Vďaka svätojakubskej ceste spoznal svoju domovinu

Budmeričan Matej Rajkovič (31) je jedným z prvých pútnikov, ktorí prešli celú svätojakubskú cestu na Slovensku. Približne 650 kilometrov dlhú trasu sa rozhodol absolvovať, aby prispel k propagácii obľúbenej pútnickej trasy u nás a zároveň lepšie spoznal svoju rodnú krajinu.
Ján Lauko 18.09.2020
Vďaka svätojakubskej ceste spoznal svoju domovinu

Keďže Matej predtým Slovensko príliš nepoznal, na niektorých miestach počas putovania zostal dlhšie. Napríklad na Spiši. Snímka: archív Mateja Rajkoviča

Čo vás inšpirovalo absolvovať celú slovenskú trasu svätojakubskej cesty?

V minulosti som prepadol modernému pútnictvu, keď som na vlastnej koži ucítil, ako pozitívne dokáže vplývať na človeka. Takmer pred rokom som absolvoval 280 kilometrov dlhú púť z portugalského Porta do Santiaga de Compostela v španielskej Galícii.

Na tejto 11-dňovej ceste som prežil úžasnú duchovnú aj osobnú obnovu a pomohla mi vyriešiť niektoré životné otázky, s ktorými som dovtedy nevedel pohnúť. Schudol som, cítil som sa lepšie fyzicky aj psychicky.

Na Slovensko som sa vrátil s dušou ľahkou ako pierko a životné prekážky, ktoré sa mi predtým zdali neriešiteľné, som videl z úplne novej perspektívy.

Vtedy som si povedal, že chcem túto krásnu tradíciu priniesť aj na Slovensko. Pridal som sa k občianskemu združeniu Priatelia svätojakubskej cesty na Slovensku, k šikovnému tímu ľudí, ktorí už urobili väčšinu práce na obnove niekdajších pútnických koridorov na Slovensku a trasu vytýčili.

Ja som chcel priložiť ruku k dielu tým, že cestu prinesiem do povedomia ľudí, spropagujem ju, a aby som netáral len tak do vetra, tak ju aj celú prejdem (úsmev)

Ako vyzeralo vaše putovanie po slovenskej svätojakubskej ceste?

Počas mojej púte som celú cestu skontroloval a označil. Bol som jedným z prvých Slovákov, ktorí ju prešli v celej dĺžke 650 kilometrov z Košíc až do Bratislavy. Označil som cestu pre ďalších pútnikov, aby bolo putovanie ešte pohodlnejšie.

Značil som ju na turistické smerovníky, ale v obciach často aj nálepkami a plechovými tabuľkami so symbolom žltej svätojakubskej mušle na modrom podklade.

Ďalej som v ubytovniach a penziónoch vybavoval pre pútnikov zľavy na ubytovanie. Pri predložení preukazu pútnika (credencialu) tak dostanú k ubytovaniu napríklad pútnickú večeru či raňajky zadarmo.

Čiže ráno som vstal, prehrabol si vlasy, obul topánky a vyrazil, aby som to všetko za ten deň stihol.

Putovali ste sám alebo ste mali sprievod?

Na niektorých úsekoch sa ku mne pridali ďalší Slováci, ktorí si putovanie chceli vyskúšať na vlastnej koži. Boli to veľmi inšpiratívne stretnutia. Prešli sme spolu spravidla 2-3 dni dlhé úseky.

Povedal by som, že ak chcete niekoho naozaj spoznať, vydajte sa s ním na pár dní na púť. Cesta vám prinesie veľa skúšok, ktoré ak spoločne prekonáte, tak ostanete priateľmi už navždy, alebo si už nikdy neprídete navzájom na meno.

Na poslednú etapu sa k nám pridal dokonca starosta z Budmeríc aj s miestnym farárom. Vo všeobecnosti sa starostovia a farári o svätojakubskú cestu veľmi zaujímali a vždy sa pýtali, ako nám môžu pomôcť alebo nás podporiť.

Ako hovorí príslovie: „Ak chceš ísť rýchlo, kráčaj sám. Ak chceš zájsť ďaleko, kráčaj s niekým.“ Myslím si, že toto platí o svätojakubskej ceste, ale rovnako aj o ceste životom.

Na niektorých miestach ste ostali dlhšie. Čím vás zaujali, že ste im venovali viac času?

Pred púťou som Slovensko veľmi nepoznal. Väčšinu svojho života som strávil v zahraničí a vždy ma veľmi mrzelo, že svoj domov poznám len veľmi povrchne.

