Vzťahy sú založené na vzájomnej láske

Na Slovensku pôsobí deväť „vierosvetláckych“ spoločenstiev, medzi nimi aj dve v Košiciach – Spoločenstvo sv. Alžbety a Spoločenstvo sv. Matky Terezy.

Spýtali sme sa vedúceho Spoločenstva sv. Matky Terezy v Košiciach Františka Rakociho na jeho duchovný a sociálny rozmer. Vzťah k spoločenstvu opisuje slovami: „Myslím, že Pán Boh ma priviedol do spoločenstva v najlepšom čase, počas môjho dospievania a hľadania zmysluplného smeru v živote. Hneď na prvom stretnutí sa stratili moje predsudky voči ľuďom s mentálnym postihnutím.

Za krátky čas som zistil, čo je to skutočné priateľstvo a zodpovednosť.“ Spolu s koordinačným tímom pripravuje pravidelné stretnutia a ďalšie aktivity spoločenstva.

František Rakoci vysvetľuje dôvody vzniku hnutia: „V rámci snahy o účasť na púťach organizovaných diecézami sa rodiny s mentálne postihnutými deťmi stretávali u svojich duchovných, hotelierov, aj u ďalších účastníkov s odmietavými postojmi. Organizácia medzinárodnej púte do Lúrd v roku 1971 bola teda prirodzenou reakciou práve na tieto nepríjemné skúsenosti.“

Zároveň sa v rodinách objavila túžba po vzájomnom stretávaní, čo podnietilo zrod malých lokálnych spoločenstiev. Vznik prvého spoločenstva v Košiciach sa uskutočnil plynulým prechodom fungujúcej skupiny stretávajúcich sa rodín pod krídla hnutia Viera a svetlo.

„Ešte predtým sa niekoľko rodín na čele s manželmi Fričovcami stretávalo pri farnosti Kráľovnej pokoja. Veľký význam mala aj účasť a angažovanosť mladých farníkov. V januári 1995 medzi tieto rodiny zavítala Dana Kočicová, jedna zo zakladateliek hnutia na Slovensku. Cítila duchovnú podobnosť spoločenstva rodín a spirituality Viery a svetla, preto navrhla, aby sa košická komunita začlenila práve do tohto hnutia,“ približuje František Rakoci obdobie, počas ktorého sa formovalo prvé „vierosvetlácke“ spoločenstvo v Košiciach.

Každý človek je výnimočný
V charte hnutia pôsobiaceho po celom svete sa píše: „Viera a svetlo sa zakladá na presvedčení, že každý človek s mentálnym postihnutím je plnohodnotnou osobou so všetkými právami ľudskej bytosti. Predovšetkým má právo byť milovaným, uznávaným a rešpektovaným.

Má právo voľby a právo na potrebnú pomoc pre rast vo všetkých oblastiach ducha i tela.“ V týchto slovách možno hľadať poslanie a ciele hnutia. František Rakoci konkretizuje: „Poslaním je umožniť ľuďom s mentálnym postihnutím objavovať vlastnú hodnotu pre seba, ale aj pre svojich najbližších a okolie. Ľudí s mentálnym postihnutím v spoločenstvách nazývame ,inak obdarovaní'. Každý z nich má svoje špecifické dary od Pána Boha, ktoré ho robia výnimočným. Rodiny inak obdarovaných ľudí nachádzajú v hnutí oporu a získavajú obraz o vnútornej kráse ich dieťaťa či súrodenca.“

Miesto prijatia a pomoci
Podstatou stretnutí je prehlbovanie vzájomných vzťahov a zažívanie radosti z priateľstva. „Niekto sa teší na pantomímu, iný na koláče a ďalší, že pri modlitbe poprosí za svojich blízkych a predloží svoje túžby. Radosť zo života v spoločenstve cítiť pri každom zvítaní, či už na stretnutí, alebo na ulici,“ poznamenáva František Rakoci.

Ďalej vysvetľuje, ako spoločenstvo pomáha rodičom detí: „Praktickú pomoc rodičia nachádzajú najmä medzi sebou navzájom. Ľudia s mentálnym postihnutím sú vytláčaní na okraj spoločnosti. Záujem o riešenie súvisiacich problémov a snaha o pomoc rodičom zo strany kompetentných nie sú dostatočné.

