Veľká noc je vo svete plná farieb

Pandémia nás už pár mesiacov núti zostať doma a zrejme ešte nejaký čas to tak aj potrvá. Zoberme si teda mapu a vydajme sa na veľkonočné sviatky do exotiky aspoň na diaľku.

Vezmú nás tam saleziánsky biskup Vladimír Fekete, SDB, verbista Peter Fillo, SVD, a Jozef Kudla, CM, z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.

V Azerbajdžane sa tradíciám učia od iných

V tradične moslimskej krajine, kde je viac ako 90 percent islamských veriacich, sa ku kresťanstvu hlásia len približne dve percentá obyvateľov. Veľká noc sa preto prežíva iba v jednotlivých kresťanských komunitách a o miestnych kresťanských veľkonočných zvykoch sa veľmi hovoriť nedá.

„Misia bola zverená slovenským saleziánom, ktorí tu miestne katolícke tradície nenašli,“ dozvedáme sa od Vladimíra Feketeho, SDB, ktorý v kaukazskej krajine na pomedzí Európy a Ázie pôsobí dvanásty rok.

„Kresťanské veľkonočné tradície sa v Azerbajdžane rozšírili najmä vďaka najpočetnejšej Ruskej pravoslávnej cirkvi. Tá zachováva prísny štyridsaťdňový pôst, na Kvetnú nedeľu sa požehnávajú bahniatka, pečie sa veľkonočný koláč, ktorý sa volá kulič.

Malá komunita miestnych katolíkov v Azerbajdžane sa kresťanským tradíciám učí od svojich bratov a sestier z cudziny, ktorí sú početnejší. Tak napríklad najmä vďaka Poliakom a Ukrajincom si postupne i naši miestni farníci zvykajú napríklad na požehnanie veľkonočných jedál.“

Obrady, ktoré sa tam v priebehu rokov vyvinuli, sú teda podobné tým našim. Počas pôstnych piatkov i nedieľ mávajú krížové cesty a ani Boží hrob im nie je cudzí.

„Náš farník z Libanonu Wodia Seman je priam umelec v stvárnení Božieho hrobu, ktorý každoročne v spolupráci so saleziánskymi sestrami aranžuje v bočnej kaplnke nášho chrámu v Baku,“ teší sa saleziánsky duchovný otec a nezabúda ani na farníkmi obľúbené dramatizácie. Radi totiž dramaticky stvárňujú evanjeliová slová – najmä počas Vianoc, ale i na Veľkú noc cez pašiové hry.

Najviditeľnejším rozdielom je podľa slovenského biskupa používanie viacerých jazykov pri spoločných sláveniach: „Sväté omše slúžime pre jednotlivé jazykové skupiny v ruštine alebo azerbajdžančine pre miestnych a v angličtine pre cudzincov. Spoločné obrady Veľkej noci sa usilujeme pripraviť tak, aby v nich tieto jazykové skupiny mali aspoň nejakú časť vo svojom jazyku.

Je pre nás stále zvláštne, že miestnym katolíkom sa viac páči účasť na svätej omši v angličtine v plnom kostole cudzincov, kde je veľa rodín s deťmi a slávnostná atmosféra, ako keď je svätá omša hoci aj v ich jazyku, ale iba v malej skupine.“

Keď sa pýtame na typické kresťanské veľkonočné jedlá, biskup Vladimír Fekete s úsmevom hovorí, že takých zatiaľ niet. „Žijeme v krajine, kde sa osobitne slávi sviatok jari – Novruz bayram.

Bolo pre mňa prekvapením, keď som po príchode sem zistil, že mnohé zvyky, jedlá i výzdoba, ktoré si Azerbajdžanci tradične chystajú k sviatkom jari, sú podobné našim slovenským veľkonočným zvykom – maľované vajíčka, naklíčená pšenica, sladkosti, ktoré dostávajú deti,“ dodáva saleziánsky biskup pôsobiaci v azerbajdžanskom hlavnom meste Baku.

