privítal uja Gusta a že ideme na vec. Vtom sa na stodole otvorili dvere a v tej chvíli by ste sa u neho krvi nedorezali. Otočil sa na mňa a pomenoval ma: ,Ty šivák!‘ Nato sa však už začal srdečne vítať so všetkými prítomnými. Potom vošli hudobníci zo súboru Hájiček a vtedy som videl jeho nefalšované úprimné slzy dojatia.

Keď sa mu zdravotný stav zhoršil a musel byť hospitalizovaný, navštívil som ho spolu s jeho synom Petrom. Nezabudol a pripomenul mi to. Napriek tomu, že mal oči zavreté, zrazu ich otvoril a zopakoval spomínané vyznanie pre mňa.

Bolo otcovsky dojemne vyslovené, s jeho tvrdou láskavosťou, ktorú ste museli precítiť. Po našom odchode v tú noc zomrel. Rozlúčili sme sa a v jeho očiach som videl vďaku. Napriek tvrdej náture to bol veľmi citlivý človek.“