Preto som sa po ceste zastavil na miestach, ktoré ma najviac oslovili, ako v Levoči a na Spiši, na Liptove, v Nízkych Tatrách a prvýkrát som v živote navštívil aj Vysoké Tatry. Prespal som na horských chatách, pozrel som si skanzeny oravskej dediny pri Zuberci a liptovskej dediny v Pribyline, navštívil tajomný Oravský hrad, okúpal sa v Kadi v Liptovskom Jáne.

Nemohol som si pomôcť, ale na každom mieste ma udivovalo, že na Slovensku máme také nádherné miesta a aj tak sa vždy na leto ťaháme niekam do Chorvátska alebo do Bulharska.

S ktorými miestami máte spojené najkrajšie zážitky?

Najkrajšie zážitky sa mi vždy spájajú s miestnymi ľuďmi. Ak vám niekto povie, že Slováci sú zlí ľudia, tak je to proste hlúposť.

Ak človek prechádza s úsmevom na tvári, sú ľudia veľmi prívetiví, zvedaví, aj pohostinní. Nechali ma prespať ako úplne cudzieho človeka u seba v dome na gauči, pozvali ma na obed, dokonca mi raz jedna babička nabalila aj pár buchiet.

Akú odozvu ste mali na svoje putovanie?

Ľudia boli veľmi zvedaví a pýtali sa, odkiaľ a kam idem. Mnohí si zo mňa robili srandu, že som blázon. Vraj oni sú radi, keď prejdú 500 metrov z domu do potravín a nie z Košíc do Bratislavy.

Mnohí však cestu už poznali, čo ma veľmi prekvapilo. Stretol som kopec ľudí, ktorí boli v minulosti dokonca aj v samotnom Santiagu.

Čím je svätojakubská cesta odlišná od iných pútnických či turistických trás?

Každá etapa svätojakubskej cesty bola navrhnutá tak, aby bolo na konci dňa kde zložiť hlavu. Tým sa odlišuje od iných slovenských diaľkových ciest, ako napríklad populárnej cesty hrdinov SNP.

Tá ponúka skôr zážitok z divokej prírody a spanie v stane či pod hviezdami, zatiaľ čo svätojakubská okrem nádhernej prírody prechádza aj miestami s tým najkrajším zo slovenského kultúrneho dedičstva. Je tak vhodná aj pre starších pútnikov alebo aj pre rodiny s deťmi.

Celý pútnický zážitok je tak obohatený aj o osobný, duchovný a kultúrny rozmer.

Veľa ľudí sa na púť vydáva s cieľom usporiadať si myšlienky alebo sa duchovne obnoviť. Čo vám putovanie prinieslo?

Vďaka svätojakubskej ceste som spoznal domovinu a ľudí, ktorí v nej žijú. Zblížil som sa po ceste s mojimi priateľmi alebo s úplne cudzími spolupútnikmi, vytvorili sme si priateľstvá zocelené ťažkými situáciami, ktoré nám vydržia na celý život.

Schudol som a fyzicky sa cítim podstatne lepšie. „Vyčistila“ sa mi hlava, viem sa lepšie sústrediť na prítomný okamih a žiť tu a teraz. Celkovo sa mi v srdci usadila akási pohoda a vyrovnanosť, ktorá tam ostane ešte veľmi veľmi dlho.

Navyše som pri značení cesty pochopil, aký je to úžasný pocit byť užitočný pre druhých. Vytvoriť niečo, čo tu ostane po dlhé roky a umožní iným Slovákom prežiť tie nádherné chvíle, ktoré som na ceste prežil ja. To je pocit na nezaplatenie.

Naučil sa zodpovednosti

Letné mesiace využil na púť po Slovensku aj FRANTIŠEK SMOLÍK (26) z Bratislavy. Vybral sa zdolať cestu hrdinov SNP, ktorá sa začína v Duklianskom priesmyku a končí sa v Devíne. Čo ho viedlo vydať sa na túto náročnú púť?

„Pohlo ma to, že som mal veľa dovolenky (úsmev). Ďalší dôvod bol, že počas epidémie koronavírusu sme to mali v práci náročnejšie. Robím v združení Vagus, ktoré sa stará o ľudí bez domova, a museli sme robiť viaceré opatrenia. Nátlak na nás bol čoraz väčší. Človeku tak padlo dobre byť chvíľku osamote.“

František Smolík dodáva, že na túto cestu nešiel úplne s cieľom sledovať odkaz SNP. „Skôr som potreboval stíšenie a čas pre seba. Človek sa však občas zamyslel nad tým, aké to muselo byť pre vojakov, keď tú trasu absolvovali v starých kabátoch a topánkach a mali so sebou 20-kilovú pušku.“

Pohostinnosť miestnych

Trasu dlhú 750 kilometrov absolvoval za 25 dní. Na deň mu tak vychádzalo prejsť približne 30 kilometrov. Boli však dni, keď za deň absolvoval viac ako 40 kilometrov. Najkrajšie výhľady a časti celej cesty boli podľa jeho slov hlavne na východnom Slovensku. Východ si ho získal aj pohostinnosťou a prívetivosťou miestnych. To sa osvedčilo najmä pri hľadaní nocľahu.

