Záľuba pre šikovné prsty

Pre ľudí známych i neznámych šije kroje už osem rokov. Pomáha tak zachovávať tradície našich predkov. Jej práca, za ktorú vlani získala ocenenie, nesie prestížnu regionálnu značku Produkt Liptova.

Tvorí po večeroch

Milka je vyučená pánska krajčírka. Túžba stať sa majsterkou odborného výcviku ju však motivovala študovať ďalej, preto si urobila maturitu aj doplnkové pedagogické štúdium.

Pracuje ako pedagogická asistentka v jednej z ružomberských špeciálnych škôl – pomáha deťom so zdravotným znevýhodnením a autizmom. Kroje teda šije a vyšíva vo voľnom čase. Po večeroch, cez víkendy či počas prázdnin.

„Najprv som šila užitočné veci pre svoju rodinu. Na šitie krojov ma naviedol známy, ktorý vyrába kožené tašky a opasky a predáva ich na jarmokoch. Keďže chcel dobre vyzerať a zapôsobiť na kupujúcich, požiadal ma, či by som mu ušila a aj vyšila košeľu podľa daného vzoru. Naliehal na mňa, kým som mu toto želanie nesplnila,“ hovorí o svojich začiatkoch šikovná Liptáčka.

Postupne pribúdali ďalší záujemcovia. Keďže jej práca išla od ruky, zákazníkov pribúdalo a šitie krojov naberalo na obrátkach. „Ľudia chcú kroje buď pre seba, alebo ma oslovia, ak chcú urobiť radosť svojim blízkym, potešiť ich niečím originálnym,“ konštatuje.

Spod jej šikovných rúk vzišli kroje nielen pre jednotlivcov, ale aj pre súbory – folklórny súbor Váh či mužskú spevácku skupinu Sliačania. V televízii sa v nich zasa prezentuje hudobná skupina Dios.

Vyšívanie ide Emílii Šimčekovej od ruky. Snímka: Peter Dvorský

Svoje diela nepočíta

Vzťah ku krojom a ľudovému umeniu získala Emília Šimčeková od mamičky. Tá šila a upravovala kroje pre miestny detský folklórny súbor Sliačanček a tiež pomáhala deťom obliekať sa do nich. „Sem-tam som od mamy niečo odkukala, občas som jej pomáhala, niečo som si naštudovala sama,“ vysvetľuje Milka.

Jej kroje dnes majú ľudia po celom Slovensku. Svojich nositeľov však majú aj v zahraničí – v Českej republike, Anglicku či ďalekej Kanade. Stáva sa, že presne vie, pre koho je kroj určený, inokedy zasa budúceho majiteľa nepozná. Koľko krojov už ušila či vyšila, presne nevie.

„Škoda, že som ich nepočítala, ale určite sú ich desiatky,“ konštatuje členka Klubu UNESCO. Svoju prácu často prezentuje na jarmokoch, hlavne na rodnom Liptove – v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši či vo Vlkolínci.

Uvažuje, že by si časom možno založia aj vlastný e-shop. Len by na šitie musela mať viac času. Časť zákazníkov získava aj cez propagáciu na sociálnych sieťach.

Precízna práca

Práca na kroji je zložitá a musí byť precízna. Aby bolo všetko tip-top, dáva si na nej záležať. A víta, keď majú ľudia konkrétnu predstavu. Ušitie kroja si vyžaduje čas, niekedy mesiac, alebo aj viac. Na kroji, ktorý má viac častí, pracuje dlhšie. Rovnako je viac práce so slávnostným odevom, lebo je viac zdobený.

Najťažšie sú drobné, dokončovacie práce. Ido o malé detaily, ktoré neraz zaberú viac hodín ako „hrubá“ práca. „Ženský kroj je zložitejší a bohatšie vyzdobený. Vždy sa najprv snažím naštudovať si o danom kroji čo najviac, hlavne jeho prvky a vzory,“ vysvetľuje.

Dáva si tiež záležať na kvalite látky, najmä na kvalitnom súkne. Pracuje však aj s ľanom a bavlnou. Najprv treba urobiť strih, namaľovať vzor a nakoniec nasleduje vyšívanie. Najčastejšie používa retiazkový a krížikový vzor, ale robieva tiež plný steh. K

u krojom pre ľudí jej nedávno pribudla nová záľuba. Do vlastnoručne ľudového odevu začala odievať bábiky. Tie sú tiež vhodné ako reprezentačný darček.

Detail rukáva ženského kroja z Liptovských Sliačov. Snímka: Peter Dvorský

Urobiť radosť

Pre Milku je najdôležitejšie urobiť niekomu radosť. „Keď sa moja práca ľuďom páči, je to pre mňa zadosťučinenie za hodiny práce,“ hovorí skromne. Hoci má aj svoj vlastný kroj, oblieka si ho len príležitostne. Niečo zdedila po mame, časť si ušila sama.

Má ho vo veľkej úcte, je to pre ňu doslova rodinný poklad. Hoci najradšej má ten sliačsky, páčia sa jej aj kroje z oblasti Tekova či od Heľpy, ale aj moravské. Šitie je pre Milku Šimčekovú popri psychicky náročnom zamestnaní vítaný druh relaxu.

Okrem krojov šije aj rôzne milé maličkosti, ktoré daruje priateľom a známym. Tašky, kabelky, ľanové vaky a vrecká i kľúčenky. „Snažím sa veľa látok a materiálov recyklovať, dať im druhý život. Veľa zvyškov sa dá znovu použiť. Bolo mi to ľúto, keďže z nich môžu byť znova užitočné veci.“

V jej stopách zatiaľ nejde ani jedna z troch dcér, ale potešilo ju, keď sa jej ozvala neznáma dievčina, že by sa chcela od nej učiť. Je dôležité, aby tradície našich predkov nevymreli.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.