Na Filipínach to nie je len o ukrižovaní

V Ázii ešte chvíľu zostaneme, avšak presunieme sa na opačný koniec – na juhovýchodný ostrovný štát v Tichom oceáne, kde nájdeme až 80 percent rímskokatolíckych veriacich. Na ostrove Mindanao vo farnosti Veruela na juhu Filipín pôsobí ako kaplán verbista Peter Fillo.

„Asi mnohým ľuďom na Slovensku, keď počujú slová Veľká noc na Filipínach, napadne práve ukrižovanie ľudí,“ spontánne začína mladý kňaz a prekvapuje nás, že tento zvyk sa praktizuje len vo veľmi malej miere.

„Áno, sú tu ľudia, ktorí veria, že ak sa dajú na krátky čas ukrižovať, Boh im odpustí hriechy, avšak Katolícka cirkev je proti tejto aktivite. Biskupi zdôrazňujú, že samotný Boh sa na kríži obetoval za nás a na odpustenie hriechov máme iné prostriedky, predovšetkým sviatosť zmierenia.

Paradoxom je, že zahraničné médiá venujú tomuto filipínskemu zvyku ďaleko viac priestoru než filipínske.“

Nepochybne však Veľká noc predstavuje v ich farnosti najväčší sviatok. Dokazujú to počty aktivít aj počty veriacich, ktorí ho slávia. Hoci sú liturgické obrady počas Veľkonočného trojdnia rovnaké ako na Slovensku, zaujímavé sú rôzne aktivity, Peter Fillo vyberá trojicu najpútavejších:

„Na Zelený štvrtok navštívia veriaci sedem kostolov a v každom sa súkromne pomodlia. Tento zvyk sa nazýva Visita Iglesia. Na Veľký piatok slávime pobožnosť Posledné slová Ježiša. Uvažujeme nad siedmimi vetami, ktoré povedal Pán Ježiš na kríži. Táto meditácia je vysielaná aj v mnohých televíznych kanáloch.

Na Veľkonočnú nedeľu ráno o štvrtej sa koná Sugat. Pripomíname si stretnutie zmŕtvychvstalého Krista s jeho Matkou, Pannou Máriou. Aktivita sa podobánašej hranej krížovej ceste, kde je spojené divadlo a súčasne modlitba.“

Boží hrob je podľa slov misionára zo Spoločnosti Božieho Slova od toho nášho pomerne dosť odlišný, v niektorých farnostiach ho stavajú, v tej veruelskej však tento zvyk nemajú, zato v susednej farnosti uložia sochu Pána Ježiša do normálnej truhly a vložia do hrobu.

Špecialitou je tak trochu aj veľkopiatková krížová cesta: „Naša farnosť zahŕňa 29 kostolov a kaplniek. Z viacerých skoro ráno vyrazia veriaci a modlia sa krížovú cestu, pričom smerujú do farského kostola, kde sa po príchode všetkých pomodlíme spoločne posledné zastavenie.“

Pôstne a veľkonočné jedlá tiež nevyzerajú úplne všedne. „Na Veľký piatok majú veľmi chutné pôstne jedlo, ktoré sa volá benignit. Je to sladká kaša, ktorá obsahuje zemiaky a ďalšie filipínske ingrediencie.

Na Veľkonočnú nedeľu pripravujú sviatočné jedlá, ktoré sú súčasťou každej slávnosti – nesmie chýbať grilované prasa, pancit – čo sú v podstate tenké špagety s mäsom a zeleninou, a ryža,“ dopĺňa kolorit chutí Peter Fillo, SVD.

Ticho aj spev v Hondurase

Na glóbuse preplávame cez Tichý oceán a z Filipín sa dostaneme na sever Strednej Ameriky do Hondurasu. Farnosť sv. Petra a Pavla v Sangrelayi je už desať rokov druhým domovom slovenských misionárov vincentínov.

