Životné poludnie nie je problém

Duševne zdravý človek pracuje so svojou minulosťou tak, aby ho posilňovala. Tento aspekt podčiarkuje skutočnosť, že pri spracovaní individuálnych spomienok je silnejší imperatív vlastnej dôstojnosti ako imperatív pravdy. Platí to oveľa viac pre starší dospelý vek (45 – 60 rokov) než pre akékoľvek iné vývinové obdobie.

Psychickú a telesnú stabilitu začínajú viac-menej narúšať zmeny. U človeka sa zvyšuje hmotnosť, mení sa vzhľad tváre, celého tela, znižuje sa jeho pružnosť. Uvedomenie si situácie, že sa nachádza niekde v strede životnej púte, respektíve vzďaľujúcich sa najlepších rokov, môže výrazne narušiť duševnú pohodu aj dovtedy vyrovnanej osobnosti. Je nevyhnutné postaviť sa zoči voči pravde, zachovať si chladnú hlavu a tým aj dôstojnoť.

Kríza nie je vylúčená    

Lekári či psychológovia vo všeobecnosti začínajú hovoriť o začínajúcej involúcii. O procese prinášajúcom zmeny skôr regresívneho ako progresívneho charakteru. Pri vnímaní sa človeku zužuje zrakové pole, zhoršuje sa sluch, dochádza k atrofickým zmenám analyzátorov, čo ovplyvňuje kvalitu pociťovania a pocitov a v konečnom dôsledku aj komunikáciu.

Intelektová výkonnosť napriek tomu zostáva na vysokej úrovni, navyše s prvkami vyššej abstrakcie. Má tendenciu lepšie využívať získané skúsenosti pri dosahovaní výsledkov. 

Pod vplyvom prostredia a v dôsledku spoločenského styku, nadobudnutých priateľstiev či známostí je sociálny život plnší. Avšak na druhej strane badať menšiu sviežosť vo vzťahoch, nastupuje akási všednosť. Človek sa naučil potláčať určité prejavy, pripôsobuje sa situácii, niekedy aj z obáv o budúcnosť. Navonok prejavujúce sa city sú miernejšie, ale zároveň hlbšie, reálnejšie vo vzťahu k prežívanej skutočnosti. 

Určité vnútorné napätie môže prežívať človek, keď začne hodnotiť predchádzajúci život. Pri pohľade do svojho vnútra sa zamýšľa nad sebou a pri objavení určitej diskrepancie nastupuje smútok, výčitky a obviňovanie seba či iných. Pocit akéhosi všeobecného vyhorenia - či už manželského, rodinného alebo aj pracovného - je nebezpečný.

Odborníci mu hovoria kríza stredu života. Vo vekovom vyjadrení nastáva približne medzi 40. a 45. rokom života. Potreba zachovať si juvenilný spôsob myslenia a uvažovania, prípadne telesnú výkonnosť sa môže navonok prejaviť, že človek prestáva konať podľa zaužívaných konvencií alebo svoj pohľad obracia výslovne dovnútra. 

Príležitosť obzrieť sa a niečo zmeniť

Únava v povolaní, pocit prázdnoty, syndróm prázdneho hniezda (keď deti opúšťajú rodičovský dom), rozpory v manželstve sú len vonkajšími príznakmi oveľa väčšieho problému a ním sú zranené vzťahy. 

Keď si človek navráva, že potrebuje len znovu naštartovať svoj život, môže ísť o fatamorgánu. Manželia si na seba zvykli. Dokonale sa poznajú navzájom, chyby manžela a manželky sa zdajú neprekonateľné a oveľa vážnejšie ako v minulosti. Napätie striedajú obavy o budúcnosť svoju i detí.  Často v staršom dospelom veku dokážu ľudia do svojich citových problémov, do nenaplneného emocionálneho života zatiahnuť mnohých naokolo.

Bremenom nie je vek, ale podstata problému sa nachádza v niečom inom. Starší dospelí si v svojom živote prešli v interpersonálnych vzťahoch viacerými situáciami, ktoré priniesli zranenia. V mnohých prípadoch sa nedoliečili, nevysvetlili. Chýbalo načúvanie, odpustenie a zmierenie.

Uznávaný klinický psychológ a psychoterapeut, rehoľník Spoločnosti Božieho Slova Martin Padovani SVD v svojej knihe Hojenie zranených vzťahov na naše prekvapenie naznačuje, že začať musíme od seba. O dôležitom vzťahu k sebe samému hovorí: „Ak nevychádzame so sebou, ak nie sme so sebou spokojní, ak si neveríme, ak nie sme so sebou zmierení, ako môžeme vychádzať s druhými? Keď náš vzťah k sebe samým nie je zladený, strácame pocit vyrovnanosti a hranice v rámci iných vzťahov. Zdravá sebaláska pôsobí ako vnútorný kompas, ktorý nás udržiava, aby sme v našich vzťahoch mierili správnym smerom.“

Inak povedané, liečenie zranených vzťahov sa začína nápravou podľa zlatého evanjeliového pravidla: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Práve tu je šanca začať a nedovoliť psychosomatickej ani duchovnej kríze sa rozvinúť.

Nevyhovárajme sa na hormóny
 
Nezanedbateľný vplyv v tejto etape života zohrávajú aj hormonálne zmeny, podieľajúce sa u žien na vzniku klimaktéria - menopauzy. Jej súčasťou sú neurovegetatívne (návaly tepla, potenie, svalové kŕče), nutričné (nechutenstvo, ľahostajnosť k jedlu alebo naopak upnutie sa na jedlo), zmyslové (čuch a chuť sa otupujú, veľká citlivosť na hluk), kožné (citlivosť na kožné ochorenia, vypadávanie vlasov), metabolické (zmeny v bazálnom metabolizme, pribúdanie podkožného tuku, zriedka chudnutie) či endokrinné zmeny (znížená funkcia žliaz s vnútorným vylučovaním negatívne pôsobí na pankreas, ktorý vylučuje inzulín, v dôsledku čoho nastupuje diabetes).

Vlastnou kategóriou sú neuropsychické zmeny, ktoré sa prejavujú zvýšenou dráždivosťou,  nespavosťou, precitlivenosťou, striedaním nálad, nespavosťou (porov. Pavel Říčan, Cesta životem, 2006).

U mužov zníženie hladiny pohlavných hormónov v tele  je časom andropauzy. Príznaky vnútornej  disharmónie, prežívanie neidentifikovateľnej úzkosti, stratu životnej symetrie kompenzujú vorkoholizmom a niekedy mylnou predstavou, že pri novom a možno mladšom manželskom partnerovi budú starnúť pomalšie.

Obava z novej roly prarodiča nie je na mieste. Strach, že už nás nič pozitívne nečaká, je nástrahou, ktorou nás nepriateľ oberá o pokoj. Darujme si čas na modlitbu za vnútornú vyrovnanosť, možno aj tohto znenia: „Pane, daj mi vyrovnanosť prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť; odvahu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť; a múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých.“ Môže pomôcť nielen v staršom dospelom veku vyrovnať sa so stratami a ranami, ktoré uštedril život. Veď budúcnosť je stále otvorená.