Cintoríny sa posledné dni odeli do farieb. Od tých jesenných až po pestré fialové či modré. Niektorí volili prírodné materiály, iní stavili na veľkolepé umelé vence. Vieme však ako neživé ozdoby končia po ich doslúžení?

Určite sme počuli výrok: „Tento človek nikdy nedozreje“. O čom vypovedá? Najmä o neschopnosti samostatne a zodpovedne konať. V širšom zmysle slova rozlišujeme zrelosť  biologickú, emocionálnu, sociálnu a kognitívnu – poznávaciu. Je individuálnou veličinou, ktorá ponúka hodnotu primeraného vo vzťahu k požadovanému a očakávanému správaniu.  

Smútok patrí k emóciám, ktoré spájame s útlmom v prežívaní a správaní. Zvlášť v období spomienky na zosnulých, keď sa modlíme nad hrobmi za duše našich blízkych môže aj nás prepadnúť. Pátrali sme po súradniciach, ktoré naznačujú kedy sa ho nemusíme báť.     

Katolícka cirkev uctieva veľa nezvyčajných ostatkov svätcov, od kúskov tiel až po časti odevov či osobných predmetov. Nachádzajú sa v oltároch kostolov, mnohé aj po smrti putujú po rôznych miestach sveta. Pre niekoho to môže byť morbídne, pre iných neúctivé, no sú aj takí, ktorí na relikvie svätých nedajú dopustiť. 

Prinášajú úľavu na duši, krásne výhľady, čerstvý vzduch i dávku sebazaprenia. Mnohých však pripravia o to najcennejšie – život. Aj také vedia byť hory. Krásne, no zároveň zradné.