„Slávenie Veľkej noci je vo viacerých latinskoamerických krajinách aj časom dovoleniek. Počas Veľkého týždňa je tam totiž celonárodné voľno, a preto ľudia využívajú tento čas na návštevu svojich rodín,“ hovorí o trende aj v ich farnosti Jozef Kudla, CM.

Jednoduchšie a vzdialenejšie komunity sa tak vďaka členom rodín z miest, kde vieru prežívajú hlbšie, môžu posilniť vo viere i v slávení Veľkého týždňa, avšak má to aj svoje negatíva: „Napriek snahe o hĺbavosť a prežívanie tajomstva vzkriesenia sa tieto návštevy uchyľujú k predčasným i nezvládnutým oslavám Veľkej noci.

Ďalším problémom je, že sa pre chýbajúcu infraštruktúru už vo Veľkonočnú nedeľu skoro ráno väčšina Hondurasu presúva do svojich domovov, aby boli v pondelok načas v práci. Zvlášť to potom cítiť vo vzdialených farnostiach, ako je tá v Sangrelayi. Dokonca miestny diecézny biskup zvažuje požiadať Vatikán o zmenu dátumu slávenia Veľkej noci pre miestnu cirkev.“

Veriaci však podľa jeho slov vedia prejaviť nádherné formy zbožnosti.

„Kajúce pobožnosti, nočná tichá procesia so sviečkami sprevádzajúca Pána Ježiša do Getsemanskej záhrady na Zelený štvrtok, dramatizovaná Posledná večera a krížová cesta, celodenná modlitba v kostole na Veľký piatok, sedem slov z kríža, príprava a úcta Božieho hrobu,“ menuje vincentínsky misionár niektoré z nich.

Veľkonočnú vigíliu prežíva posledné roky viacero dedín spolu. Vo farnosti pôsobia dvaja kňazi, ktorí spravujú 22 dedín a niekoľko „kopaníc“ k tomu.

„Býva to veľmi pekná slávnosť, pri ktorej sa inak symbolický veľkonočný oheň premieňa na veľkú vatru, ktorá naozaj osvetľuje noc a v procesii s paškálom a zažatými sviecami dáva zvláštnu mystickú atmosféru dedine aj jednoduchému chrámu.

Po krásnom slávení vigílnej svätej omše so spevmi a všetkými čítaniami, ktorá zväčša trvá aj tri a pol hodiny (a nikomu to neprekáža), je ešte nočné ticho umocnené krátkou adoráciou vzkrieseného Krista. Po nej sa už začína kultúrny program, dramatizácia čítaní a udalostí vzkriesenia, agapé, karaoke náboženské spevy a rôzne iné pripravené, no aj spontánne aktivity, ktoré nezriedka trvajú aj do tretej alebo štvrtej rána.“

Na rozdiel od nás sa omša svätenia olejov slávi v niektorej z desiatich farností v diecéze už v utorok, aby sa na trojdnie stihli všetci vrátiť domov.

„Z farnosti Sangrelaya odchádzajú už o jednej v noci, aby stihli doraziť na miesto určenia včas. Raz sa dokonca stalo, že sa po ceste pokazil autobus a zmorení pútnici dorazili po desiatich hodinách útrpnej cesty presne na záverečné požehnanie. Aj to im však stačilo, aby sa povzbudili zo spoločenstva a stretli s pastierom diecézy.“

A čo je miestnou špecialitou? „Nápoj chiju vytvorený z typickej rastliny juky, ktorá sa rozomelie, pridá sa do nej nastrúhaný sladký zemiak a dodá sa voda. Všetko sa to nechá cez noc kvasiť a potom je z toho osviežujúci veľkonočný nápoj,“ dodáva na záver Jozef Kudla, CM.

Fotogalériu k článku si môžete pozrieť tu.