Žofia Bosniaková – svetlo z Tepličky nad Váhom

Žofia Bosniaková sa narodila 2. júna 1609 do rodiny Tomáša Bosniaka, kapitána Fiľakovského hradu, a Márie, rodenej Kenderešiovej. Detstvo prežila zväčša na rodnom hrade v Šuranoch.

Začiatkom roka 1626 sa mladučká Žofia vydala za baróna Michala Seréniho, no ich manželstvo trvalo len niekoľko mesiacov. Michal podľahol chorobe. Po smrti matky sa Žofia vo veku necelých 17 rokov stala sirotou aj vdovou. Vrátila sa späť do Šurian, kde sa starala o mladšie sestry.

Pani Vešeléniová
Okolo roku 1629 sa Žofia druhýkrát vydala za baróna Františka Vešeléniho, ktorý konvertoval na katolicizmus zásluhou ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa.

Po svadbe Žofia s Františkom žili v kaštieli v Tepličke nad Váhom, neďaleko Žiliny, ktorej okolie sa začiatkom 17. storočia z veľkej časti hlásilo k protestantizmu. Svojím pôsobením teda Žofia nepochybne prispela k rekatolizácii okolia Tepličky nad Váhom.

Manželom Vešeléniovcom sa v krátkom čase narodili synovia Adam a Ladislav. Žofia počas manželovej častej neprítomnosti viedla domácnosť aj panstvo sama. Žila skromne, no vyznačovala sa štedrosťou a ústretovosťou k tým, ktorí sa na ňu obrátili.

Svedčí o tom jej korešpondencia s magistrátom mesta Žiliny, ako aj založenie útulku pre siedmich chudobných na počesť Sedembolestnej Panny Márie. Práve úcta k Sedembolestnej je u Žofie Bosniakovej unikátna, keďže v prvej polovici 17. storočia ešte táto úcta na území Slovenska nebola taká častá.

Vzťah manželov po smrti Žofiinho otca Tomáša Bosniaka chladol, pretože František po svokrovi prevzal hodnosť fiľakovského kapitána a často sa zdržiaval mimo rodiny. V tomto období mohlo prísť k manželskej kríze, založenej na odlúčenosti a Františkovej nevere.

Žofia v 40. rokoch 17. storočia pravdepodobne chorľavela. Počas povstania Juraja I. Rákociho sa s deťmi presťahovala na bezpečnejší hrad Strečno, aby tam prečkali nepokojné obdobie. To ešte viac podlomilo jej zdravie. Zomrela na Strečne 28. apríla 1644 vo veku necelých 35 rokov. Pochovali ju v hradnej kaplnke.

Osudy Františka Vešeléniho sú neskôr späté s dobýjaním Muránskeho hradu a s druhým sobášom s Máriou Séčiovou. Podľa niektorých povestí sa dokonca chcel František Vešeléni pre tento vzťah rozviesť so Žofiou a znovu prestúpiť na protestantizmus. Stal sa opak. Konvertovala Mária a zosobášili sa.

Františkov kariérny postup vyvrcholil jeho voľbou za palatína. Zaplietol sa však do príprav sprisahania nespokojných magnátov proti cisárovi. Zomrel v roku 1667, skôr než sa stihlo sprisahanie realizovať. Tak sa vyhol poprave.

V rámci represálií cisárskeho dvora proti sprisahancom skonfiškovali Vešeléniho potomkom veľkú časť majetkov a hrad Strečno bol zničený. Odobratá čiastka panstva Strečno so sídlom v kaštieli v Tepličke nad Váhom sa koncom 17. storočia dostala do rúk bratov Jána Jakuba a Fridricha Löwenburgovcov.

Okolo roku 1689 pri prehľadávaní chátrajúceho Strečna našli v krypte hradnej kaplnky rakvu s neporušeným telom polstoročia mŕtvej Žofie Bosniakovej. Na nariadenie Löwenburgovcov bolo telo premiestnené do krypty Kostola sv. Martina v Tepličke.

Löwenburgovci informovali o náleze nitrianskeho biskupa a požiadali o povolenie vystaviť Žofiine ostatky na verejnú úctu. Svedčí to o tom, že úcta k Žofii existovala už koncom 17. storočia. Povolenie biskupa Adama Ladislava Erdődiho prišlo až v roku 1729.

Hneď nato dal gróf Ján Jakub Löwenburg vystaviť Žofiine ostatky vo svätyni kostola a nad truhlou zavesili jej portrét. Je na ňom zobrazená v jednoduchých šatách posediačky. Sediaca póza, neobvyklá pre dobovú portrétnu maľbu, kladie dôraz na úctu k portrétovanej osobe. Kánonická vizitácia z roku 1767 obsahuje nariadenie o prenesení rakvy s ostatkami zo svätyne kostola. Žiadosti sa vyhovelo premiestnením do priľahlej Loretánskej kaplnky.

Úcta k Žofii Bosniakovej
Na úctu k Žofii sa môžeme pozerať z viacerých pohľadov. V prvom rade išlo o úctu ľudí z okolia Strečna a Tepličky, ktorí prejavovali sympatie svoj©ej panej počas jej života a neskôr aj po nájdení jej neporušeného tela. Dôležitým prejavom úcty je zasvätenie strečnianskeho kostola sv. Žofii, ako aj častý výskyt mena Žofia koncom 18. storočia a v 19. storočí. V mnohých rodinách sa toto meno vyskytovalo viacgeneračne.

O Žofiu Bosniakovú prejavovali záujem už začiatkom 18. storočia aj jej príbuzní, členovia významných šľachtických rodov. Možno spomenúť napríklad grófa Alexandra Károliho alebo Ilešháziovcov. Na žiadosť tepličianskeho farára dal župan Ján Baptista Ilešházi v roku 1797 prezliecť telo Žofie Bosniakovej do pozláteného rúcha a uložiť do novej vyvýšenej drevenej rakvy ako dôkaz príbuzenskej priazne.

V 19. storočí sa Loretánska kaplnka v Tepličke stala miestom zastávok rôznych návštevníkov, z ktorých barón Alojz Medňanský zaznamenal viaceré povesti o Žofii. Stúpal aj záujem o štúdium samotného neporušeného tela.

Z amatérskych expertíz vyplýva, že telo malo v 19. storočí hnedastú farbu, pokožka bola pružná, niektorí spomínajú aj jej vlhkosť. Pozorovania vylúčili ponorenie tela do vápna alebo mumifikáciu.

Telo bolo potrebné pravidelne prezliekať do nových šiat. V rakve s neporušeným telom sa nachádzal ruženec, granátový náramok a menší strieborný obrázok zobrazujúci Snímanie Krista z kríža. Práve tento výjav na obrázku mala Žofia Bosniaková v úcte počas svojho života.

Úcta k Žofii Bosniakovej, ktorá trvá od 17. storočia, nebola regionálne ani spoločensky obmedzená a napriek zničeniu jej tela trvá dodnes. Mozaika vznešenej a obetavej ženy, milujúcej manželky a matky, ktorá napriek krátkemu životu dokázala zmeniť utrpenie na milosrdnú lásku, pozliepaná z čriepkov faktov o jej živote, môže byť pre nás aktuálnym príkladom aj v dnešných dňoch.