„Stredisko informácií bolo vo väčšine prípadov v krčme. Keď som sa krčmára opýtal, či niekto z dediny ubytováva, často som dostal kontakt na starostu. Viackrát som tak spal na obecnom úrade. Párkrát sa stalo, že mi tiež odporučili privátne ubytovanie u domácich. Spoznal som takto ľudí, s ktorými by som inak len ťažko prišiel do kontaktu,“ poznamenáva František.

Raz sa mu týmto spôsobom podarilo ubytovať sa u milej 80-ročnej ovdovenej pani.

„V ten večer k nej prišli ďalší dvaja nocľažníci. Navarila nám, starala sa o nás. Hovorila, že ľudí ubytováva preto, aby si v samote nejako zamestnala hlavu. Pre mňa to však bola obrovská pomoc. V ten deň som totiž zmokol a mal som za sebou 40 kilometrov. Povedal som jej, že jej pomoc nie je iba niečo na zamestnanie si hlavy, ale že tým robí veľa aj pre ľudí, ktorí k nej prichádzajú.“

Príležitosť zahĺbiť sa do seba

Mnohí si pri takýchto dlhých putovaniach prejdú duchovnou obnovou. Aký vplyv to malo na Františka?

„Určite to malo aj duchovný rozmer. Neviem však presne definovať, čo to vo mne zanechalo. Zažil som dva silné momenty, pri ktorých ani neviem, čo sa stalo, ale zapamätal som si ich. Napríklad pri Čuntave a Volovských vrchoch – čo bola pre mňa asi najkrajšia časť – som reálne dva dni za sebou nikoho nestretol.

Nebolo to pekné v tom, že by som nechcel stretávať ľudí, ale v tom, že som sa zahĺbil do svojho vnútra a cítil som, že niečo je inak. Neviem povedať, či to bolo niečo, čo ma ovplyvní do budúcna. Boli to však momenty, ktoré som si zapamätal. A boli aj momenty, keď som už naozaj sám nevládal a hlavnou motiváciou pre mňa boli priatelia, ktorí sa ku mne na pár dní pridali.“

Bližšie k svojim

Zmysel svojej cesty František našiel aj v tom, že sa počas týchto dní putovania mohol viac priblížiť k problémom ľudí bez domova, s ktorými pracuje. 

„Určite si nedovolím tvrdiť, že som žil ako človek bez domova. Najdlhší čas, ktorý som zvládol bez ubytovania, bol týždeň, avšak počas celej cesty som stále mal možnosť zavolať svojej rodine alebo priateľom, aby po mňa prišli. Podmienky mojej cesty mi však poskytli lepšiu perspektívu na každodenné problémy ľudí bez domova.

Často som nevedel, kde budem večer spať; mal som už špinavé všetky veci a nemal som možnosť si ich oprať. V takej nepohode ma stálo veľmi veľa síl už len to, aby som si naplnil svoje základné životné potreby. Nedokážem si predstaviť, akoby som popritom všetkom zvládal riešiť hľadanie práce, návštevy úradov a podobne. Ľudia, ktorí si dokážu zlepšiť svoju situáciu napriek tomu, že nemajú domov, majú môj obdiv."

Niečo pre pohodlných

František hodnotí, že putovanie ho naučilo lepšie dodržiavať nastolené ciele. „Povedal by som, že som celkom pohodlný človek. Viem, že mám niečo spraviť, ale zároveň sa upokojím tým, že to stačí urobiť zajtra.

Putovanie ma naučilo, že povinnosti nemôžem takto odkladať. Napríklad sa mi v jeden deň nechcelo ísť posledných desať kilometrov. Ono si ma to však počkalo, tie kilometre nikam neodišli. Dôsledky som cítil hneď na ďalší deň.“

Putovanie by tak odporučil ľuďom, ktorí majú podobný problém, pretože odkladanie povinností sa v tomto prípade rýchlo ukáže ako zlé rozhodnutie. „V reálnom živote, keď človek zanedbá to, čo mal urobiť, efekt zameškania na sebe či iných možno nevidí. Ale keď to spraví na tejto ceste, dôsledky zbadá o pár hodín.“