Prínosom spoločenstva pre rodičov je fakt, že spoznávajú ľudí s podobnými problémami. Majú príležitosť zdieľať navzájom to, čo ich trápi, a v konečnom dôsledku si aj vzájomne poradiť a pomôcť.“

Angažovanosť rodičov sa začína už v ochote a túžbe byť súčasťou spoločenstva a v odhodlaní prísť na stretnutie so svojím dieťaťom. „Každý z rodičov má talenty, ktorými obohacuje fungovanie spoločenstva. Speváci pomáhajú spestriť naše akcie.

Ekonomicky zdatnejší rodičia sa starajú o naše financie. Krajčírky nám pomáhajú s kostýmami a kuchárky nás nenechajú o hlade. Všetci sú našou múdrosťou,“ konštatuje František Rakoci.

Radosť i opora
Život rodičov inak obdarovaných detí je veľká obeta. Sú povzbudením pre ďalšie rodiny v podobnej situácii. Ako sa oni pozerajú na samotné spoločenstvo?

„Som veľmi rada, že s mojou dcérou Aničkou sme jeho členkami. Na stretnutie sa vždy tešíme. Je tam uvoľnená atmosféra, nikto si nikoho neobzerá, máme podobné problémy, takže sa vieme pochopiť. Veľmi nás obohacujú mladí priatelia a naše deti sa na nich veľmi tešia,“ delí sa o svoje pocity Anna, ktorá je už dlho členkou skupiny pripravujúcej stretnutia.

Tiež vidí posun v duchovnom živote svojej dcéry. Každý mesiac preberajú tému zo Svätého písma a mladí s deťmi pripravujú na ňu pantomímu. Názorným spôsobom ju tak aktívne prežívajú, aby ju lepšie pochopili. Hnutie sa snaží prehlbovať duchovný život ľudí s mentálnym postihnutím, pretože aj oni sú rovnako Bohom milovaní.

Rovnako sú povolaní byť prameňom milosti a pokoja pre spoločenstvo, Cirkev i celé ľudstvo. Ľudmile prináša spoločenstvo radosť a oporu a vidí v ňom priestor, kde sa môže porozprávať o svojich ťažkostiach i radostiach. Eduard, ktorý je otcom inak obdarovaného syna Edka, čerpá v spoločenstve pokoj pre dušu. Jeho syn sa vždy veľmi teší na každé stretnutie.

Na stretnutiach
Pravidelné schôdzky sa konajú raz mesačne. „Až na malé výnimky mávame stretnutia vždy v tretiu nedeľu v mesiaci v popoludňajších hodinách. Začínajú sa zvítaním, modlitbou a predstavením témy, ktorej bude konkrétne stretnutie venované.

Po mesiaci si vždy máme čo povedať, takže sa rozprávame o našich zážitkoch, pekných aj ťažkých chvíľach,“ vysvetľuje František. Nosnou časťou programu je znázornenie a priblíženie aktuálnej témy rôznymi aktivitami.

Či už formou maľovania, hry, výroby darčekov pre blízkych alebo prípravou krátkych pantomimických predstavení, do ktorých sa podľa možností zapájajú všetci. Príjemným spestrením je každoročný fašiangový ples.

Ak je možnosť, organizujú sa spoločné výlety či dovolenky, alebo len neformálne posedenia pri káve. Počas Pôstneho obdobia sa členovia spoločenstva zúčastňujú na duchovných cvičeniach. Prednášky sú pripravené tak, aby ich hlavnú myšlienku pochopili aj inak obdarovaní ľudia.

Samozrejme, podstatou duchovných cvičení je stíšenie a nerušený čas na modlitbu. Ich súčasťou je aj obrad umývania nôh, ktorým sa zdôrazňuje rovnosť všetkých pred Bohom. Ich vzťahy nie sú založené na sile a nadradenosti, ale na vzájomnej láske. Každý účastník dostáva zapálenú sviečku, ktorá pripomína, že máme byť svetlom vo svete v ľudskej každodennosti.